Bartík Et All 2013 - J. Bartík/k. Elschek/v. Varsik: Praveké Sídlisko V Lozorne - širokých Dieloch (západné Slovensko). Die Urgeschichtliche Siedlung In Lozorno-široké Diely (westslowakei). Zborník Snm Archeológia, Supplementum 7, Bratislava 2013

Transcript

ZBORNÍK SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO MÚZEA ARCHEOLÓGIA SUPPLEMENTUM 7 FONTES Juraj Bartík – Kristián Elschek – Vladimír Varsik PRAVEKÉ SÍDLISKO V LOZORNE-ŠIROKÝCH DIELOCH (ZÁPADNÉ SLOVENSKO) VÝSKUMY V ROKOCH 1999 - 2009 Die urgeschichtliche Siedlung in Lozorno-Široké diely (Westslowakei) Grabungen in den Jahren 1999 - 2009 SLOVENSKÉ NÁRODNÉ MÚZEUM – ARCHEOLOGICKÉ MÚZEUM BRATISLAVA 2013 ZBORNÍK SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO MÚZEA ARCHEOLÓGIA SUPPLEMENTUM 7 FONTES Vedecký redaktor PhDr. Juraj Bartík, PhD. Kresby: P. Cingel, M. Mináriková, T. Belanová a autori Preklad do nemeckého jazyka: PhDr. Kristián Elschek, CSc. Posudzovatelia: Prof. PhDr. Jozef Bátora, DrSc. Mgr. David Parma, PhD. Grafická úprava: LAYOUT s. r. o., Bratislava, www.layout.sk Tlač: SOŠ Polygrafická, Bratislava, tel.: 02/44 88 50 37 Za obsah príspevkov a kvalitu obrazových príloh zodpovedajú autori Vydalo: Slovenské národné múzeum – Archeologické múzeum, Bratislava 2013 Náklad: 450 výtlačkov © Slovenské národné múzeum – Archeologické múzeum, Bratislava 2013 ISBN 978-80-8060-317-5 OBSAH – INHALT I. Úvod (J. Bartík, K. Elschek, V. Varsik) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .5 Prírodné prostredie na lokalite (J. Bartík, K. Elschek) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .5 Povrchová prospekcia a záchranné archeologické výskumy na lokalite (J. Bartík, K. Elschek) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .6 II. Opis nálezových situácií a katalóg nálezov (J. Bartík, K. Elschek, V. Varsik) . . . . . . . . . . .11 III. Úvaha nad reprezentatívnosťou výsledkov terénneho výskumu (J. Bartík) . . . . . . . . . . . .29 IV. Osídlenie lokality v mladšej dobe kamennej (Z. Farkaš) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .31 V. Osídlenie lokality v neskorej dobe kamennej (Z. Farkaš) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .33 VI. Osídlenie lokality v dobe bronzovej (J. Bartík) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .39 Rozsah osídlenia . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .39 Zahĺbené objekty . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .39 Nálezy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .46 Kovová industria . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .46 Keramika . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .49 Výrobky z kameňa . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .54 Zvieracie kosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .54 Časové a kultúrne zaradenie osídlenia z doby bronzovej v Lozorne-Širokých dieloch . . . . .54 VII. Osídlenie lokality v dobe laténskej (R. Čambal) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .57 VIII. Osídlenie lokality vo včasnom stredoveku (J. Bartík) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .57 Použitá literatúra . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .59 Skratky periodík a edícií . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .66 Resumé . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .67 Obrazová príloha . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .80 Adresár autorov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .128 I. Úvod V rokoch 1999-2009 skúmali postupne tri inštitúcie: Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied v Nitre (ďalej AÚ SAV), Archeologické múzeum Slovenského národného múzea v Bratislave (ďalej SNM-AM) a Katedra archeológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (ďalej FiFUK) rozsiahle polykultúrne sídlisko v Lozorne, polohe Široké diely. Dôvodom výskumných aktivít sa stala výstavba výrobných i skladových hál medzi diaľnicou D2 a železničnou traťou Zohor – Lozorno (obr. 1). Lokalita nazývaná aj Macejkov mlyn sa nachádza na rovine v juhovýchodnej časti katastrálneho územia Lozorna a až do počiatku výstavby priemyslového areálu slúžila ako orná pôda. Výskumy priniesli stopy osídlenia z mladšej a neskorej doby kamennej, doby laténskej a stredoveku, predovšetkým však zo strednej a z počiatku mladšej doby bronzovej. Do súčasnej doby boli čiastkové výsledky výskumov publikované formou predbežných správ (Elschek/Varsik 2001, 56; Bartík 2002, 23) ako aj štúdií o keramickom depote z jamy č. 1/2001 (Bartík/Hajnalová 2004, 9) a laténskej minci (Elschek/Kolníková/Vrablec 2006, 71). Pretože odkryté situácie a nálezy sú významné pre poznanie mladšieho praveku na Záhorí – najzápadnejšie položenej časti Slovenska – predkladáme v tejto práci ich opis a vyobrazenie. Nálezové situácie a nálezy z mladšej a neskorej doby kamennej z lokality vyhodnotil Z. Farkaš, z doby bronzovej J. Bartík a z mladšej doby železnej R. Čambal zo SNM-AM. Prírodné prostredie na lokalite Archeologická lokalita sa nachádza na Záhorí, ktoré od zvyšku západného Slovenska oddeľuje pohorie Malé Karpaty a od územia Dolného Rakúska a južnej Moravy tok rieky Morava. Záhorie pozostáva z niekoľkých geografických celkov s výrazne odlišnými prírodnými podmienkami, ktoré sa odrazili aj na štruktúre a hustote pravekého osídlenia. Pokým v strednej časti, ktorú pokrývajú z veľkej časti viate piesky, bolo doteraz známych menej nálezov, Chvojnická pahorkatina na severe a Podmalokarpatská zníženina, ako aj niva rieky Moravy na juhu boli bohato osídlené (Čambal/Bazovský 2012, 162, obr. 237; Drahošová/Bača v tlači; Elschek/Marková 2000, 53; Elschek/Vrablec 2001, 60; Marková/Elschek 2002, 130; Katkinová 1994, 339). Lokalita Široké diely v Lozorne sa nachádza v južnej časti Záhoria na Podmalokarpatskej zníženine, na nízkej vyvýšenine z východnej strany ohraničenej umelým „Macejkovým kanálom“. Ďalšia vetva kanála ju v súčasnosti čiastočne ohraničuje zo západnej strany (obr. 1). Podľa doteraz viditeľných stôp v teréne, leteckých snímkov ako aj mapových listov historických vojenských mapovaní zo záveru 18. až tretej štvrtiny 19. storočia (obr. 2-4) je zrejmé, že hydrologická situácia bola v minulosti iná. Potok Suchý Obr. 1 Lozorno-Široké diely. Hlavné plochy výstavby na výreze mapového listu v mierke 1: 10 000. Hauptflächen der Bauarbeiten auf dem Kartenblattausschnitt Potok prameniaci v Malých Karpaim Maßstab 1:10 000. toch obtekal vyvýšeninu zo severozá5 Obr. 2 Lozorno-Široké diely. Výrez mapového listu 1. vojenského mapovania z r. 1782-1784. Kartenblattausschnitt der 1. Militärkartierung von 1782-1784. Obr. 3 Lozorno-Široké diely. Výrez mapového listu 2. vojenského mapovania. Vodné toky zvýraznené. Kartenblattausschnitt der 2. Militärkartierung. Wasseläufe verdeutlicht. 6 padnej strany. Jeho smer mierne zmenili v 18. storočí vybudovaním mlynského náhonu a pri následnej stavbe železnice v 20. storočí ho úplne odklonili. Z juhovýchodnej strany bola vyvýšenina ohraničená močiarom, z ktorého vytekal miestny vodný tok. Kvôli vysušeniu močiara bol tok vyrovnaný, predĺžený a prehĺbený, čím vznikol rovný odvodňovací Macejkov kanál. Ako ukazujú mapové listy 1. a 2. vojenského mapovania (obr. 2, 3), rozsah močiara sa medzi rokmi 1784 až 1839 zmenšil. Ešte v roku 1882 bola vyvýšenina z tejto strany výrazne ohraničená a bývalý močiar nebol oraný, ale využívaný pravdepodobne ako pasienok (obr. 4). Voda vytekajúca z močiara sa vo vzdialenosti približne 1,1 km vlievala do Suchého potoka, ktorý priberajúc ďalšie prítoky sa spája zo Zohorským potokom, ten s riečkou Malinou, ktorá približne 8 km od našej lokality ústi do rieky Morava. Lokalita leží v nadmorskej výške 158-160 m, jej podložie tvorí piesok miestami kombinovaný s pies- kovcom. Zvrstvenie podložných pieskov sa prejavilo na viacerých profiloch (tab. 23: 4). Miesto bolo veľmi výhodné pre založenie pravekej osady. Pokým vodný tok a močiar zabezpečovali dostatok vody, ako aj istú prirodzenú prekážku chrániacu osadu z dvoch strán pred nepriateľmi a divou zverov, prevýšenie lokality o 1-2 m v spojení s pieskovým podložím dostatočne chránilo pred povodňami a zabezpečovalo výhľad do okolia. Povrchová prospekcia a záchranné archeologické výskumy na lokalite Lokalitu objavil v roku 1999 počas povrchového prieskumu technik AÚ SAV Nitra Miroslav Vrablec. V súvislosti s podnikateľskými zámermi vystavať na polohe Široké diely tri montážne haly ako prvú súčasť priemyselného parku Záhorie, realizovali tu v marci r. 2000 detailnú povrchovú prospekciu K. Elschek, M. Vrablec a J. Kubíny. Pritom bol získaný reprezentatívny materiál zo strednej a mladšej doby bronzovej, viaObr. 4 Lozorno-Široké diely. Výrez mapového listu 3. vojenského mapovania ceré nálezy patrili do neskorej doby kaz r. 1882. Priestor sídliska zo strednej a mladšej doby bronzovej zvýraznený mennej, ojedinelé do mladšej doby šrafovaním. kamennej, doby laténskej a včasného Kartenblattausschnitt der 3. Militärkartierung von 1882. Siedlungsraum von der mittleren und jüngeren Bronzezeit durch Schraffierung verdeutlicht. stredoveku. Prospekcia na lokalite pokračovala paralelne s výskumom aj v nasledujúcich rokoch a priniesla predovšetkým kovové artefakty, ktoré sú v materiáli z archeologicky preskúmaných plôch zastúpené v menšej miere. V dôsledku pokračujúcej výstavby priemyselnej zóny sa uskutočnilo v rokoch 2000-2009 na lokalite šesť archeologických záchranných výskumov. Počas nich bolo na rôznych častiach areálu preskúmaných 10 väčších úsekov s celkovou plochou 0,6436 ha, na ktorých sa odkrylo vyše 500 zahĺbených objektov. Na archeologicky len „odsledovanom“ priestore stavieb s plochou presahujúcou 22 ha sa identifikovalo 6 sídliskových jám a koncentrácia nálezov v terénej depresii (obr. 5). Na lokalite boli v minulosti získané ojedinelé medené a bronzové arefakty. 1) Výskumná etapa 12.9. - 17.10. 2000, areál Stavby 1 (obr. 1:1) Vedúci výskumu: Vladimír Varsik a Kristian Elschek, AÚ SAV Nitra. AÚ SAV mohol začať na lokalite vykonávať záchranný archeologický výskum až po ukončení zložitých rokovaní s investorom, od septembra roku 2000. Ešte pred začiatkom výskumu však investor v areáli Stavby 1 a v jej okolí odstránil vrstvu humusu do hĺbky 30-40 cm, čím priestor značne poškodil. V areáli Stavby 1 zaberajúcej priestor 0,8 ha sa preto realizovali len 3 prieskumné rezy R 1-3 s celkovou plochou 450 m² (obr. 5, 6), na ktorých bolo potrebné zarovnať, znížiť plochu ešte približne o 10 cm. V rezoch R 1-3 boli odkryté početné situácie a nálezy. Objekt 371 sa zistil mimo skúmaných plôch v stavebnom výkope. S cieľom získať o osídlení lokality Lozorno-Široké diely úplnejšie údaje boli v neporušenej časti stavebného areálu vybraté rozľahlé plochy P1a a P1b s rozmermi 2295 m² a 1435 m² (obr. 7). Na archeologicky preskúmaných plochách P1a a P1b boli všetky zistené situácie zdokumentované za pomoci sektorovej siete s rozmermi 5x5 m graficky i fotograficky. 7 Obr. 6 Lozorno-Široké diely, Stavba1, Rez 1-3. Lozorno-Široké diely, Bau 1, Schnitt 1-3. Obr. 5 Lozorno-Široké diely, archeologicky skúmané plochy a objekty. Lozorno-Široké diely, archäologisch untersuchte Flächen und Objekte. 2) Výskumná etapa 20.10. - 6.12.2000, areál Stavby 2 a 3 (obr. 1:2-3) Vedúci výskumu: Kristian Elschek AÚ SAV. V časti stavebných areálov bola ešte pred strhnutím ornice vykonaná sondáž zemným mechanizmom s celkovými rozmermi 240x2,5 m, ktorá identifikovala sídliskové a kolové jamy, žliabky, ako aj do podorničnej vrstvy a podložia zahĺbenú zásobnicu. Podľa výsledkov sondáže boli v priestore budúcich montážnych hál s celkovou plochou Obr. 7 Lozorno-Široké diely, Stavba1, Plochy P1a a P1b. Neolit: 48, Kosihy-Čaka-Makó: 25, 36, 45, 62, 123, 500, SMK: 19, 26, 115, 145, 152, 164, 203, 218, 222, 242, 483, doba bronzová: 23, 54, 97, 99, 111, 118, 213, 232, 253, 279, 297, 338, 364, 503, pravek: 20, 24, 34, 110a, 126, 155, 178, 221, 264, 363, 446. Lozorno-Široké diely, Bau 1, Flächen P1a und P1b. Neolithikum: 48, Kosihy-Čaka-Makó: 25, 36, 45, 62, 123, 500, SMK: 19, 26, 115, 145, 152, 164, 203, 218, 222, 242, 483, Bronzezeit: 23, 54, 97, 99, 111, 118, 213, 232, 253, 279, 297, 338, 364, 503, Urgeschichte: 20, 24, 34, 110a, 126, 155, 178, 221, 264, 363, 446. 8 3,6 ha a v ich okolí s buldozérmi už strhnutou ornicou vytýčené 4 plochy P 2a, P2b, P3, P4 s celkovými rozmermi 1566 m² (obr. 5, 8, 9). Aj na týchto plochách, obdobne ako v priestore Stavby 1 bolo nutné priestor zarovnať a znížiť o 10-15 cm. Kvôli dokumentácii boli plochy rozdelené sieťou sektorov 5x5 m. Sídliskové jamy 10a/2000 a 18a/2000 boli identifikované pri prácach stavebných mechanizmov mimo skúmaných plôch a následne preskúmané (obr. 5). 3) Výskumná etapa 20.9 - 4.10.2001, záchranný výskum súvisiaci s budovaním inžinierskych sietí Vedúci výskumu: J. Bartík SNM-AM. V druhej polovici roku 2001 sledovali pracovníci SNM-AM hĺbenie výkopov medzi Stupavou a približne 3 km vzdialenou lokalitou Široké diely. Trasa prechádzala priestorom, kde sa pod vrstvou ornice nachádzali viate piesky. Z archeologického hľadiska bola vykopaná ryha s výnimkou sledovanej lokality úplne sterilná. Na lokalite porušili ryhy dve sídliskové jamy – 1/2001 a 2/2001 – ako aj rozsiahly priestor s nálezmi, v minulosti pravdepodobne terénnu depresiu označenú ako 3/2001 (obr. 5). Nad zistenými objektami bola stavebnými mechanizmami odstránená ornica, skúmanie a vyberanie obsahu samotných objektov prebiehalo ručne. 4) Výskumná etapa 4.2 - 18.4.2005, areál Stavby 1, záchranný výskum vykonaný v súvislosti s výstavbou skladiskovej haly (obr. 1:1) Vedúci výskumu: J. Bartík, SNM-AM. Na ploche zasiahnutej dodatočnou výstavbou skladiskovej haly a skladu odpadového hospodárstva sa úroveň podložia dosiahla len v mieste deviatich rýh S4 - S12 (s celkovou plochou 690 m²) určených na vybetónovanie základov (obr. 5). Ukázalo sa, že ťažké stavebné mechanizmy zdevastovali pri odstraňovaní humusu v roku 2000 aj podorničnú vrstvu spolu s plytko zahĺbenými objektami. Na skutočnosť, že sídlisko na ploche výstavby obidvoch skladov pôvodne existovalo, poukazujú ojedinelé fragmenty keramiky zo strednej alebo mladšej doby bronzovej nájdené v sekundárnej polohe. 5) Výskumná etapa 5.4 - 20.5.2007, areál výstavby logistického a distribučného parku Lozorno (obr. 1:4) Vedúci výskumu: J. Hoššo, FiFUK. Odhumusovanie plochy, výkopy inžinierskych sietí a výstavbu hál s celkovou odkrytou plochou 9,11 ha na východnom okraji areálu sledovali pracovníci a študenti Katedry archeológie FFUK v Bratislave. Výsledok sledovania bol úplne negatívny*. 6) Výskumná etapa 1.4 - 30.6.2009, areál výstavby logistického projektu – Hál F1 (obr. 1:5) Vedúci výskumu: J. Hoššo, FiFUK. Odhumusovanie plochy, výkopy inžinierskych sietí a výstavbu hál s celkovou odkrytou plochou 9,34 ha sledovali pracovníci a študenti Katedry archeológie FFUK v Bratislave. V severnom profile stavebnej jamy sa odkryla sídlisková jama č. 1/2009 (obr. 1, 5). Na archeologickom výskume sa podieľali technickí spolupracovníci P. Červeň, M. Vrablec, R. Čambal a J. Šuteková, kresby nálezov v tabuľkách sú dielom P. Cingela, M. Minárikovej, T. Belanovej a autorov. Výskumné plochy a identifikované situácie v rokoch 2000, 2001 a 2005 boli geodeticky zamerané a spracované v programe MicroStation 95, na milimetrový papier boli kreslené len vybrané pôdorysy a všetky profily sídliskových jám. Geodetické merania vykonal M. Bartík. V štádiu vyhodnotenia boli všetky digitálne i papierové plány z rokov 2000-2009 spracované v programe ArcView. Paleobotanické nálezy vyhodnotila M. Hajnalová, súhrn preložil do nemeckého jazyka K. Elschek. V termine 12.9 - 17.10.2000 sa na výskumných prácach v teréne podieľal aj PhDr J. Hromada, PhD. * Za sprístupnenie nálezových správ a prístup k nálezom autori ďakujú Doc. PhDr. J. Hoššovi, CSc a pracovníkom FiFUK. 9 II. Opis nálezových situácií a katalóg nálezov Zásahy do podložia identifikované počas vyššie uvedených archeologických výskumov sú zachytené vo výskumnej dokumentácii. Pretože sa v priebehu výskumu ukázalo, že mnohé z identifikovaných farebne sa odlišujúcich zahĺbenín sú prírodného pôvodu, napríklad zvieracie nory alebo stopy po koreňoch stromov, na prezentovaných pôdorysných plánoch (obr. 6-9) sú zobrazené len objekty, o ktorých antropogénnom pôvode niet pochýb. Len menšiu časť zo zahĺbenín však bolo možné datovať na základe archeologických nálezov v ich zásype (60 z 511) a len tie sú prezentované v katalógovej časti. Niektoré objekty bez archeologických nálezov, predovšetkým systémy kolových jám a žľaby, sa dali s istou pravdepodobnosťou časovo zaradiť na základe horizontálnej stratigrafie. Opis a dokumentáciu všetkých odkrytých terénnych situácií, objektov a nálezov obsahujú nálezové správy z výskumov uložené v AÚ SAV, SNM–AM a FiFUK. Nálezy z archeologických výskumov a prieskumov z rokov 2000-2009 sú uložené v SNM–AM pod inventárnymi číslami AP 75483-75492, AP 75800-75805, AP 76064-76072, AP 7607776082 a v AÚ SAV. Tri kovové predmety získané na lokalite v minulosti sú uložené v súkromnej zbierke. Súbory artefaktov z lokality Lozorno-Široké diely, ktoré nižšie v katalógovej časti práce priraďujeme do neolitu, eneolitu, strednej a mladšej doby bronzovej, doby laténskej a včasného stredoveku, boli získané rôznymi metódami archeologického výskumu a pochádzajú z odlišných nálezových situácií. Tie ovplyvňujú i určujú možnosti pri úvahách o chronologickom i funkčnom zaradení častí osád, odkrytých situácii a nálezov z nich. Povrchový zber sa na lokalite vykonával intenzívne v predstihu pred začiatkom stavebných i sondážnych prác s použitím detektoru kovov a sporadicky aj v ich priebehu. Väčšinu takto získaných nálezov môžeme priestorovo určiť len ako „pochádzajúce z lokality“ (obr. 4). Ich chronologické a kultúrne zaradenie sa môže oprieť len o komparáciu s dobre datovateľnými nálezmi z iných nálezísk, pričom v rade prípadov (tab. 1: 2-5, 7) je otázne. U predmetov zo súkromnej zbierky (tab. 3: 3-5) sme odkázaní len na sprostredkovaný údaj, že boli v minulosti získané na lokalite Široké diely. Zber kombinovaný s prieskumom detektorom kovov sa štandardne používal aj v priebehu strojového alebo ručného odstraňovania humusu a podorničnej vrstvy na skúmaných plochách a rezoch, pričom priestorovým určením tak získaných nálezov je skúmaný úsek. Najvýznamnejší týmto spôsobom získaný nález je keltská minca z plochy P4. Presnejšie priestorovo definované sú súbory nálezov získané z objektov zahĺbených do podložia – sídliskových alebo kolových jám a žľabov. Lokalita Lozorno-Široké diely bola osídlená v neolite, eneolite, v dobe bronzovej, dobe laténskej a v stredoveku. Je logické, že na ploche osídlenej v starších periódach sa archaické artefakty, ležiace na povrchu alebo primiešané vo vrchnej vrstve pôdy, náhodne dostávali do mladších sídliskových jám. Rovnakú „kontamináciu“ mohli spôsobiť aj nerozpoznané superpozície starších a mladších sídliskových jám. Z uvedeného dôvodu bezpečné časové zaradenie umožňuje len časť súborov nálezov z objektov. Keramické nálezy označujeme v opise nálezových situácií ako keramiku kultúry ľudu s lineárnou keramikou, kultúry Kosihy-Čaka-Makó, stredodunajskej mohylovej kultúry (ďalej SMK), keramiku velatickej kultúry (ďalej VK), doby laténskej a stredoveku. Tie črepy, ktoré neumožňujú odlíšenie medzi SMK a VK, označujeme ako keramiku doby bronzovej. V prípade, ak niektoré praveké črepy na základe svojej profilácie a výzdoby neumožňujú ani klasifikáciu do neolitu, eneolitu a doby bronzovej, označujeme ich ako keramiku pravekú. Z lokality pochádzajú celé alebo rekonštruovateľné keramické tvary zo sídliskových jám, kde sú uložené v primárnej alebo sekundárnej polohe. Z kolových aj viacerých sídliskových jám pochádza keramika v silno fragmentárnom stave, zjavne ide o terciárnu polohu uloženia. Povrchová prospekcia lokality Po systematickom povrchovom prieskume bolo konštatované, že archeologická lokalita Lozorno-Široké diely sa rozprestiera na ploche približne 22 ha (obr. 4). Prospekciou sa zistilo sporadické osídlenie kultúry ľudu s lineárnou keramikou, z doby laténskej a včasného stredoveku, intenzívnejšie kultúry Kosihy-Čaka-Makó. Absolútne prevažujúca časť nálezov však patrí do pokročilej strednej a na počiatok mladšej doby bronzovej, do SMK, ako aj formujúcej sa VK. Nálezy z povrchového prieskumu: 1. Kamenná sekera (tab.1: 1). 2. Plechový fragment zdobený z vonkajšej strany rytím (tab.1: 2). 3. Bronzová ihlica alebo fragment spony, zahnutá (tab.1: 3). 11 4. Pásik z tenkého bronzového plechu zdobený vertikálnymi krátkymi ryhami (tab.1: 4 ). 5. Bronzové šidlo, fragment (tab. 1: 5). 6. Hrot noža alebo kosáku z bronzu (tab. 1: 6). 7. Bronzový krúžok (tab. 1: 7). 8. Praslen kónický (tab. 1: 8). 9. Črep z okraja hraneného na vnútornej strane, povrch hladký, tmavosivá hlina na povrchu hladená (tab. 1: 9). 10. Črep z tela nádoby s plastickým pretláčaným pásikom (tab. 1: 10). 11. Črep z tela nádoby s uchom (tab. 1: 11). 12. Črep s rozhrania hrdla a tela nádoby so šikmo hranenou výdutinou (tab. 1: 12). 13. Črep z hornej časti nádoby, okraj vyhnutý von, svetlosivá hlina (tab. 1: 13). 14. Črep z tela nádoby zdobený ryhovaním, (tab. 1: 14). 15. Črep z tela nádoby s horizontálno plastickou šikmo presekávanou lištou, povrch svetlohnedý (tab. 1: 15). 16. Črep z tela nádoby zdobený vertikálnymi ryhami, povrch svetlohnedý (tab. 2: 1). 17. Črep z tela nádoby zdobený líniou krátkych šikmých rýh (tab. 2: 2). 18. Črep z tela nádoby s horizontálnou pretláčanou plastickou lištou (2: 3). 19. Črep z tela nádoby zdobený vertikálnymi ryhami, povrch čiernosivý (tab. 2: 4). 20. Fragment strechovite hraneného ucha nádoby, sivá hlina (tab. 2: 5). 21. Črep z tela nádoby s horizontálnou pretláčanou plastickou lištou (tab. 2: 6). 22. Črep z tela nádoby s horizontálnou lištou a radom pšeničných vpichov, spodná časť šikmo ryhovaná (tab. 2: 7). 23. Črep z tela nádoby zvislo ryhovaný, hlina sivej farby, povrch žltohnedý (tab. 2: 8). 24. Črep z tela nádoby zdobený horizontálnou hrebeňovanou vlnovkou, povrch hnedý (tab. 2: 9). 25. Črep z tela nádoby zdobený horizontálnou ryhou, líniou pšeničných vpicov a šikmým ryhovaním (tab. 2: 10). 26. Črep z tela nádoby s horizontálnou pretláčanou plastickou lištou (tab. 2: 11). 27. Črep z hornej časti nádoby s plastickým povrchom (tab. 2: 12). 28. Črep z hornej časti misy, okraj vo vnútri odsadený (tab. 2: 13). 29. Črep z hornej časti nádoby, okraj zrezaný (tab. 2: 14). 30. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený (tab. 2: 15). 31. Črep z hornej časti nádoby (tab. 2: 16). 32. Črep z hornej časti nádoby, okraj rozšírený (tab. 2: 17). 33. Črep z tela nádoby, povrch zdrsnený (tab. 2: 18). 34. Črep z tela nádoby, povrch ryhovaný (tab. 2: 19). 35. Črep z hornej časti (tab. 2: 20). 36. Črep z tela nádoby s plastickým povrchom (tab. 2: 21). 37. Sekera so stredovými lalokmi, tylová časť odlomená, bronz (tab. 3: 1). 38. Kopija s profilovanou tuľajkou, bronz (tab. 3: 2). 39. Zliatky pokryté patinou zelenej farby, 7ks (tab. 4: 1, 2). 40. Fragment bronzového kosáka (tab. 4: 4). 41. Fragment bronzového kosáka (tab. 4: 7). 42. Fragment bronzového kosáka, rukoväť členená tromi plastickými, šikmo presekávanými rebrami (tab. 4: 8). 43. Fragment pozdĺžne rebrovaného bronzového náramku s vejárovito rozšíreným koncom (tab. 4: 11). 44. Fragment bronzovej tyčinky šošovicovitého prierezu (tab. 4: 3). 45. Fragment bronzového závesku (tab. 4: 6). 46. Nity s roztepanými koncami, 2ks (tab. 4: 9, 10). 47. Fragment bronzovej spony (tab. 4: 5). Nálezy zo súkromnej zbierky: V súkromnej zbierke sa nachádzajú tri predmety údajne pochádzajúce z lokality: 1. Masívne tyčinkovité dláto zo stenčeným tylom, pravdepodobne z medi (tab. 3: 4). 2. Dláto s tuľajkou, pravdepodobne z bronzu (tab. 3: 3). 3. Sekera s tuľajkou, pravdepodobne z bronzu (tab. 3: 5). 12 Archeologický výskum areálu Stavby 1 Spolu bolo v rezoch R1-3 preskúmaných 10 zahĺbených objektov (obr. 6), na skúmanej ploche P1a (Sektor B-F/ 2-25) 352 objektov a na skúmanej ploche P1b (Sektor G-K/ 10-25) 119 objektov antropogénneho pôvodu (obr. 7). Väčšinu objektov tvorili rozmerovo menšie kolové jamy (spolu 416), zvyšné pozostávajú z rôznych sídliskových jám, úsekov žľabov alebo z nevýrazných zahĺbenín, ktoré je problematické definovať. Kolové jamy tvoria rôzne zoskupenia, z ktorých menšia časť sa dá intrepretovať ako základy nadzemných stavieb. Mimo archeologickej sondáže bola v stavebnom výkope pre továrenskú halu identifikovaná a preskúmaná sídlisková jama 371/2000. Rez R1 (obr. 6) Objekt 9 Neúplne preskúmaná jama so zaobleným ústím, šikmými stenami a lavórovitým dnom. Zásyp tvorí sivý piesok premiešaný s hlinou a množstvom kameňa. Najväčší rozmer 120 cm, hĺbka 20 cm. Dat: pravek. 1. Nevýrazné črepy pravekej keramiky, 2 ks. Rez R2 (obr. 6) Objekt 13 Zhluk keramiky, pod ním kruhová jama s misovitým dnom so zásypom zo sivočiernej piesčitej hliny premiešanej s mazanicou a uhlíkmi (tab. 5: 1). Priemer 54 cm, hĺbka 32cm. Dat: Makó-Kosihy–Čaka. 1. Črep z ústia nádoby, ústie zdobené krátkymi vrubmi (tab. 5: 2). 2. Rozmerná misa s horizontálnym tunelovitým uchom, ústie zdobené krátkymi vrubmi (tab.5: 3). Objekt 14 Jama kruhového tvaru s misovitým dnom. Výplň tvorila sivočierna piesčitá hlina zo zlomkami mazanice (tab. 5: 4). Priemer 55 cm, hĺbka 28 cm. Dat: doba bronzová. 1. Nevýrazný praveký črep. 2. Fragment bronzovej čepele z noža alebo kosáku (tab. 5: 5). 3. Drobné zlomky mazanice. Rez R3 (obr. 6) Objekt 18 Ako objekt bola označená depresia identifikovaná v dĺžke 13 m, ktorá bola rezom odkrytá len čiastočne. Jej dno sa v skúmanej časti nachádzalo v hĺbke medzi 100-130 cm od súčasného povrchu. Výplň tvorila sivohnedá piesčitá hlina s tmavohnedými vrstvičkami a nálezmi. Dat: doba bronzová. 1. Misa alebo šálka kónického tvaru s náznakom lomenia steny (tab. 5: 6). 2. Črep z hornej časti nádoby, okraj vodorovný, rozšírený smerom von (tab. 5: 7). 3. Nevýrazné praveké črepy, 28 ks. 4. Fragmenty mazanice s odtlačkami prútov, 9ks. 5. Fragment bronzovej ihlice zdobenej ryhovaním (tab. 5: 8). Plocha P1a (Sektor B-F/2-25) (obr. 7) Nálezy zozbierané pri začisťovaní v podorničnej vrstve 1. Hrot bronzovej čepele z noža alebo kosáku (tab. 6: 1). 2. Fragment rukoväte bronzového kosáku s gombíkom (tab. 6: 2). 3. Črep z hornej časti nádoby, okraj zrezaný, povrch zdrsnený (tab. 6: 3). 4. Fragment ucha nádoby (tab. 6: 4). 5. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený (tab. 6: 5). 6. Fragment ucha nádoby (tab. 6: 6). 7. Črep z tela nádoby s výčnelkom (tab. 6: 7). 8. Črep z hornej časti nádoby, okraj zrezaný (tab. 6: 8). 9. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený (tab. 6: 9). 10. Črep zo spodnej časti nádoby zdobený šikmým ryhovaním (tab. 6: 11). 13 11. Črep z hornej časti nádoby, okraj zrezaný, vyhnutý von (tab. 6: 12). 12. Črep z tela nádoby, povrch zdrsnený prstovaním (tab. 6: 13). 13. Črep z tela nádoby s polguľovitým výčnelkom (tab. 6: 10). 14. Črep z tela nádoby zdobený horizontálnou líniou pšeničných vpichov (tab. 6: 14). Objekt 19, sektor C/09 Plytká zahĺbenina vyplnená piesčitou sivohnedou podorničnou hlinou v strede zhluk keramiky v kruhovom priestore (tab. 7: 1). Rozmery: 71-90 cm, hĺbka 14 cm Dat: SMK/VK. 1. Črepy (3 ks) z tela amfory alebo misy s odsadeným hrdlom, na výdutine žliabkovaná výzdoba. Povrch tuhovaný, leštený (tab. 7: 2). 2. Črep z valcovitého hrdla amfory alebo misy, okraj vyhnutý vodorovne von (tab. 7: 3). 3. Črep z hornej časti misy, okraj tanierovito vyhnutý, vo vnútri odsadený (tab. 7: 5). 4. Misa s uchom a štyrmi symetricky umiestnenými výbežkami (tab. 7: 4). 5. Nádoba menších rozmerov s von vyhnutým ústím a lomenou výduťou (tab. 7: 6). 6. Nádoba menších rozmerov s von vyhnutým ústím a lomenou výduťou (tab. 7: 7). 7. Črep z valcovitého hrdla amfory alebo misy, okraj vyhnutý vodorovne von (tab. 7: 8). 8. Drobné črepy z doby bronzovej, 55 ks. Objekt 20, sektor B/09 Jama z oválnym pôdorysom a lavórovitým prierezom dna. Výplň tvorila sivohnedá piesčitá hlina (tab. 6: 20). Pôdorys 69x55 cm, hĺbka 28 cm Dat: pravek. 1. Črep z tela nádoby s horizontálnym vývalkom zdobeným šikmými vrypmi (tab. 6: 15). 2. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený, rozšírený smerom von (tab. 6: 16). 3. Nevýrazné črepy, 25 ks. Objekt 23, sektor C/08-09 Plytká jama oválneho pôdorysu, vyplnená piesčitou sivohnedou hlinou (tab. 6: 21). Pôdorys 84x70 cm, hĺbka 20 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj vyhnutý smerom von (tab. 6: 19). 2. Drobné črepy (3ks) z hrubostenných nádob. Objekt 24, sektor C/08 Jama s plochým dnom vyplnená sýtočiernou piesčitou hlinou. V zásype uhlíky. Nevýrazné stopy prepálenia (tab. 6: 17). Priemer ústia 85 cm, hĺbka 45 cm. Dat: pravek. 1. Črep z tela nádoby s horizontálnym vývalkom alebo rebrom (tab. 6: 18). 2. Nevýrazné črepy, 16 ks. Objekt 25, sektor C/07 Oválna jama s plochým dnom vyplnená sivohnedou piesčitou hlinou (tab. 8: 2). Pôdorys 75x104 cm, hĺbka 20 cm. Dat: Kosihy-Čaka-Makó. 1. Črep z hornej časti nádoby, von rozšírený okraj zdobený krátkymi vrubmi (tab. 8: 1). Objekt 26, sektor C/08 Sídlisková jama s nerovnomerným dnom vyplnená sivohnedou piesčitou hlinou (tab. 8: 4). Pôdorys 56x85 cm, hĺbka 30 cm. Dat: SMK. 1. Črep z tela nádoby zdobený na lome líniou šikmých vrypov (tab. 8: 3). 2. Nevýrazné črepy (7 ks) z doby bronzovej. 14 Objekt 34, sektor B/05 Oválna jama vyplnená sivohnedou hlinou (tab. 8: 13). Pôdorys 35x27cm, hĺbka 24cm. Dat: pravek. 1. Črep z tela nádoby s plasickým, šikmo žliabkovaným výčnelkom (tab. 8: 10). 2. Nevýrazné črepy (13ks) z doby bronzovej. Objekt 36, sektor B/04 Sídlisková jama s misovitým dnom vyplnená sivohnedou tmavou piesčitou hlinou (tab. 8: 9). Pôdorys 53x86 cm, hĺbka 35 cm. Dat: Kosihy-Čaka-Makó. 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený, vyhnutý von (tab. 8: 14). 2. Črep z tela nádoby zdobený slamovaním (tab. 8: 7). 3. Črep z tela nádoby zdobený slamovaním (tab. 8: 11). 4. Črep z hornej časti nádoby, von rozšírený okraj zdobený krátkymi vrubmi (tab. 8: 8). 5. Črep z hornej časti nádoby s von rozšíreným okrajom (tab. 8: 12). 6. Črep z tela nádoby s lomom (tab. 8: 6). 7. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený (tab. 8: 5). 8. Črep z hornej časti nádoby, okraj zvislý (tab. 8: 16). 9. Črep z hornej časti hrnca so zvislým hrdlom, okraj vyhnutý smerom von, povrch zdrsnený (tab. 8: 15). 10. Nevýrazné črepy (35 ks), eneolit. 11. Drobné fragmenty mazanice, 5 ks. Objekt 45, sektor C/04 Sídlisková jama s podlhovastým, nepravidelným pôdorysom, šikmými stenami a lavórovitým dnom. Podľa profilu je zrejmé, že pôvodne išlo o dve jamy vyplnené zhodným zásypom, sýtočiernym pieskom premiešaným s hlinou, úlomkami prepálenej hliny a keramikou (tab. 9: 1). Pôdorys 215x162 cm, hĺbka 50 cm. Dat: Kosihy-Čaka-Makó. 1. Črep z hornej časti nádoby s von rozšíreným okrajom (tab. 9: 4). 2. Črep z hornej časti nádoby s von rozšíreným okrajom, hrdlo valcovité (tab. 10: 4). 3. Črep z hornej časti nádoby, pravdepodobne misy s von rozšíreným okrajom, na výduti nalepené nepravidelné okrúhle výčnelky (tab. 10: 3). 4. Misa kónického tvaru s horizontálnym uchom vybiehajúcim z ústia. Na uchu tri vpichy (tab. 10: 6). 5. Črep z  hornej časti hrncovitej nádoby s  rozhraním hrdla a  výdute. Hrdlo lievikovité, okraj vyhnutý von (tab. 9: 11). 6. Črep z hornej časti rozmernej nádoby s von rozšíreným okrajom, hrdlo valcovité (tab. 10: 2). 7. Črep z hornej časti nádoby, pod okrajom vývalkovitý výčnelok (tab. 9: 8). 8. Črep z hornej časti misy s von rozšíreným okrajom, výduť zdrsnená (tab. 10: 1). 9. Fragment z praslenu guľovitého tvaru (tab. 9: 5). 10. Fragment z praslenu (tab. 9: 9). 11. Črep z hornej časti nádoby s uchom (tab. 9: 2). 12. Črep z hornej časti nádoby, von rozšírený okraj zdobený krátkymi vrubmi (tab. 11: 3). 13. Črep z rozhrania hrdla a tela nádoby (tab. 9: 10). 14. Črep z hornej časti nádoby s von rozšíreným okrajom (tab. 9: 6). 15. Črep z hornej časti nádoby, pod okrajom ucho (tab. 11: 2). 16. Črep z tela nádoby zdobený hrebeňovým ryhovaním (tab.11: 6). 17. Črep zo spodnej časti nádoby, pravdepodobne hrnca (tab. 9: 7). 18. Črep z tela nádoby s plastickou výzdobou podkovovitého tvaru (tab. 9: 3). 19. Črep z hornej časti nádoby s von rozšíreným okrajom (tab. 11: 1). 20. Črep zo spodnej časti nádoby (tab. 11: 8). 21. Črep z tela nádoby, povrch zdrsnený (tab. 11: 5). 22. Črep z tela nádoby zdobený slamovaním (tab. 10: 5). 23. Črep z tela nádoby zdobený ryhovaním hrebeňom (tab. 11: 9). 24. Črep z tela nádoby zdobený slamovaním (tab. 11: 4). 25. Črep z tela nádoby s uchom (tab. 11: 7). 15 26. Nevýrazné črepy, 60 ks. 27. Mazanica, 3 hrudky. 28. Drobné zvieracie kosti. Objekt 48, sektor B-C/3-6 Plytký žľab s nezreteľnými okrajmi. Zásyp: sivohnedá, piesčitá hlina. Úlomky keramiky sa nachádzali len v hornej časti zásypu (tab. 12: 8). Identifikovaná dĺžka 15,5 m, z nej preskúmaný úsek v dĺžke 4 m, šírka 1-1,5 m, hĺbka 20-30cm. Dat: kultúra ľudu s lineárnou keramikou. 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený, zvislý (tab. 12: 7). 2. Črep z hornej časti nádoby, okraj zvislý (tab. 12: 4). 3. Črep z tela nádoby s lineárnou rytou výzdobou členenou notovou hlavičkou (tab. 12: 10). 4. Črep z tela nádoby s lineárnou rytou výzdobou a uchom (tab. 12: 2). 5. Črep z tela nádoby s lineárnou výzdobou a výčnelkom (tab. 12: 1). 6. Črep z tela nádoby s lineárnou výzdobou (tab. 12: 3). 7. Črep z tela nádoby s plastickým pretláčaným výčnelkom (tab. 12: 5). 8. Črep z tela nádoby s nasadením ucha. (tab. 12: 9). 9. Črep z tela nádoby s plastickou výzdobou (tab. 12: 6). Objekt 54, sektor D4 Sídlisková jama s oválnym pôdorysom, šikmými stenami a plochým dnom.Výplň tvorila sivohnedá piesčitá hlina prechádzajúca do sivožltého piesku. V spodnej časti a na dne ležali dve rozbité rozmerné nádoby (tab. 13: 2). Pôdorys 141x177 cm, hĺbka až 65 cm. Dat: SMK. 1. Misovitá amfora s dvomi protistojacími uchami na výduti kombinovanými s výbežkami. Na lievikovito roztvorenom hrdle 4 výbežky, výduť zvislo žliabkovaná (tab. 13: 3). 2. Horná časť hrncovitej zásobnice s výzdobou plastickými pretláčanými lištami. Materiál zrnitý, povrch zdrsnený (tab. 13: 1). 3. Horná časť zásobnice, pod hrdlom horizontálna pretláčaná lišta členená štyrmi uchami. Materiál zrnitý, povrch zdrsnený zvislým prstovaním (tab. 13: 4). 4. Nevýrazné črepy z tiel nádob z doby bronzovej 31 ks. 5. Eneolitický črep, 1 ks. Objekt 62, sektor C/09 Jama s kruhovým pôdorysom a lavórovitým dnom vyplnená tmavošedou piesčitou hlinou. Zdokumentovaný len profil. (tab. 14: 2). Priemer 54 cm, hĺbka 22 cm. Dat: Kosihy-Čaka-Makó 1. Črep z hornej časti nádoby s von rozšíreným okrajom (tab. 14: 1). Objekt 97, sektor F/07 Neúplne preskúmaná jama s oválnym pôdorysom a lavórovitým dnom vyplnená sýtočiernou piesčitou hlinou a drobnými zlomkami mazanice (tab. 14: 4). Priemer 47 cm, hĺbka 36 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z tela nádoby s horizontálnou pretláčanou páskou. Materiál nehomogénny čiernosivej farby (tab. 14: 3). 2. Nevýrazné črepy z doby bronzovej, 28 ks. 3. Drobný zlomok mazanice. Objekt 99, sektor E7 Jama s nepravidelným pôdorysom a miskovitým prierezom. Zásyp tvorí šedohnedá piesčitá hlina. Rozmery 110x67 cm, hĺbka 32 cm. Dat: doba bronzová. 1. Nevýrazné črepy, 6ks. 16 Objekt 110a, sektor E5 Kolová jama oválneho pôdorysu s misovitým dnom. Zásyp tvorí sivohnedá pieskovitá hlina (tab. 14: 6). Rozmery 35x41 cm, hĺbka 32 cm. Dat: pravek. 1. Okrajový črep, pravdepodobne z misy (tab. 14: 5). 2. Nevýrazný črep z tela nádoby. Objekt 111, sektor E5 Jama nepravidelného tvaru a misovitého prierezu. Zásyp: sýtočierna piesčitá popolovitá hlina (tab. 14: 11). Priemer 120-128 cm, hĺbka 42 cm. Dat: doba bronzová. 1. Ihlica kruhového prierezu s odlomenou hlavicou (tab. 14: 7). 2. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený, vyhnutý von (tab. 14: 9). 3. Fragment mazanice s vyhladeným povrchom (tab. 14: 8). 4. Črep z tela nádoby s lomom na výduti (tab. 14: 10). 5. Nevýrazné črepy z tiel a dien nádob, 68 ks. Objekt 115, sektor E04 Plytká zahĺbenina (žľab) porušená mladším žľabom č. 116. Výplň tmavohnedá piesčitá hlina (tab. 15: 8). Zachytená dĺžka 6,5 m, šírka 1-2 m, hĺbka do 26 cm. Dat: SMK. 1. Črepy z misy s obojstranne rozšíreným zrezaným okrajom (tab. 15: 6). 2. Črep z hornej časti nádoby (tab. 15: 4). 3. Črep z rozhrania hrdla a tela nádoby, rozhranie zvýraznené dvomi líniami pšeničných vpichov (tab. 15: 3). 4. Črep z tela nádoby s okrúhlym výbežkom (tab. 15: 2). 5. Črep z hornej časti misy s vnútorne odsadeným okrajom (tab. 15: 5). 6. Horná časť misy z lievikovitým hrdlom, tromi žliabkami ohraničenými vypnulinami a šesticou zvislých žliabkov na výduti (tab. 15: 7). 7. Črepy z rozhrania hrdla a tela nádoby (tab. 15: 9). 8. Črep z hornej časti nádoby, okraj rovný, zvislý (tab. 15: 1). 9. Hrudky mazanice, 6 ks. 10. Nevýrazné črepy z doby bronzovej, 122 ks. Objekt 118, sektor E03 Plytká zahĺbenina kruhového tvaru s nejasným okrajom, výplň sivohnedá piesčitá hlina, v nej zhluk keramiky (tab. 16: 2). Priemer 60 cm, hĺbka do 15 cm. Dat: doba bronzová. 1. Miska zo zvislými okrajmi (tab. 16: 1). 2. Okruhliak zo stopami otĺkania. Objekt 123, sektor C/09-10 Jama s kruhovým pôdorysom a misovitým dnom. Zásyp tvorí hlina čiernej farby zo zlomkami mazanice (tab. 16: 11). Priemer 70 cm, hĺbka až 30 cm. Dat: Kosihy-Čaka-Makó, fragment nádoby kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou. 1. Črep z hornej časti nádoby, von rozšírený okraj zdobený krátkymi vrubmi (tab. 16: 7). 2. Črep z hornej časti a tela nádoby guľovitého tvaru, horizontálna i vertikálna rytá výzdoba členená notovými hlavičkami (tab. 16: 4). Objekt 126, sektor B-C10 Jama oválneho pôdorysu s nepravidelným dnom. Rozmery 210x130 cm, hĺbka do 24 cm. Dat: pravek. 1. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 2 ks. Objekt 145, sektor C11 Jama s oválnym pôdorysom a plochým dnom. Zásyp tvorí sivohnedá piesčitá pôda (tab. 16: 3). Priemer 60 cm, hĺbka 30 cm. Dat: SMK. 17 1. Črep z hornej časti misy so zrezaným okrajom (tab. 16: 10). 2. Črep z tela nádoby s polkruhovitým výčnelkom (tab. 16: 5). 3. Črepy z tiel nádob, 4 ks. Objekt 152, sektor D12 Sídlisková jama oválneho pôdorysu s miskovitým dnom. Zásyp tvorila piesčitá sýtočierna hlina s úlomkami mazanice (tab. 16: 6). Rozmery 180x95cm, hĺbka 52 cm. Dat: SMK. 1. Črep z tela šálky, rozhranie hrdla a tela zvýraznené ryhou a radom pšeničných vpichov (tab. 16: 9). 2. Vykurovadlo s cedidlovým telom, na ústí dva oproti stojace výbežky (tab. 16: 8). 3. Nevýrazné drobné črepy z tiel nádob, 25 ks. 4. Hrudky mazanice, 11 ks. 5. Drobné fragmenty z bronzovej ihlice alebo ihly kruhového prierezu s odlomeným hrotom a hlavicou. Celková dĺžka fragmentov 98 mm, priemer: 1.1-1.5 mm. 6. Drobné zvieracie kosti. Objekt 155, sektor D12 Jama kruhového pôdorysu s lavórovitým dnom. Zásyp tvorí sivohnedá piesčitá svetlá (tab. 17: 1). Rozmery 55x65 cm, hĺbka 12cm. Dat: pravek. 1. Črep z okraja nádoby s nasadením ucha (tab. 17: 2). 2. Črep z dna nádoby. Objekt 164, sektor C12 Jama kruhového pôdorysu s lavórovitým prierezom. Zásyp tvorí svetlohnedá hlina (tab. 17: 3). Priemer 35 cm, hĺbka 12 cm. Dat: SMK. 1. Črep z okraja nádoby s uchom (tab. 17: 5). 2. Črep z tela nádoby s nasadením ucha (tab. 17: 6). Objekt 178, sektor D14 Jama kruhového pôdorysu s miskovitým dnom. Zásyp tvorí sivohnedá svetlá piesčitá hlina (tab. 17: 4). Priemer 60 cm, hĺbka 15 cm. Dat: pravek. 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený, zvislý. Material nehomogénny (tab. 17: 9). Objekt 203, sektor D16-17 Sídlisková jama nepravidelného pôdorysu s miskovitým prierezom. Zásyp tvorí čierna popolovitá piesková hlina s úlomkami mazanice (tab. 17: 15). Rozmery 330x210 cm, hĺbka 76 cm. Dat: SMK. 1. Črep z tela nádoby s kruhovými výčnelkami, povrch drsný (tab. 17: 16). 2. Črep z hornej časti šálky s hrdlom odsadeným od tela, rozhranie zvýraznené líniou pšeničných vpichov (tab. 17: 11). 3. Črep z tela nádoby s vypnulinou (tab. 17: 8). 4. Črep z hornej časti nádoby, pravdepodobne šálky s hrdlom odsadeným od tela, okraj vyhnutý von (tab. 17: 10). 5. Črep z tela nádoby, výzdoba úzkym zvislým žliabkovaním a zvislou líniou pšeničných vpichov (tab. 17: 14). 6. Črep z rozhrania hrdla a tela sekundárne prepálený (tab. 18: 7). 7. Črep z tela nádoby pokrytý zvislým ryhovaním (tab. 17: 7). 8. Črep z tela hrubostennej nádoby pokrytý zvislým prstovaním (tab. 18: 1). 9. Spodná časť nádoby s výzdobou ryhovaním (tab. 17: 12). 10. Spodná časť tenkostennej nádoby, hlina plavená, sivá (tab. 18: 5). 11. Fragmenty z úch nádob (tab. 17: 13, 18: 6,8). 12. Fragmenty zo závaží ihlanovitého tvaru s kruhovým otvorom (tab. 18: 2, 3). 13 Fragmenty z masívnych modelovaných blokov prepálenej hliny (tab. 18: 4). 14. Nevýrazné črepy z doby bronzovej, 14 ks. 15. Drobné fragmenty z ihlancovitých závaží a modelovaných prepálených blokov hliny, 16 ks. 18 Objekt 213, sektor B-C/18 Jama s oválnym pôdorysom a plochým dnom. Zásyp tvorí svetlosivá hlina (tab. 19: 3). Rozmery 55x65 cm, hĺbka až 10 cm. Dat: Doba bronzová. 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený, vyhnutý smerom von (tab. 19: 1). Objekt 218, sektor C-D/ 18-19 Sídlisková jama nepravidelného pôdorysu s nerovnako hlbokým dnom (tab. 19: 7). Zásyp tvorí tmavosívá, piesčitá hlina. Rozmery 210x80 cm, hĺbka 20-55 cm. Dat: SMK. 1. Črep z hornej časti nádoby vyhnutý von, okraj zaoblený, pod okrajom podlhovastý otvor (tab. 19: 2). 2. Črep z tela nádoby, výzdoba trojuholníkom vyplneným rytými líniami (tab. 19: 5). 3. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 33 ks. Jeden z nich silno prepálený. 4. Drobné zvieracie kosti. Objekt 221, sektor C/19 Jama s oválnym pôdorysom a plochým dnom (tab. 19: 6). Zásyp tvorí svetlosivá hlina. Rozmery 32x35 cm, hĺbka 10 cm. Dat: pravek. 1. Črep z tela nádoby, sekundárne prepálený (tab. 19: 4). Objekt 222, sektor C/19 Jama kruhového pôdorysu s plochým dnom. Zásyp tvorí svetlosivá piesčitá hlina (tab. 19: 11). Priemer 30 cm, hĺbka 18 cm. Dat: SMK. 1. Črep z tela nádoby zdobený líniou pšeničných vpichov (tab. 19: 10). 2. Tri nevýrazné črepy z tiel nádob. Objekt 232, sektor C/22 Kolová jama oválneho pôdorysu s miskovitým dnom. Zásyp tvorí sivohnedá piesčitá hlina (tab. 19: 9). Rozmery 65x55 cm, hĺbka až 22 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z tela nádoby s uchom (tab. 19: 8). 2. Drobné nevýrazné črepy z tiel nádob, 3 ks. Objekt 242, sektor B-C24 Sídlisková jama nerovnomerného pôdorysu, dno nerovnomerné (tab. 20: 2). Rozmery 190x200 cm, hĺbka do 22 cm. Dat: SMK. 1. Črepy (9 ks) z hornej časti a tela džbánu, rozhranie zvýraznené líniou pšeničných vpichov (tab. 20: 1). 2. Črep z tela nádoby. Objekt 253, sektor D-E/10 Kolová jama oválneho pôdorysu s plochým miskovitým dnom (tab. 20: 3). Zásyp tvorí sivohnedá piesčitá hlina. Rozmery 70x58 cm, hĺbka 16 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z hornej časti nádoby , pravdepodobne z misy s vodorovným okrajom (tab. 20: 6). 2. Nevýrazný črep z tela nádoby. Objekt 264, sektor D/12 Jama kruhového pôdorysu s miskovitým dnom (tab. 20: 8). Priemer 30 cm, hĺbka 8 cm. V strede prierezu jamy pozorovateľný tmavý útvar. Dat: pravek. 1. Črep zo spodnej časti nádoby (tab. 20: 5). 2. Črepy z tiel nádob, 20 ks. Z nich 2 sekundárne prepálené. 3. Drobné fragmenty mazanice, 2 ks. 19 Objekt 279, sektor F12 Neúplne preskúmaná sídlisková jama, pôvodne pravdepodobne oválneho pôdorysu (tab. 20: 7). Rozmery 90x80cm, hĺbka 29cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z tela nádoby s horizontálnou pretláčanou plastickou lištou (tab. 20: 4). Objekt 297, sektor E/13 Kolová jama kruhového pôdorysu s miskovitým dnom. Zásyp tvorí tmavá sivohnedá piesčitá hlina. Priemer 73 cm, hĺbka 24 cm. Dat: doba bronzová. 1. Nevýrazné črepy z doby bronzovej, 2 ks. Objekt 338, sektor E/17 Jama kruhového pôdorysu s plochým dnom. Zásyp tvorí hnedočierna piesčitá hlina (tab. 20: 10). Priemer 70 cm, hĺbka 58 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z hornej časti hrubostennej nádoby, ústie zdobené pretláčaním (tab. 20: 9). 2. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 7 ks. Objekt 363, sektor E/24-25 Jama s kruhovým pôdorysom a nerovnomerným hrotitým dnom (tab. 21: 2. Zásyp tvorí hnedočierna hlina. Nie je vylúčené, že jamu porušuje nora hlodavca. Priemer 34 cm, hĺbka 28 cm. Dat: pravek. 1. Črep z hornej časti nádoby, pravdepodobne z misy (tab. 21: 1). Objekt 364, sektor D-E/25 Jama oválneho pôdorysu s miskovitým dnom. Zásyp tvorí svetlohnedá piesčitá hlina. Rozmery 118x63 cm, hĺbka 15 cm. Do stredu oválnej jamy zahĺbená kruhová kolová jama s plochým dnom. Jej zásyp zo sýtočiernej, popolovitej, piesčitej hliny sa výrazne odlišoval (tab. 21: 6). Priemer 41 cm, hĺbka 36 cm. Dat: doba bronzová. 1. Horná časť nádoby, pravdepodobne amfory zo zvislým hrdlom s výčnelkom pod nasadením hrdla (tab. 21: 3). 2. Fragment kameňa pravdepodobne brúsik. Plocha P1b, sektor F-K (obr. 7) Nález získaný pri začisťovaní. Sektory G-H/22-25 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj vodorovný, pod okrajom prstové odtlačky (tab. 21: 5). Objekt 446, sektor H/12 Oválna jama s miskovitým dnom. Zásyp tvorí svetlosivá hlina (tab. 21: 8). Rozmery 60x49 cm, hĺbka 14 cm. Dat: pravek. 1. Črep z tela nádoby s plastickou horizontálnou lištou (tab. 21: 4). 2. Črep z tela nádoby so zdrsneným povrchom. Objekt 483, sektor K/14-15 Oválna jama s vakovitým dnom. Zásyp tvorí tmavosivá hlina (tab. 21: 10). Rozmery 63x39 cm, hĺbka až 61 cm. Dat: SMK 1. Horná časť nádoby, pravdepodobne šálky odsadeným hrdlom (tab. 21: 9). Objekt 500, Sektor K17 Objekt oválneho tvaru s misovitým dnom. Zásyp nehomogénny tvorený tmavosivou i svetlosivou hlinou (tab. 21: 11). Priemer 120 cm, hĺbka 40 cm. Dat: Kosihy-Čaka-Makó. 1. Hrncovitá nádoba (tab. 21: 7) 2. Nevýrazné črepy, 30 ks. 20 Objekt 503, sektor K/17-18 Oválna jama s miskovitým dnom. Rozmery 94x84 cm, hĺbka 21 cm. 1. Nevýrazný črep z okraja nádoby. Dat: doba bronzová. Archeologický výskum v areáli Stavieb 2 a 3 Na preskúmaných plochách P2a, P2b,P3 a P4, ako aj v rezoch bolo odkrytých spolu 23 objektov. Mimo preskúmaných plôch a rezov boli v stavebných výkopoch identifikované a preskúmané sídliskové jamy 10a/2000 a 18a/2000. Plocha P2a (obr. 8) Pri začisťovaní sa na ploche získali úlomky keramiky z neolitu z doby bronzovej. Na začistenej ploche sa identifikovali dva zahĺbené objekty. Nálezy zozbierané pri začisťovaní plochy P2a 1. Črep z hornej časti hrubostennej nádoby, okraj zaoblený, pod okrajom horizontálna plastická pretláčaná páska (tab. 22: 1). 2. Črep z rozhrania hrdla a tela šálky (tab. 22: 2). 3. Črep z misy s vnútorne odsadeným okrajom (tab. 22: 3). 4. Črep z hornej časti nádoby s rytou lineárnou výzdobou (tab. 22: 4). 5. Horná časť šálky alebo misy s vypnulinou na výduti (tab. 22: 5). 6. Č rep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený (tab. 22: 6). 7. Črep z tela nádoby s plastickým pretláčaným výčnelkom (tab. 22: 7). Objekt 1a, plocha P2a Skupina keramiky odkrytá pri začisťovaní v priestore s rozmermi približne 80x45 cm (tab. 22: 8). Koncentrácia keramiky sa pravdepodobne nachádzala na dne plytko zahĺbenej sídliskovej jamy. Dat: SMK. 1. Črep z tela hrubostennej nádoby s horizontálnou plastickou pretláčanou páskou (tab. 22: 11). 2. Kónická šálka z uchom, dno chýba (tab. 23: 1). 3. Kónická šálka z uchom (tab. 23: 2). 4. Črep z hornej časti nádoby, pod von vyhnutým okrajom dva nalepené vývalky (tab. 22: 10). 5. Črep z hornej časti šálky s hrdlom odsadeným od výdute (tab. 22: 9). 6. Črepy z tiel a dien nádob, 90 ks. Objekt 2a, plocha P2a Sídlisková jama zhruba kruhového tvaru s plochým dnom. Zásyp piesčitý, svetlohnedej farby. Na profile je naznačené aj zvrstvenie viatych pieskov podložia (tab. 23: 4). Rozmery 160x145 cm, hĺbka 90 cm. Dat: doba bronzová. 1. Rozmerná hrubostenná zásobnica s chýbajúcim okrajom. Na rozhraní hrdla a tela plastická pretláčaná páska. Povrch zvislo prstovaný (tab. 23: 3). 2. Črepy z tiel a dien nádob, 45 ks. 3. Fragment natvrdo vypálenej mazanice. Plocha P2b (obr. 9) Pri začisťovaní plochy sa z podorničnej vrstvy získalo väčšie množstvo črepov z nádob, v ktorých sa dá rozlíšiť zložka kultúry s lineárnou keramikou, Kosihy-Čaka-Makó a SMK. Na ploche sa identifikovalo 12 zahĺbených objektov, z nich 8 s archeologickými nálezmi je súčasťou katalógu. Osobitný charakter má objekt 17a, žliabkový základ steny nadzemnej stavby. 21 Nálezy zozbierané pri začisťovaní plochy P2b 1. Črep z hornej časti misy, okraj zaobený, na okraji oblúkovitý výbežok (tab. 24: 1). 2. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaobený (tab. 24: 2). 3. Črep z hornej časti misy, okraj z vnútornej časti odsadený (tab. 24: 3). 4. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaobený (tab. 24: 4). 5. Črep z hornej časti nádoby, okraj vodorovne zrezaný (tab. 24: 5). 6. Črep z hornej časti hrubostennej nádoby, okraj zrezaný, na okraji línia prstových odtlačkov (tab. 24: 6). 7. Črep z tela hrubostennej nádoby s plastickou pretláčanou líniou (tab. 24: 7). 8. Črep z tela nádoby s uchom (tab. 24: 8). 9. Črep zo spodnej časti hrubostennej nádoby s nôžkou (tab. 24: 9). 10. Črep z tela nádoby s uchom (tab. 24: 11). 11. Črep z hornej časti misy, okraj z vnútornej časti odsadený, pod okrajom ucho (tab. 24: 12). 12. Črep z hornej časti nádoby, okraj zrezaný, pod okraj plastická pretláčaná páska (tab. 24: 10). 13. Črep z hornej časti amfory alebo misy s lievikovitým hrdlom (tab. 24: 13). 14. Črep z tela amfory s výzdobou zvislých rýh (tab. 24: 14). 15. Črep z hornej časti hrubostennej nádoby, okraj zrezaný, na okraji línia prstových odtlačkov (tab. 24: 15). 16. Črep zo spodnej časti hrubostennej nádoby s výzdobou hustého ryhovania (tab. 24: 16). Objekt 3a, plocha P2b Sídlisková jama nepravidelného pôdorysu, zásyp šedohnedý, v strede tmavohnedý, piesčitý (tab. 25: 1). Rozmery 141x149 cm, prierez nebol zdokumentovaný. Dat: doba bronzová. 1. Črep z dolnej časti a dna nádoby, povrch zdrsnený (tab. 25: 2). 2. Črep z hornej časti nádoby s lievikovitým hrdlom (tab. 25: 4). 3. Črep z hornej časti nádoby, pravdepodobne misy zo zrezaným okrajom (tab. 25: 3). 4. Črepy z tiel a dien nádob, 35 ks. Z nich 3 ks výrazne tuhované. Objekt 4a, plocha P2b Sídlisková jama nepravidelného pôdorysu s nerovnako hlbokým dnom. Zásyp tvorí svetlohnedá až tmavohnedá hlina (tab. 25: 6). Rozmery 180x149 cm, hĺbka do 27 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z dolnej časti a dna nádoby, povrch zdrsnený (tab. 25: 5). 2. Črep z hornej časti nádoby s von rozšíreným okrajom (tab. 25: 7). 3. Črepy z tiel a dien nádob, 12 ks. Z nich jeden tuhovaný. 4. Fragmenty mazanice, 4 ks. Objekt 5a, plocha P2b Jama s oválnym pôdorysom a misovitým prierezom. Zásyp: hlina svetlo až šedohnedej farby (tab. 25: 8). Rozmery 55x38 cm, hĺbka do 24 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črepy z dolnej časti nádoby a dna nádoby (8 ks) zo zdrsneným povrchom (tab. 25: 9). Objekt 6a, plocha P2b Sídlisková jama nepravidelného tvaru zo šikmými stenami a plochým dnom. Zásyp tvorí v hornej časti čiernohnedá a v dolnej šedá hlina. Vo výplni boli primiešané ojedinelé lomové kamene (tab. 26: 1). Rozmery 200x177 cm, hĺbka do 64 cm. Dat: doba bronzová. 1. Misa zo zrezaným okrajom (tab. 26: 3). 2. Črep z tela hrubostennej nádoby s plastickou pretláčanou páskou (tab. 26: 6). 3. Črep z hornej časti hrubostennej nádoby, okraj zaoblený (tab. 26: 5). 4. Črepy z tela hrubostennej nádoby s pretláčanou páskou, 2 ks (tab. 26: 2). 5. Črep z dolnej časti tenkostennej profilovanej nádoby (tab. 26: 7). 6. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený (tab. 26: 8). 7. Črep z okraja nádoby s výbežkom (tab. 26: 4). 22 8. Črepy z tiel a dien nádob, 75 ks, z nich jeden črep tuhovaný. 9. Fragmenty mazanice, 9 ks. Objekt 7a, plocha P2b Sídlisková jama oválneho nepravidelného pôdorysu s misovitým prierezom. Zásyp hnedočiernej farby v spodnej vrstve a na okraji svetlosivý piesčitý. Časť keramiky poškodená žiarom - prepálená. Za okrajom objektu ležala zásobnicová nádoba označená ako objekt 9a. Objekty 7a a 9a tvoria pravdepodobne jeden celok (tab. 27: 1). Rozmery 217x150 cm, hĺbka do 96 cm. Dat: SMK-VK. 1. Šálka s nasadením ucha (tab. 27: 2). 2. Črep z hornej časti misy so zrezaným, obojstranne rozšíreným okrajom (tab. 27: 7). 3. Črep z hornej časti nádoby, okraj rozšírený von (tab. 27: 3). 4. Koliesko sekundárne vybrúsené z črepa hrubostennej nádoby (tab. 27: 5). 5. Črep z hornej časti nádoby, okraj vodorovne vytiahnutý von (tab. 27: 10). 6. Črep z hornej časti nádoby s hrotitým výbežkom na okraji (tab. 27: 4). 7. Črep z dolnej časti a dna nádoby, povrch zdrsnený (tab. 27: 9). 8. Črep z tela nádoby s horizontálnou plastickou lištou (tab. 27: 6). 9. Okraj s tenkostennej nádoby s vnútorným hranením okraja (tab. 27: 14). 10. Nevýrazné črepy, 269 ks. 10. Hrudky mazanice, 4 ks. 11. Masívny blok mazanice s odtlačkami prútov. Objekt 9a, plocha P2b Pri rozširovaní rezu cez Objekt 7a sa našla za jeho okrajom zásobnicová nádoba, ktorá bola označená ako objekt 9a. Zásobnica bola zapustená do jamy zo svetlohnedým zásypom, jej dolná časť mala tmavú výplň (tab. 27: 1). Rozmery 68x80cm, hĺbka 70cm. Dat: SMK-VK. 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj vyhnutý von, okraj zvnútra strechovite hranený (tab. 27: 11). 2. Črep z hornej časti nádoby, okraj vodorovne vytiahnutý von (tab. 27: 12). 3. Črep z hornej časti nádoby, okraj vodorovný, vytiahnutý von (tab. 28: 7). 4. Črep z hornej časti tenkostennej nádoby, okraj vyhnutý von (tab. 27: 8). 5. Fragment pásikového ucha (tab. 28: 3). 6. Fragment pásikového ucha (tab. 28: 4). 7. Črep z hornej časti nádoby, okraj vyhnutý von, okraj zvnútra hranený (tab. 28: 1). 8. Črep z výdute nádoby zdrsnený zvislým prstovaním (tab. 28: 5). 9. Črep z dolnej časti a dna nádoby (tab. 27: 13). 10. Zásobnica s valcovitým hrdlom, okraj zvnútra strechovite hranený (tab. 28: 6). 11. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 70 ks. 12. Fragment mazanice. 13. Trecia podložka zo zrnitej horniny. 14. Črep z hornej časti nádoby, okraj vyhnutý von, okraj zvnútra strechovite hranený (tab. 28: 2). Objekt 14a, plocha P2b Jama oválneho pôdorysu, miskovitého prierezu. Zásyp sivohnedý (tab. 29: 1). Rozmery 117x63 cm, hĺbka do 31 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z hornej časti tenkostennej nádoby, okraj vodorovne vytiahnutý von, povrch tuhovaný, vyleštený (tab. 29: 3). 2. Črep z hornej časti tenkostennej nádoby, okraj vyhnutý von (tab. 29: 5). 3. Črep z tela nádoby (tab. 29: 4). 4. Črep z tela nádoby, s plastickou, žliabkom neohraničenou vypnulinou (tab. 29: 2). 5. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 7 ks. Jeden z nich tuhovaný. 23 Objekt 15a, plocha P2b Sídlisková jama oválneho tvaru so sivohnedým zásypom (tab. 29: 10). Rozmery: 154x90 cm. Profil nebol zdokumentovaný. Dat: doba bronzová 1. Črep z výdute hrubostennej nádoby zdrsnený zvislým prstovaním (tab. 29: 7). 2. Črep z dolnej časti a dna nádoby (tab. 29: 8). 3. Črep z dolnej časti a dna nádoby (tab. 29: 6). 4. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 15 ks. Objekt 17a, plocha P2b (obr. 9, 14) Nezreteľne sa prejavujúci pravidelný žliabok zahnutý v pravých uhloch s nejasnými ukončeniami. Celková identifikovaná dĺžka 18,5m, šírka 0,3-0,7m, hĺbka 0,2m. Plocha P3 (obr. 9) Na ploche sa odkryl jeden zahĺbený objekt. Objekt 12a, plocha P3 Sídlisková jama s oválnym pôdorysom a plochým dnom (tab. 29: 15). Rozmery 130x92 cm, hĺbka do 23 cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z hornej časti nádoby, okraj zaoblený, vyhnutý von (tab. 29: 9). 2. Črep z tela nádoby s dvojicou plastických líšt (tab. 29: 11). 3. Črep z dolnej časti a dna nádoby (tab. 29: 12). 4. Črep z tela nádoby, povrch husto ryhovaný (tab. 29: 16). 5. Črep z dolnej časti a dna nádoby (tab. 29: 14). 6. Črep z tela hrubostennej nádoby s pretláčanou páskou (tab. 29: 13). 7. Črep z dolnej časti a dna nádoby (tab. 29: 17). 8. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 7 ks. 9. Fragmenty mazanice, 2 ks. 10. Črep z dna veľmi slabo alebo sekundárne vypálenej masívnej hlinenej nádoby. Plocha P4 (obr. 8) Na ploche P4 sa odkrylo väčšie množstvo zahĺbenín prevažne prírodného pôvodu. O ôsmich zahĺbeninách predpokladáme, že boli vyhotovené ľudskou rukou, z nich dve s nálezmi zaradené do katalógu patria SMK, respektíve na rozhranie SMK a VK. V ornici sa našli pri začisťovaní ojedinelé črepy a minca z doby laténskej. Nálezy zozbierané pri začisťovaní plochy P4 1. Črep z nádoby vytáčanej na kruhu, okraj ovalený, materiál sivá hlina premiešaná z grafitom (tab. 30: 1). 2. Črep z nádoby vytáčanej na kruhu, okraj ovalený, materiál sivá hlina premiešaná z grafitom (tab. 30: 2). 3. Keltská bronzová pozlátená minca, tzv. subaerátny statér (Elschek/Kolníková/Vrablec 2006, 71). Objekt 13a, plocha P4 Pri začisťovaní plochy sa identifikovali čiastočne do podložia zahĺbené a čiastočne na úrovni podložia uložené tri poškodené nádoby. Zásyp okolo nich mal žltohnedú farbu. Pri nádobách ležala na úrovni podložia bronzová dýka. Vo výplni nádob ani v ich okolí sa nezistili žiadne stopy popola alebo kostí (tab. 30: 3). Rozmery priestoru s nálezmi 38x25 cm. Dat: SMK-VK. 1. Črep z hornej časti šálky s uchom (tab. 30: 5). 2. Črep z džbánkovitej šálky s hranenou výdutinou a s nasadením ucha medzi výduťou a ústím (tab. 30: 4). 3. Črepy z hornej i spodnej časti hrnca (tab. 30: 8). 4. Úlomok z pásikového ucha (tab. 30: 7). 5. Bronzová dýka s jazykovou rukoväťou (tab. 30: 6). 24 Objekt 1b, plocha P4 Zásobnicová nádoba identifikovaná v hĺbke 35 cm od pôvodného povrchu. V priestore okolo ústia zásobnice a v hornej časti jej obsahu sa našli črepy misy, preto predpokladáme, že zásobnica bola pôvodne misou prekrytá. Obrysy jamy, do ktorej bola nádoba zahĺbená, sa nepodarilo identifikovať (tab. 31: 1). Dat: SMK 1. Črepy z misy s lomenou stenou a uchom pod okrajom (tab. 31: 2). 2. Zásobnica s valcovitým hrdlom, na rozhraní hrdla a tela plastická pretláčaná páska členená štyrmi plastickými pretláčanými výčnelkami (tab. 31: 3). Objekty mimo skúmaných plôch (obr. 5) V priebehu výstavby továrenských hál, ako aj hĺbenia výkopov pre kanalizáciu, plyn a elektrické káble sa podarilo identifikovať a v úplnosti alebo čiastočne preskúmať niekoľko výrazných zahĺbených objektov. Objekt 371 Objekt bol zistený v profile výkopu na pätku piliera Stavby 1. Objekt sa vyberal „zboku“ preto nebol zdokumentovaný jeho pôdorys. Jama mala profil obráteného lievika s plochým dnom. Zásyp tvorila svetlohnedá hlina prevrstvená tmavohnedou a prepálenou hlinou (tab. 32: 1). Šírka v mieste dokumentovaného profilu: 68 cm, hĺbka 57 cm. Dat: SMK. 1. Kónická misa s vnútorne odsadeným okrajom, na okraji trojuholníkovité výbežky (tab. 32: 5). 2. Črepy z tela hrubostennej zásobnice, 11 ks (tab. 32: 2). 3. Črep z tela hrubostennej nádoby s vodorovným okrajom (tab. 32: 4). 4. Črep z hornej časti tenkostennej nádoby zo zaobleným okrajom (tab. 32: 3). 5. Fragmety mazanice, 2 ks. Objekt 10a Útvar v tvare nepravidelného obdĺžnika, pozostávajúci pôvodne z dvoch jám, bol zistený na okraji Stavby 3. Zásyp tvorí sivohnedá piesčitá hlina (tab. 32: 7). Rozmery 214x112 cm, hĺbka do 48cm. Dat: doba bronzová. 1. Črep z hornej časti hrubostennej nádoby, okraj vyhnutý von, hlina zrnitá, povrch svetlohnedý (tab. 32: 11). 2. Črep z tenkostennej nádoby, povrch zdobený ryhovaním (tab. 32: 8). 3. Črep z dna tenkostennej nádoby, hlina jemnozrnená, svetlohnedý, povrch (tab. 32: 6). 4. Otĺkač zhotovený z okruhliaka (tab. 32: 9). 5. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 18 ks. 6. Fragmenty mazanice, 2 ks. Objekt 18a Zahĺbenina oválneho tvaru s výplňou pozostávajúcou z dvoch vrstiev bola zistená na severozápadnom okraji Stavby 3. Rozmery 250x148 cm, hĺbka do 70 cm (tab. 32: 10). Dat: doba bronzová. 1. Črep z výdute nádoby s plastickou pretláčanou lištou (tab. 32: 12). 2. Nevýrazné črepy z tiel nádob, 20 ks. Záchranný výskum súvisiaci s výstavbou inžinierskych sietí (obr. 5) Nálezy pochádzajú z dvoch sídliskových jám (označených ako objekty 1/2001 a 2/2001), ako aj rozsiahlej zahĺbeniny (poloha 3/2001), na východnom okraji areálu. Objekt č. 1/2001 Sídlisková jama v tvare presýpacích hodín. Zásyp tvorí hlina hnedosivej farby s ojedinelými svetločervenými hrudkami prepálenej hliny, výnimočne aj s uhlíkmi. Dno s priemerom 150-160 cm do výšky približne 10 cm, avšak len na severovýchodnej strane, pokrývali drobivé a dočervena prepálené hrudy hliny (tab. 33: 1). Na rozhraní ornice a podorničnej vrstvy sa nad ústím objektu nachádzal kameň tvaru bochníka a črep z hornej časti nádoby zdobenej šikmým žliabkovaním. 25 Na dne ležala na boku zásobnica, amfora zo zvislo prstovanou spodnou časťou, amforovitá misa a rozotieracia podložka. Amfora obsahovala ďalších 5 nádob. Z obsahu nádob a výplne jamy boli odobrané vzorky na paleobotanické analýzy. Priemer 190 cm, hĺbka do 120 cm. Dat: SMK. Nálezy z hornej časti zásypu objektu 1/2001 1. Kameň bochníkovitého tvaru. 2. Črep zdobený šikmým žliabkovaním (tab. 33: 2). 3. Črepy z tela zásobnice, 2 ks. Nálezy zo spodnej časti objektu 1/2001 1.Vysoká dvojuchá misa na nôžke s hrdlom oddeleným od tela. Na rozhraní hrdla a tela výčnelok (tab. 34: 2). 2. Džbán s vysokým lievikovitým hrdlom a štvoricou výčnelkov na vydutine (tab. 34: 1). 3. Vysoká dvojuchá misa na nôžke s hrdlom oddeleným od tela (tab. 34: 4). 4. Vysoká jednouchá misa na nôžke s lievikovitým hrdlom a jedným uchom (tab. 34: 5). 5. Šálka s rozhraním hrdla a tela zvýrazneným ryhou a radom pšeničných vpichov (tab. 34: 3). 6. Amfora zo zvislo prstovanou spodnou časťou a s pretláčaným pásikom na rozhraní hrdla a tela (tab. 33: 3).   7. Bezuchá amforovitá misa (tab. 33: 5). 8. Zásobnica s pretláčaným pásikom členeným kolienkovitými uchami na rozhraní hrdla a tela (tab. 33: 4).   9. Kamenná roztieracia podložka rozpadnutá. Objekt č. 2/2001 Objekt bol identifikovaný v stene vykopanej ryhy ako nepravidelný tmavý fľak. Po začistení sa ukázalo, že obrysy zahĺbeného objektu sú nejasné a tmavosivá výplň plynule prechádza do pieskového podložia. Lepšie identifikovať sa dala len spodná časť v tvare obráteného lievika, ktorej výplň tvoril popol a hrudky do červena prepálenej hliny (tab. 35: 5). Pri vyberaní zásypu sa ukázalo, že tmavosivý zásyp v hornej časti obsahuje len minimálne množstvo ohladených keramických črepov a široké ústie vzniklo v dôsledku devastácie otvorenej jamy zahĺbenej v piesku. Horná časť obsahovala asi 30 kameňov, prevažne okruhliakov. Priemer dna 97 cm, hĺbka dna od povrchu 110 cm. Dat: VK. 1. Črep z hornej časti zásobnice s presekávaným okrajom (tab. 35: 1). 2. Horizontálne žliabkovaný črep, pravdepodobne z hornej časti výdute amfory (tab. 35: 3). 3. Cedidlová nádoba v tvare kónickej šálky (tab. 35: 4). 4. Črep z rozhrania hrdla a tela džbánu alebo amfory (tab. 35: 2). 5. Črep z hornej časti nádoby, okraj vyhnutý von (tab. 35: 6). 6. Črep z hornej časti nádoby, okraj vyhnutý von, na okraji trojuholníkovitý výbežok (tab. 35: 7). Poloha 3/2001 Na obidvoch stenách 1,5 m hlbokého líniového výkopu sa v žltom až svetlohnedom podloží objavila v dĺžke 18,5 m tmavosivá škvrna. Podľa štruktúry homogénneho zásypu sa zdá, že išlo o prirodzenú zahĺbeninu zaplnenú nezvrstvenými sedimentami. Jej dno siahalo pod úroveň 1,5 m hlbokého výkopu a maximálnu hĺbku ani pôdorys zahĺbeniny nepoznáme (tab. 38: 4). Ako dosvedčuje skupina keramiky z mierne klesajúceho severného okraja, v dobe bronzovej nebol zahĺbený útvar zaplnený. Do okrajovej časti s nálezmi pravekej keramiky bol vyrezaný kontrolný rez s rozmermi 2,5x5 m, ktorý potvrdil ukladanie keramiky v úseku do 2,5 m od okraja, pričom keramika bola uložená len v tenkej línii klesajúcej od okraja ku stredu depresie v hĺbkach 0,6-1,3 m od súčasného povrchu. 1. Džbán, horná časť (tab. 36: 1). 2. Šálka, horná časť (tab. 36: 3). 3. Šálka, s radom pšeničných vpichov pod odsadením hrdla (tab. 36: 2). 4. Výduť nádoby s odsadeným hrdlom (tab. 36: 4). 5. Šálka, horná časť (tab. 37: 4). 6. Horná časť výdute amfory, výzdoba zvislým ryhovaním, pšeničný vpich (tab. 36: 15). 7. Horná časť výdute amfory (tab. 36: 6). 8. Črep z tela, výzdoba rytý trojuholník (tab. 36: 14). 26 9. Črep z vypnulinou orámovanou žliabkami (tab. 36: 11). 10. Črep z vypnulinou orámovanou žliabkami (tab. 36: 10). 11. Amfora s odsadeným hrdlom, horná časť lievikovitá s výbežkami (tab. 37: 10). 12. Črep z hornej časti amfory s odsadeným hrdlom, (tab. 37: 3). 13. Črep z hornej časti nádoby s odsadeným hrdlom, odsadenie zvýraznené líniou pšeničných vpichov (tab. 37: 9). 14. Črep z dolnej časti nádoby zdobenej zvislým ryhovaním (tab. 37: 5). 15. Črep z tela nádoby zdobenej zvislým ryhovaním (tab. 37: 7). 16. Črep z dolnej časti nádoby s odsadeným hrdlom, (tab. 37: 8). 17. Črep z výdute džbánu alebo amfory s vypnulinou orámovanou žliabkami a zvislým žliabkom (tab. 36: 5). 18. Črep z výdute džbánu alebo amfory s trojicou zvislých rýh (tab. 36: 12). 19. Črep z výdute džbánu alebo amfory s vypnulinou orámovanou žliabkami a pšeničným vpichom (tab. 36: 7). 20. Črep z výdute džbánu alebo amfory s trojicou zvislých rýh (tab. 36: 13). 21. Misa s vnútorne odsadeným a lalokovitým okrajom (tab. 37: 6). 22. Črep z misy s vnútorne odsadeným okrajom (tab. 37: 1). 23. Črep z hornej časti nádoby, pravdepodobne vysokej dvojuchej misy na nôžke s hrdlom oddeleným od tela (tab. 38: 3). 24. Črep z hornej časti hrnca, hrdlo oddelené pretláčanou páskou (tab. 38: 6). 25. Horná časť nádoby s odsadeným hrdlom, výduť zdobená zvislým ryhovaním (tab. 36: 8). 26. Hlinený kužeľovitý závesok (tab. 37: 2). 27. Črep z hornej časti hrnca, hrdlo oddelené pretláčanou páskou (tab. 38: 2). 28. Črep z hornej časti hrnca, hrdlo oddelené pretláčanou páskou (tab. 38: 1). 29. Črep z hornej časti hrnca, hrdlo plynulo prechádzajúce do výdute (tab. 38: 5). 30. Črep z  rozhrania hrdla a tela džbánu alebo amfory zdobený ryhovaním a  radom pšeničných vpichov (tab. 36: 9). Areál výstavby dvoch hál F1 na južnom okraji lokality Pred výstavbou hál F1 sa povrchovým prieskumom nezistili žiadne stopy osídlenia, pri výstavbe haly sa v profile výkopu podarilo identifikovať jednu sídliskovú jamu. Objekt 1/2009 (obr. 5) Objekt bol identifikovaný v stene vykopanej základovej jamy v južnej časti areálu pod 40 cm hrubou vrstvou ornice, jeho dno sa nachádzalo asi 140 cm pod súčasným povrchom. Zachovaná časť objektu má tvar nepravidelného oválu s rozmermi 2,3x1,8 m (tab. 39: 9). Výplň tvorila tmavá piesčitá zem s kumuláciou fragmentov keramiky pri dne jamy, časť fragmentov bola teplom deformovaná. Vo výplni, ani v blízkosti črepov sa nenachádzali žiadne zvyšky kostí, uhlíkov ani iných organických látok. 1. Amfora so symetricky umiestnenými uchamia a vypnulinami. Vypnuliny ohraničené visiacimi polooblúkovitými žliabkami. Nádoba silno prepálená (tab. 39: 1). 2. Črep z  rozhrania hrdla a  tela dvojkónickej misy, na rozhraní pretláčaná páska. Nádoba silno prepálená (tab. 39: 2). 3. Rozhranie hrdla a tela nádoby, na rozhraní pretláčaná páska (tab. 39: 3). 4. Misa s lievikovite nasadeným hrdlom oddeleným od tela. Na rozhraní štyri výčnelky (tab. 39: 4). 5. Spodná časť rozmernej nádoby zo zvislo žliabkovaným povrchom (tab. 39: 5). 6. Horná časť dvojkónickej misy, rozhranie hrdla a tela zvýraznené pretláčanou páskou (tab. 39: 6). 7. Horná časť rozmernej amforovitej nádoby s hrdlom odsadeným od výdutiny, rozhranie zvýraznené štyrmi plochými výčnelkami. Horná časť výdute zdobená visiacimi rytím vyplnenými trojuholníkmi a protistojacimi trojuholníkmi. Nádoba silno prepálená (tab. 39: 7). 8. Horná časť zásobnice s hrdlom oddeleným od výdute pretláčanou páskou. Okraj vodorovne vytiahnutý smerom von (tab. 39: 8). 9. Približne 9 kg črepov z hrubostenných i tenkostenných nádob. 27 III. Úvaha nad reprezentatívnosťou výsledkov terénneho výskumu Počas šiestich sezón bola v Lozorne, polohe Široké diely formou plošného odkryvu, sondáže i „formou sledovania zemných prác s následným preskúmaním zistených situácií“ archeologicky preskúmaná alebo „odsledovaná“ plocha presahujúca 22 hektárov. Je skutočnosťou, že na jednotlivých úsekoch bola identifikovaná rôzna intenzita osídlenia. Na úsekoch P1a a P1b s plochou 3730 m², archeologicky skúmaných „od povrchu ornice“ v predstihu pred začiatkom výstavby a ručne opakovane začisťovaných, bolo identifikovaných 471 do zeme zahĺbených zásahov antropogénneho pôvodu, čo predstavuje teoreticky hustotu 1262 objektov na hektár. Na archeologicky skúmaných úsekoch P2a, P2b, P3 a P4 s celkovou plochou 1566 m², na ktorých investor strhol ornicu ťažkým mechanizmom a archeológovia ich následne museli ešte strojovo dočistiť, to bolo 23 objektov, čiže priemerne 146 antropogénnych zásahov na 1 hektár. Na najrozsiahlejších, počas stavby len „monitorovaných“ úsekoch to boli 4 objekty na 22,2 ha, čiže menej ako 0,2 sídliskovej jamy na hektár odsledovanej plochy. Ako dôvod rozdielnych „hektárových výnosov“ jednotlivých archeologických sezón pripadajú do úvahy nasledujúce príčiny: - Rôzna hustota osídlenia polohy. Dá sa predpokladať, že na okraji, respektíve mimo areálu ohraničeného vodným tokom a močiarom bolo praveké osídlenie menej intenzívne, čo sa týka predovšetkým východného a južného okraja skúmaného priestoru. - So zmenou poľnohospodársky obrábanej krajiny na priemyslovú zónu prebehla i málo viditeľná devastácia podpovrchových vrstiev areálu. Nezastavané a naďalej poľnohospodársky obrábané, respektíve trávou zarastené plochy medzi továrenskými halami síce neboli priamo zasiahnuté výstavbou, avšak niektoré aktivity na stavbe, predovšetkým pohyb nákladných áut po nespevnenom povrchu a uloženie inžinierskych sietí (v niektorých prípadoch v rozpore s projektom) zmenili pôvodnú situáciu aj na nich. Výsledkom je temer úplné zničenie nálezových situácií v ornici a podorničnej vrstve, až do hĺbky 0,6 m. - Sme presvedčení, že najdôležitejšiu úlohu zohráva použitá technika výskumu. Sledovanie činnosti ťažkých hĺbiacich mechanizmov počas výstavby umožňuje len identifikáciu sídliskových jám zasahujúcich hlboko do podložia a aj to iba tých, ktoré majú „kontrastnú“, napríklad prepálenú alebo inú farebne sa odlišujúcu výplň. Akékoľvek zásahy v ornici a v podorničnej vrstve sa pri technike výskumu “formou sledovania zemných prác a následnej záchrany zistených nálezov a situácií“ neidentifikujú ani v úsekoch, kde ostala pôvodná situácia zachovaná. Je charakteristické, že do podložia hlbšie zahĺbené objekty, zistené mimo archeologicky odkrývaných plôch (objekty 371/2000, 10a/2000, 18a/2000, 1/2001, 2/2001, 1/2009), boli zachytené na okrajoch stavebných jám či rýh až po ich vykopaní, nie v ich strede alebo v priebehu ich strojového hĺbenia. Spomínané príčiny sa negatívne prejavili na poznaní nálezovej situácie na lokalite Lozorno-Široké diely. Najväčšia hustota odkrytých archeologických situácií sa dosiahla v  priestore P1a a P1b, ktorý bol v  r. 2000 skúmaný v predstihu ako archeologická sonda, čomu sa prispôsobilo aj opatrné, spočiatku mechanické, archeológmi vedené odstránenie humusu a následné ručné znižovanie podorničnej vrstvy, ako aj opakované ručné dočisťovanie. Tým sa pracovníkom AÚ SAV podarilo identifikovať na ploche 3730 m² aj 411 objektov menších rozmerov, len niekoľko centimetrov až desiatok centimetrov zahĺbených do podložia, interpretovaných zväčša ako kolové jamy. Na archeologicky preskúmaných úsekoch P2a, P2b, P3 a P4 s celkovou plochou 1566m², kde bol humus odstránený mechanicky jednorázovo a priestor až po podložie strojovo dočistený, sa našlo 9 kolových jám. Na len sledovaných plochách s celkovými rozmermi presahujúcimi 200 000 m², vyhĺbených stavebnými mechanizmami, nebola žiadna kolová jama. Spôsob uskutočnenia záchranných aktivít v jednotlivých sezónach v Lozorne a stav výskumnej dokumentácie z nich neumožňuje rovnaké metodické závery ako v prípade„bez bágra vykonaného“ výskumu v Prahe – Záběhlicích, kde sa zistilo, že až do podložia bolo na skúmanom úseku polykultúrneho sídliska zahĺbených len 8,5% identifikovaných objektov a z ich do podložia zahĺbených častí pochádza len 1,5% výskumom získaných keramických úlomkov (Ernée 2008, 141). V prípade lokality Lozorno-Široké diely nedokážeme určiť podiel stratených objektov a nálezov exaktne a preto len konštatujeme, že v priebehu šiestich sezón bola preskúmaná respektíve „odsledovaná“ extrémne veľká plocha, avšak miera jej archeologického vyťaženia je nízka. Do akej miery sa na postupnom znižovaní množstva a kvality získaných informácií a nálezov podieľajú formalizované metódy a postupy archeologického výskumu, ktoré sa presadili po zavedení zákona 49/2002 do praxe je iste vecou diskusie. O spôsobe vykonania archeologického výskumu sa podľa uvedenej normy rozhoduje vopred za úradným stolom, zväčša bez poznania situácie na jednotlivých lokalitách. „Realizácia rozhodnutí pamiatkových úradov“, čiže kvalita prevedenia výskumov v teréne zas závisí od „dodávateľov archeologických prác“, ktorí sú často viazaní podmienkou komerčnej efektívnosti. 29 IV. Osídlenie lokality v mladšej dobe kamennej Najstarším dokladom osídlenia na ploche P1a v polohe Lozorno-Široké diely je plytký, od úrovne zachytenia do 0,5 m do podložia zahĺbený žľab (objekt 48), ktorý sa podarilo sledovať v dĺžke 15,5 m. Široký bol 1 až 1,5 m (tab. 12: 8). Nezvrstvenú výplň tvorila hnedá piesčitá zemina. Z časových dôvodov sa ho podarilo preskúmať iba rezom širokým 4 m, pričom zo zásypu, výlučne z povrchovej vrstvy, sa vyzdvihlo osem fragmentov keramiky z obdobia kultúry ľudu s lineárnou keramikou. Podľa zachovaných zlomkov zväčša pochádzajú z nádob vychádzajúcich z tvaru gule alebo jej úseče, pričom hrúbka steny sa pohybuje od 0,5 cm (tab. 12: 10) po 1,4 cm (tab. 12: 9). Je tu teda zastúpená široká škála keramickej produkcie od tenkostenných, takzvaných stolových nádob až po hrubostenné úžitkové tvary. Rytá výzdoba, doložená v štyroch prípadoch, pozostáva z rovných alebo prehnutých línií, v jednom prípade doplnených „notovou značkou“ šošovicovitého tvaru (tab. 12: 10). Plastická či skôr funkčná výzdoba pozostávajúca z výčnelkov rôzneho tvaru, sa zachovala na piatich fragmentoch. Dva razy je na keramike so strednou hrúbkou črepu (0,6 cm) kombinovaná s rytou výzdobou. Raz drobný polmesiacovitý výčnelok lemujú z dvoch strán nepravidelné ryté línie (tab. 12: 1), inokedy k spodnej časti oválneho, vodorovne prevŕtaného výčnelku smeruje jedna až dve vodorovné ryhy (tab. 12: 2). V prípade hrubostennej keramiky je doložený vodorovný oválny výčnelok s dvojicou oválnych otlačkov prstov, pripomínajúci prasačí rypáčik (tab. 12: 5), nábeh na uško či skôr zvyšok veľkého kráterovitého výčnelku (tab. 12: 9) a trojica plochých, akoby v prehnutej línii na seba nadväzujúcich, zrejme na pôvodnej nádobe ešte početnejších gombíkovitých výčnelkov, pripomínajúcich „nepravé barbotino“ (tab. 12: 6). Nádoby zhotovili, čo v prípade Záhorskej nížiny neprekvapuje, z jemne zrnitej piesčitej zeminy, predovšetkým pri hrubších tvaroch s prímesou organického materiálu. Pri zdobených nádobách je zreteľná tendencia po vyhladení povrchu. V prípade úžitkovej keramiky bol nerovný, zbrázdený jazvičkami vo vyhorenom organickom ostrive a vypadnutých zrnkách piesku. Nádoby mali svetlohnedú až hnedú farbu, vplyvom nedokonalého vypálenia so sivými až sivočiernymi odtieňmi lomu. Časové zaradenie pomerne heterogénneho súboru umožňuje predovšetkým zlomok nádoby zdobený oblúkovitou líniou prerušenou „notovou značkou“ šošovicového tvaru (tab. 12: 10) a okraj z polguľovitej nádobky s dvojicou vodorovných rytých línií pod ústim (tab. 12: 3), ktoré sú charakteristické pre obdobie kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou (Pavúk 1969, 271-272). Nepravidelne zvlnená dvojica rytých línií na vydutine jednej z nádob (tab. 12: 1) má blízke analógie v náplni keszthelyskej skupiny lineárnej keramiky, známej predovšetkým zo západomaďarského Zadunajska (Kalicz 1991, 5) a z Burgenlandu (Pavúk 2012, 299- 300). Zreteľné vplyvy z jej okruhu možno sledovať aj v priľahlej časti Dolného Rakúska (Lenneis 2003, 207) a na juhozápadnom Slovensku v širšom okolí Bratislavy. K charakteristickým nálezom z jej okruhu patrí napr. guľovitá nádoba zo zvyšku kostrového hrobu na hrade Devín (Farkaš/Jelínek/Plachá 2012, 29- 30, obr. 5) a súbor fragmentov z objektu 114/86 v Bratislave, Mlynskej doline. Ten ako celok zodpovedá samotnému záveru vývoja kultúry ľudu so starou lineárnou keramikou, keď sa na jej podklade formoval nový kultúrny prejav, ktorý na jednej strane vyústil do vzniku keszthelyskej skupiny a  na druhej do kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou (Farkaš 2012a, 70, obr. 56, 57, 62). Vnútorný vývoj keszthelyskej skupiny, zrejme predstavuje pomerne dlhý časový úsek od záveru vývoja kultúry ľudu so starou lineárnou keramikou, z ktorej geneticky vyrastá, až po obdobie súčasné so želiezovskou skupinou, je stále pomerne málo známy (Kalicz 1991, 25- 28; Pavúk 2012, 299- 300), a preto ani nálezy z Lozorna neumožňujú bližšie časové zaradenie súboru, ktorého boli súčasťou. Zatiaľ čo zdobená keramika z objektu 48 už zodpovedá obdobiu kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou, tak hrubšia úžitková keramika nesie znaky, ktoré ešte vychádzajú z tradícií kultúry ľudu so starou lineárnou keramikou. Patrí k nim predovšetkým nepravé barbotino (tab. 12: 6), ale aj fragment veľkého, zrejme kráterovitého výčnelku (tab. 12: 9) a výrazne zdrsnený povrch. Novšie nálezy spolu s prehodnotením niektorých dávnejšie známych súborov umožňujú predpokladať, že v závere vývoja kultúry ľudu so starou lineárnou keramikou a aspoň počas časti vývoja kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou sa v najjužnejšom výbežku Záhorskej nížiny, medzi Devínskou Kobylou, tokom Moravy a úpätiami Malých Karpát, vytvorila zatiaľ málo známa sídlisková enkláva (Farkaš 2012b, 8- 10), ktorej obyvateľom počas vlhkého a teplého klimatického optima staršieho atlantiku, ešte pred nástupom suchej periódy v závere 6. tisícročia pred Kr. (Ložek 2007, 40 n., Tab. na s. 48), celkom vyhovovali aj tunajšie prírodné podmienky, zväčša s piesčitými alebo hlinito-piesčitými pôdami (čiernice, regozeme – www.podnemapy.sk), ktoré sú viazané prevažne na fluviálne sedimenty a zvyčajne sa nepovažujú za optimálne prostredie, vyhľadávané prvými roľníkmi. 31 V prípade, ak sa výplň objektu 48 nevytvárala dlhšiu dobu, čo pri žľabovitých útvaroch na sídliskách nemožno celkom vylúčiť, tak zmes progresívnych prvkov na „stolovej“ a „starobylých“ na úžitkovej keramike môže poukazovať na časové obdobie z prelomu fázy Ib a IIa kultúry ľudu s lineárnou keramikou, resp. subfázy IIa1, ktoré pre územie Moravy vypracoval Z. Čižmář (1998,109-117). V každom prípade však už zodpovedá obdobiu kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou na Slovensku, podľa triedenia J. Pavúka (1969; 2012) a objekt je tak mladší ako nálezy zo Stupavy a Bratislavy – Mlynskej doliny, objektu 114/86. Iný fragment tenkostennej guľovitej nádoby sa podarilo vyzdvihnúť zo zásypu objektu 123. Jeho výzdoba pozostáva zo širokej podokrajovej obežnej línie, na ktorú nadväzuje prostredníctvom kruhových jamiek trojica zvislých rýh a  iná dvojica, mierne zvlnených línií prebieha pod najväčšou vydutinou (tab. 16: 4). Dôležitým chronologickým znakom sú samostatne umiestnené „notové jamky“, či už v zvislých dvojiciach pod ústim alebo osamotene medzi dvomi líniami na tele, ktoré sú podľa Z. Čižmářa (1998, 109-112) charakteristické pre fázu Ib kultúry ľudu s lineárnou keramikou a zvislé línie zas pre počiatočnú fázu kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou na Slovensku (Pavúk 1969, 270-271; 2012, 297-299). Zodpovedá tak približne predpokladanému chronologickému zaradeniu keramického materiálu z objektu 48 a súčasne poukazuje na názorové rozdiely časti bádateľov, kadiaľ viedla hranica medzi kultúrou ľudu so starou a mladšou lineárnou keramikou aj na tak blízkych územiach, ako je Záhorská nížina a Morava. Objekt 123 mal približne kruhový tvar (priemer 0,7 m) so stenami klesajúcimi k mierne zahrotenému dnu, ktoré ležalo v hĺbke 0,2 m od úrovne zachytenia (tab. 16: 11). Pripomína tak, vrátane zásypu z čiernej piesčitej zeminy premiešanej zlomkami mazanice, sekundárne deformovanú kolovú jamku, ktorú autori výskumu kladú do obdobia mladoeneolitickej skupiny Kosihy-Čaka-Makó. Do stredného neolitu môžu patriť aj niektoré nálezy z povrchového zberu (tab. 6: 7, 10). Napríklad masívny zobákovitý, hrotom smerom ku dnu obrátený výčnelok má blízke paralely v náplni mladšej fázy kultúry ľudu so starou lineárnou keramikou v objekte 1/86 z Bernolákova či zo Senice na Záhorí. Medzi intrúziami v objekte 1 z plochy 2a sa zachoval aj drobný zdobený fragment nádoby so zvislou líniou, ukončenou notovou hlavičkou plankonvexného tvaru (tab. 22: 4). S kultúrou ľudu s mladšou lineárnou keramikou zrejme možno spájať aj kopytovitú plochú kamennú sekerku mierne trapézovitého tvaru s bikonvexným prierezom tela, nevýrazne do oblúka zabrúsenými bokmi a zaobleným tylom. Oblúkové ostrie je mierne poškodené (tab. 1: 1). S jej tvarovo blízkymi kamennými brúsenými nástrojmi sa možno stretnúť v materiáli z osady v Bratislave, časti Devínska Nová Ves, poloha Dúbravčice (Farkaš/Gregor/Přichystal/Pivko 2008, 13 nn.). Objekt 48 pripomína tvarom, rozmermi aj výplňou základový stavebný žľab, súčasť pôdorysov niektorých nadzemných neolitických domov kolovej konštrukcie. Od väčšiny z nich sa však odlišuje približnou orientáciou v smere SV-JZ, zatiaľ čo stavby z obdobia kultúry ľudu s lineárnou keramikou zväčša dodržiavali orientáciu S-J, resp. SZ-JV. V poslednej dobe sa fenoménu neolitického domu venoval V. Podborský (2009/2010, 17 nn., kde je uvedená aj rozsiahla staršia literatúra). Napriek početným kolovým jamkám v jeho okolí, snáď s výnimkou objektu 123, ktorý leží necelých 16 m na JZ od objektu 48, nemožno s obdobím kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou jednoznačne spojiť ďalšie zachované stavebné prvky. Neobvyklá orientácia žľabu nezodpovedá ani smeru tu prevládajúcich vetrov. Sporadické nálezy, ktoré zatiaľ možno pripísať pomerne krátkemu časovému úseku počiatočnej fázy kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou, sú azda pozostatkom jedného z menších, doteraz málo známych, azda filiálnych sídlisk spätých  rôznymi väzbami s centrálnymi osadami. Pravdepodobne aj s ich pomocou sa neolitické obyvateľstvo snažilo o optimálne využitie prírodných daností, ktoré im poskytovalo tunajšie životné prostredie. Podľa ojedinelých fragmentov keramiky, naviac s neveľkou vypovedacou hodnotou (napr. tab. 6: 10), mohli o piesčité územie Širokých dielov pri Lozorne prejaviť záujem aj tvorcovia bližšie neurčiteľného stupňa lengyelskej kultúry. 32 V. Osídlenie lokality v neskorej dobe kamennej Siedmimi objektmi, datovanými pomocou sprievodného keramického materiálu, je zastúpená skupina KosihyČaka-Makó. Šesť z nich sa nachádzalo na ploche P1a (obr. 7, 10) a jeden sa podarilo zachytiť na Stavbe 1, v reze R2 (obr. 6, 10). Najväčším z nich je objekt 45 (sektor C/04) nepravidelného obdĺžnikového tvaru so stenami šikmo klesajúcimi k lavórovitému dnu, ktoré ležalo v hĺ. 0,5 m od úrovne zachytenia. Podľa autorov výskumu mohlo ísť o dve prepojené, pôvodne samostatné jamy. Výplň pozostávala zo sýtočiernej hlinitopiesčitej zeminy premiešanej 95 zlomkami keramiky. Okrem nich sa zo zásypu podarilo vyzdvihnúť dva fragmenty praslenov, tri hrudky mazanice a zvyšky zvieracích kostí. Rozmery objektu dosahovali: 2,15x1,62 m, hĺ. 0,5 m (tab. 9: 1). Z dvanástich črepov sa podarilo zostaviť a nasledovne kresebne zrekonštruovať časti štyroch mís (tab. 9: 6, 10: 1, 3, 6) a hrdlá nasadené na široké plecia dvoch amforovitých nádob (tab. 10: 2, 4). Spolu s nimi tak fragmenty keramiky s vyššou vypovedacou hodnotou boli zastúpené 23 zlomkami, čo predstavuje 27,71 % z celku (tab. 911). Z kategórie mís sú doložené predovšetkým vysoké terinovité tvary s dovnútra zatiahnutým, viac či menej výrazne esovito profilovaným ústím a zaobleným zosilneným okrajom. V jednom prípade sa na najväčšej vydutine zachovali tri drobné hrotité, sekundárne nalepené výčnelky usporiadané do jednej línie (tab. 10: 3). S kategóriou terinovitých mís alebo im blízkych širokých šálok s uškom (Kalicz-Schreiber 1994, Abb. 3: 1) azda súvisí aj fragment z vydutiny nádoby s plastickým podkovovitým výčnelkom na lome (tab. 9: 3), ktorý patrí medzi rozšírené výzdobné prvky zo záveru eneolitu až začiatku doby bronzovej na území strednej a juhovýchodnej Európy (Nevizánsky 2001, 22). Plastický motív podkovy však už nebol neznámy ani na misách z obdobia bolerázskej skupiny badenskej kultúry (Farkaš 1998, obr. 10: 4) a na území Moravy je doložený aj na keramike jevišovickej kultúry (Medunová-Benešová 1973, Tab. 25: 9). Dvomi prípadmi sú zastúpené široké kónické misy s pozdĺžnym oválnym výčnelkom na podhrdlí (tab. 9: 8) alebo priamo na ústí, kde je jeden z nich doplnený tromi drobnými zvislými vpichmi (tab. 10: 6). Vázovité, či skôr amforovité tvary sú doložené dvomi fragmentmi mierne prehnutého hrdla nasadajúceho na široko roztvorené plecia. V obidvoch prípadoch je ústie zosilnené (ovalené) a von vyhnuté (tab. 10: 2, 4). Súčasťou amfory bolo aj široké pásikové uško ostro nasadené na plecia nádoby v mieste, kde ostrým zlomom prechádza do hrdla (tab. 11: 7). K charakteristickým keramickým tvarom z náplne skupiny Kosihy-Čaka-Makó patria džbány, džbánky a šálky, zastúpené v objekte 45 len fragmentmi, čo znemožňuje ich bližšiu rekonštrukciu (tab. 9: 2, 10; 11: 2), podobne ako v prípade hrncov a hrncovitých tvarov (tab. 9: 7, 11). Keramiku zvyčajne zhotovili z jemne zrnitej (piesčitej) hliny, v ojedinelých prípadoch aj s prísadou hrubšieho ostriva. Povrch hnedej až sivohnedej farby obyčajne nesie viac či menej výrazné stopy hladenia. V niektorých prípadoch bol však povrch zámerne zdrsnený (tab. 11: 5), prevažne pre toto obdobie charakteristickým slamovaním (tab. 10: 5; 11: 4), známym predovšetkým z tela väčších úžitkových nádob so strednou až väčšou hrúbkou črepu (Vladár 1966, Abb. 31). Medzi výzdobné prvky, na rozdiel od predchádzajúcich, azda možno zaradiť „hrebeňové“ nepravidelne lomené alebo zaoblené oblúky, zhotovené pomocou nástroja s piatimi zubami (tab. 11: 6, 9), sporadicky zastúpené aj na iných súčasných lokalitách (Vladár 1966, 294). Plastická výzdoba, vrátane už spomínaných výčnelkov je vzácna a v prípade objektu 45 sa už obmedzuje len na šikmo presekávaný okraj (tab. 11: 3). Z keramických výrobkov, ktoré dokladajú miestnu textilnú výrobu, sa vo výplni objektu zachovali dva fragmenty dvojkónických praslenov, jeden z nich mierne hruškovitého tvaru so sploštenou spodnou časťou (tab. 9: 5, 9). Zhotovili ich z piesčitej hliny a sfarbenie ich povrchu zodpovedá sfarbeniu väčšiny tunajších hrnčiarskych výrobkov z obdobia skupiny Kosihy-Čaka-Makó (hnedá a sivá farba). Ostatné jamy, ktoré možno na odkrytej ploche pripísať obdobiu skupiny Kosihy-Čaka-Makó patria k menším kruhovým zásahom do terénu s priemerom zvyčajne do 1 m, iba výnimočne o čosi viac, ktoré autori výskumu prevažne zaradili do kategórie kolových jám. K nim patrí objekt 13 (Stavba 1, rez R2 – obr. 6) s priemerom 0,54 m a hĺbkou 0,32 m od úrovne zachytenia (tab. 5: 1). Výplň tvorila sivočierna nezvrstvená piesčitá zemina premiešaná zlomkami keramiky, kúskami mazanice a uhlíkmi. Z pomerne drobných zlomkov sa podarilo čiastočne zrekonštruovať terinovitú misu s esovito profilovaným ústim zdobeným na hrane drobnými vrypmi a pozdĺžnym tunelovým uškom na najväčšej vydutine. Zhotovili ju z piesčitej hliny, drsný povrch je vypálený do svetlohnedých odtieňov (tab. 5: 3). Z podobnej nádoby zrejme pochádza aj okrajový črep s vrypmi na hrane ústia (tab. 5: 2). Iný, zásekmi na hrane ústia zdobený črep, jediný z celej výplne, pochádza z oválnej jamy – objektu 25 (plocha P1a – Tab. 8: 1, 2). Oproti tomu z pomerne malej a plytkej jamky, objekt 36 na ploche P1a sa podarilo vyzdvihnúť 33 44 fragmentov keramiky, z ktorých 9 malo vyššiu vypovedaciu hodnotu (20,45 %), a 5 drobných kúskov mazanice. Pozornosť si zaslúžia predovšetkým zlomky z tela nádob zdrsnených slamovaním hrdlo džbánku a okraj hrncovitej nádoby s prehnutým hrdlom (tab. 8: 5-8, 11,12, 14-16). V materiáli sú opäť zastúpené aj zlomky mís, v jednom prípade so zvýrazneným lomom medzi telom a hrdlom. Ako prímes sa v hrnčiarskej hmote objavuje sľuda, ktorú G. Nevizánsky (2001, 21), považuje za charakteristickú pre keramiku skupiny Kosihy-Čaka-Makó v Kameníne, ale podľa G. Kulcsárovej (Kulcsár 2009, 90) je jej prímes príznačná pre celú keramickú produkciu tejto doby. Povrch nádoby bol opäť zvyčajne vypálený do sivých alebo hnedých odtieňov, tak ako keramika aj z iných lokalít skupiny Kosihy-Čaka-Makó (Kulcsár 2009, 91). Tehlovočervené sfarbenie okraja teriny (tab. 8: 12) azda možno spájať so sekundárnym prepálením. V objekte 62 (plocha P1a) sa našiel iba jediný fragment okraja, ktorý odpovedá keramickej náplni skupiny Kosihy-Čaka-Makó (tab. 14: 1, 2). Do toho istého obdobia kladú autori výskumu aj objekt 123 (plocha P1a), ktorý vo výplni okrem fragmentu guľovitej nádobky kultúry ľudu s mladšou lineárnou keramikou obsahoval zosilnený okraj zdobený na hrane vrypmi prstom. Zrejme ho možno zaradiť do kategórie hrncovitých nádob (tab. 16: 7). Aj v tomto prípade ho zhotovili z jemnej piesčitej hliny a povrch vypálili do sivohnedého odtieňa. Objekt 500 (plocha P1a) je posledný, ktorý na základe sprievodného materiálu možno s istou pravdepodobnosťou zaradiť do obdobia mladého eneolitu. Z výplne sa podarilo vyzdvihnúť časť veľkej hrncovitej nádoby s mierne von vyhnutým hrdlom a 30 iných nevýrazných zlomkov (tab. 21: 7, 11). Z vrstiev a z výplne  niektorých objektov pochádza niekoľko fragmentov, ktoré nie vždy možno jednoznačne zaradiť medzi keramickú náplň obdobia mladého eneolitu alebo strednej a mladšej doby bronzovej. Patria k nim predovšetkým okrajové zlomky veľkých hrncovitých nádob s rovným, vodorovne zrezaným ústim, z vonkajšej strany zdobených na hrane okraja alebo pod ním pásikom z vodorovných prstových otlačkov alebo vrypov nechtom (tab. 20: 9; 21: 5; 24: 2, 15). Niekoľko podobných fragmentov je známych z východnej strany Malých Karpát, napr. z Pezinka, časti Lazárna, kde sa pôvodne spájali buď s bližšie nešpecifikovanou kultúrou alebo kultúrnou skupinou z obdobia tzv. neskoroeneolitického kultúrneho komplexu alebo so stredodunajskou mohylovou kultúrou (Farkaš 1998, 10 n., obr. 3: 1, 5: 2, 20). Podobne zrezané a zdobené okraje sa však okrem nádob z doby bronzovej vyskytli aj na terinovitých misách s uškom jevišovickej kultúry zo Starého zámku u Jevišovic (Medunová-Benešová 1972, Tab. 25: 2, 3) a preto nemožno vylúčiť, že aj niektoré podobné fragmenty, či už z Pezinka alebo Lozorna, možno prípadne položiť do obdobia neskoroeneolitického kultúrneho komplexu vznikajúceho na báze badenskej kultúry, pričom niektoré keramické tvary či výzdobné prvky sa mohli uplatniť vo viacerých súčasných alebo aj chronologicky nadväzujúcich kultúrach či kultúrnych skupinách (Peška 1999, 243). Pre celé záverečné obdobie eneolitu v našej oblasti je charakteristické vysoké zastúpenie hrncov, hrncovitých tvarov, amfor a amforovitých nádob či mís, džbánov a džbánkov, resp. šálok, čomu zodpovedá aj skladba nálezov z Lozorna (obr. 16). K najdôležitejším eneolitickým nálezom z lokality patrí medené dláto s osemhranným konkávne prežliabnutým (dutým) telom, ostro odsadeným pomocou výrazného rozšírenia od kónického rapíka rukoväte s obdĺžnikovým prierezom. Ostrie je mierne zaoblené. Rozmery: dĺ. 11,8 cm, š. tela ostria 1,2 cm, š. odsadenia rapíka rukoväte od ostria 2,2 cm, hr. odsadenia 1,2 cm, dĺ. rapíka 4,1 cm, š. pracovnej časti ostria 1 cm. Odlupujúca sa patina má zelenú až hnedozelenú farbu, v povrchovej vrstve prepojenú so zrniečkami piesku z ornice (tab. 3: 4). Medené dláto z Lozorna patrí k masívnym tyčinkovým, zrejme špecializovaným rezbárskym dlátam s konkávne prehnutým ostrím a stenčeným tylom II. skupiny medených dlát podľa J. Říhovského (1992, 257-258), ktoré E. Schubert (1973, 17) pomenoval typom Fajsz. Na Morave bolo dláto tohto typu zastúpené v hromadnom náleze z výšinného sídliska na Starých Zámkoch v Brne, časti Líšeň pozostávajúceho aj z masívnej sekery s otvorom v tyle typu Fajsz, plochej sekerky a šidla so štvorhranným otvorom (Benešová 1956, 236, obr. 1: 2, 2: 1; Medunová-Benešová 1964, 143 nn, obr. 44:2), ktorý je stratigraficky datovaný do obdobia jevišovickej kultúry (Medunová-Benešová 1993, 199). Spoločný výskyt sekier s jedným ostrím a dlát typu Fajsz je doložený aj na eponymnej lokalite v Maďarsku (Vulpe 1975, Tab. 65: B). Územne najbližšie sa dláto podobného typu, ako z Lozorna, našlo na výšinnom sídlisku skupiny Mödling-Zöbing, blízkej jevišovickej kultúre, na Hirschkögli pri Mödlingu v Rakúsku (Mayer 1977, 208-209, Tab.86: 1217; Ruttkay 1995a,189, Abb. 30:17), pričom podobné tvary zrejme vysokošpecializovaných nástrojov sú známe aj z južného Bulharska, maloázijskej Tróje, severného Podkaukazska či severného Iránu (Hančar 1937, 286, obr. 27, T. 36: 12, 13, 14; 37: 3-6, 9; Mayer 1977, 209; Георгиев a kol. 1979, Обр. 108; Kuna 34 1981, 22, Tab. 25: B5; Черных 1978, 156, Табл. 28: 6, 12, 13; Černych a kol. 1991, Fig. 1, 12 ). Na ich juhovýchodný pôvod, alebo aspoň na pôvod suroviny použitej na ich odliatie, azda poukazuje meď typu E00 z Hirschköglu pri Mödlingu (Mayer 1977, 208) i chemická analýza kovu dláta zo Starých Zámkov pri Brne-Líšni (Medunová Benešová 1993, 199). Na podklade pomerne častého výskytu tohto typu dlát v  oblasti katakombovej kultúry M. Kuna (1981, 22-23) nevylučuje, že aspoň ich časť mohla mať pôvod aj na západnej Ukrajine. Veľké územné rozšírenie a rôznorodé chemické zloženie kovu dlát typu Fajsz, z Bulharska napr. s 0,5 až 2 % prímesou arzénu (Черных 1978, 332, 352), tak nevylučuje niekoľko samostatných metalurgických centier, azda pracujúcich podľa osvedčených široko rozšírených vzorov, ale s miestnymi dostupnými zdrojmi suroviny. Domáca produkcia tohto druhu nástrojov v Karpatskej kotline je doložená v prostredí kultúry Vučedol – Zók zlomkami kadlubov z maďarského Zók-Várhegy (Ecsedy 1982, 75, Táb. 10: 4, 5; 11: 4; 12: 3), ale dvojitý kadlub z okruhu vučedolskej kultúry zo Sarvašu pri chorvátskom Osieku (Kuna 1981, 22) zrejme slúžil na odlievanie iných druhov dlát (Dimitrijević 1979, 296, T. 43: 3). Línia Mödling – Lozorno – Brno-Líšeň predstavuje zatiaľ najviac na západ vysunutú hranicu rozšírenia dlát typu Fajsz. Na regionálnu produkciu medenej industrie, v tejto dobe zhotovovanej miestnymi alebo putujúcimi kovolejármi často z miestnych surovín, poukazujú aj kadluby na podobne širokom území rozšírených sekier s jedným ostrím (Korošec/Korošec 1969, 20 n.; Mayer 1977, 22; Kuna 1981, 36, 48; Ecsedy 1982, 72 n., Táb. 13, 14; 1990, 224 n. Durman 1983, 1 nn; Žeravica 1993, 27 n. a i.; Bátora 2006, 13-54), ktorá je dnes už doložená nálezmi odlievacích foriem z Nevidzan a Veľkého Medera aj na Slovensku (Bátora 1982, 70 n.; Hromada/Varsik 1994, 49 n.). Domáca metalurgia kovov počas trvania skupiny Kosihy-Čaka-Makó na Slovensku je potvrdená aj hlinenou dýzňou z objektu v Tesárskych Mlyňanoch (Bátora 1982, 70-71). Doklady osídlenia z obdobia mladého a predovšetkým na Morave a v Čechách z neho vyčleneného neskorého eneolitu, sú na Záhorí i na východnom úpätí Malých Karpát, vrátane Trnavskej pahorkatiny stále pomerne vzácne a niekedy aj ťažko kultúrne a chronologicky zaraditeľné (napr. nálezy z Pezinka, polohy Lazárna – Farkaš 1998, 10-12). To platí aj pre obdobie skupiny Kosihy-Čaka-Makó, kde  súpis lokalít na Slovensku z tohto obdobia od J. Vladára (1966, Abb. 1),  G. Nevizánskeho (2001, 26-27, obr. 4) a G. Kulcsár (2009, Fig. 6) možno na Záhorí doplniť azda len o nálezy z Lozorna a ojedinelý fragment zdobenej misky z výskumu K. Tomčíkovej v Lakšárskej Novej Vsi (nepublikovaný materiál uložený v zbierkach SNM-AM). Do tohto obdobia však patrí aj medená sekera s jedným ostrím typu Banjabic/Fajsz z Unínskeho lesa pri Radimove (Farkaš/Plachá 2002, 83, obr. 4: 1) a zlomok typologicky blízkej sekerky s nezvyklo vysokou prímesou olova v zliatine z Molpíra pri Smoleniciach (Farkaš 1997, 10, 12, obr. 2: 4). Do záverečného, v tomto prostredí zatiaľ málo poznaného obdobia eneolitu, možno zaradiť aj tri až štyri nádobky z Bratislavy – Devínskej Novej Vsi (Farkaš 2012a, 97). Všetky sa podarilo nájsť počas výskumu slovansko-avarského pohrebiska a J. Eisner (1931, 7, Tab. 1: 5, 8; 1933, 56-57, Tab. 37: 2,3) ich spolu s inými nálezmi pripísal pohrebisku typu Gáta (wieselburskej kultúre) zo staršej doby bronzovej. Výrazne dvojkónická šálka s nízkym hrdlom s ovaleným ústim, s drobným pásikovým uškom na pleciach a zosilnením zvýrazneným podsadeným lomom má paralely napr. v hrobovom náleze skupiny Kosihy-Čaka-Makó z Taty-Tófarok, kde však nádobka s takmer identickým profilom bola tvarovaná na štvorcovom pôdoryse (Kalicz-Schreiber 1994, Abb. 13: 5). Na mladoeneolitický pôvod nádobky poukazuje aj stvárnenie jej okraja, polmesiacové plastické oblúky na pleciach, spôsob spracovania hliny a vypálenie do sivohnedých odtieňov. Druhou je esovito profilovaný hrnček s von vyhnutým ústim, ktoré s pleciami spája ploché pásikové uško. Nádobky tohto tvaru sa už tradične spájajú so šálkami typu Leithaprodersdorf či Trausdorf (Farkaš 2012a, 97), vychádzajúcimi z tradícií kultúry ľudu so zvoncovými pohármi. Pre jednoduchý a účelný tvar sa však zrejme neviazali len na jeden kultúrny okruh, pretože s podobnými hrnčekom sa možno stretnúť aj medzi prílohami v žiarovom hrobe z dolnorakúskeho Schwechatu, novšie E. Ruttkayovou (1994, 353-356, Abb. 1, 2: 2) predatovaného z okruhu wieselburskej kultúry do obdobia skupiny Kosihy-ČakaMakó. Tam bol sprevádzaný dvomi valcovitými črpáčikmi s plochým dnom a pásikovým uškom vychádzajúcim z okraja (Ruttkay 1994, 356, Abb. 1, 2: 1, 3; 1995b, Abb. 32: 3, 4), ktoré majú priamu paralelu v náleze zo slovanskoavarského pohrebiska v Devínskej Novej Vsi. Identické črpáky (tzv. odmerky) pochádzajú aj zo žiarového hrobu z maďarského Kajárpéc-Pokolfadomb, kde okrem iného boli sprevádzané aj dvojkónickou šálkou blízkou šálke z Devínskej Novej Vsi, tu však zdobenej zoskupeniami viacerých zvislých plastických rebierok na pleciach. A. Figler (1994, 22-23, 28, Abb. 10: 2-4, 7, 8) hrobový celok na podklade analógií kladie do počiatočného štádia kultúry Somogyvár-Vinkovci, ktoré je podľa R. Kalicz-Schreiber (1994, 42) i N. Kalicza (Kalicz-Schreiber/ Kalicz 19981999, kép. 20) ešte súčasné so skupinou Kosihy-Čaka-Makó. Esovite profilované hrnčeky s pásikovým uškom spá35 jajúcim ústie s plecami nádoby sú známe aj z náplne csepelskej skupiny kultúry ľudu so zvoncovitými pohármi (napr. Kalicz-Schreiber/Kalicz 1998-1999, kép. 6: 4). Trojica alebo štvorica nádob z jedného či viacerých hrobových celkov z Devínskej Novej Vsi by tak mohla patriť do záverečného stupňa vývoja skupiny Kosihy-Čaka-Makó, keď sa dočkala nástupu csepelskej skupiny kultúry ľudu so zvoncovitýni pohármi a kultúry Somogyvár-Vinkovci (napr. Bondár 2001, 76; Vollmann 2009, 275). Podľa povrchu zdrsneného slamovaním, aby do záverečného stupňa eneolitu mohlo patriť aj niekoľko fragmentov keramiky zo svahov Devínskej Kobyly a rakúskeho Braunsbergu nad Hainburgom (Farkaš 2012a, 97). V Bratislave na Zlatých Pieskoch sa pri výstavbe obchodného domu TESCO tiež podarilo odkryť niekoľko objektov, ktoré je podľa nevýrazného sprievodného materiálu tiež možné zaradiť do obdobia skupiny Kosihy-ČakaMakó (Kuzma/Hrnčiarik 2004, 118). Ani na území Dolného Rakúska nie sú zatiaľ nálezy skupiny Kosihy-Čaka-Makó veľmi početné a okrem Hainburgu je osídlenie z tohto obdobia doložené na dolnom Pomoraví predovšetkým v Bad Deutsch Altenburgu, Obersulz a Hohenau an der March (Ruttkay 1982, Abb. 70). Podľa stratigrafie vo Viedni – Asperne sa podarilo doložiť vzájomnú následnosť jevišovickej kultúry a skupiny Kosihy-ČakaMakó (Ruttkay 1982, 147). Podobne aj južná Morava tvorí iba perifériu rozšírenia tejto skupiny (Medunová-Benešová 1981, 97; Peška 1999, 248 nn.), kde jednotlivé nálezy často pochádzajú len z ojedinelých uzavretých celkov, predovšetkým však z kultúrnych vrstiev alebo intrúzií v mladších objektoch. Sídliskové nálezy z Lozorna tak rozširujú doposiaľ pomerne sporadické známe nálezy z obdobia mladého eneolitu na juhozápadnom Slovensku, kde podľa súčasného stavu výskumu už v období po vyznení bolerázskej skupiny postupne ubúdajú doklady osídlenia medzi Dudváhom a Moravou, pričom hranica „riedkeho“ osídlenia sa postupne posúva smerom na východ až ďaleko za rieku Váh. Najzreteľnejšie sa to prejavuje pri vymapovaní doložených lokalít z obdobia skupiny Kosihy-Čaka-Makó (Vladár 1966, Abb. 1; Nevizánsky 2001, obr. 4; Kulcsár 2009, Fig. 1, 6), keď ťažisko osídlenia na slovenskom území možno pozorovať predovšetkým v povodí Nitry a Hrona. I. Bóna (1992, 17) dokonca ani nezaraďuje územie Záhoria do oblasti záujmu jej tvorcov. Je otázne, či súčasný stav poznania odzrkadľuje pôvodnú realitu, napr. pod vplyvom prírodných podmienok, alebo či jej tvorcovia tu ustúpili tlaku iného etnika, napr. ľudu skupiny Chlopice-Veselé, ako to pre jej mladšie vývojové obdobie predpokladá G. Nevizánsky (2001, 27). Doposiaľ zachytené pozostatky osád skupiny Kosihy-Čaka-Makó pozostávajú zväčša iba z niekoľkých, pomerne voľne rozptýlených objektov, predovšetkým kruhového alebo oválneho tvaru, tak ako v Lozorne, čo výrazne sťažuje rekonštrukciu pôvodných sídliskových celkov (Cheben 1998, 149; Vladár 1966, 262 nn.; Nevizánsky 2001, 20). Zväčša neveľký počet objektov, výnimkou na Slovensku je zatiaľ predovšetkým osada z Mužle, časti Čenkov s celkovým počtom 21 odkrytých kultúrnych jám (Kuzma 2011, 80-82), a často aj chýbajúca kultúrna vrstva, viedli časť bádateľov k predpokladu o relatívne malých a krátkodobých osadách až dočasných táboroch, spätých s pohyblivým spôsobom života (Szathmári 1999, 141-145; celkový prehľad Kulcsár 2009, 58) predovšetkým chovateľov stád. Za obydlia sa potom považovali a považujú niektoré do podložia zahĺbené jamy, zväčša nepravidelného pôdorysu (Vladár 1966, 263-264; Medunová-Benešová 1981, 100; Kulcsár 2009, 63). Počas plošne rozsiahlejších výskumov na území Maďarska sa však už podarilo odkryť aj nadzemné stavby kolovej konštrukcie s rozmermi 7x37 m (Csongrád-Vidresziget) či 5x15 m (Abda-Hármasok). K nim možno zaradiť aj „domy“ z Tatabánye-Dózsakert a Moszonszentmiklós-Gyerpföldek (Kulcsár 2009, 62-63). K rozmerovo nezvyklým budovám patrí pôdorys s rozmermi 13x19 m, zložený z troch radov do podložia zapustených stĺpov, ktorý sa podarilo zachytiť na sídlisku situovanom na vrchole kopca v Salgótarjáne, Peckő puszte (Kulcsár 2009, 62-63). Nemožno preto vylúčiť, že podobne ako v predchádzajúcich obdobiach, aj počas vývoja skupiny Kosihy-Čaka-Makó jestvovali popri sebe rôzne, funkčne odlišné osady a na nich stáli aj rozličné druhy prístreškov so špecifickou funkciou, napr. obytnou, hospodárskou či centrálnou. Na existenciu aspoň niektorých dlhšiu dobu obývaných sídlisk poukazujú aj novšie výskumy na území Maďarska (Szathmári 1999,144) a na území Slovenska do tohto okruhu osád zrejme možno položiť nálezy z Iže, kde priamo v dnešnej obci sa podarilo zachytiť 8 objektov z obdobia skupiny Kosihy-ČakaMakó, z ktorých 7 patrilo medzi zásobné jamy (Beljak/Pažinová/ Kučeráková 2011, 58). Väčšina doposiaľ známych objektov z obdobia skupiny Kosihy-Čaka-Makó patrí však, podobne ako v Lozorne, medzi okrúhle alebo oválne, pomerne plytké jamy s priemerom od 0,8 do 2,5 m (Kulcsár 2009, 58), často ťažko definovateľného pôvodného účelu. V prípade Lozorna, vzhľadom na množstvo zachovaných kolových jám, zväčša bez možnosti datovania, nemožno vylúčiť, že niektoré z nich by mohli byť aj súčasťou dnes už nerekonštruovateľnej mladoeneolitickej nadzemnej kolovej stavby. 36 Podľa súčasných poznatkov zaberá skupina Kosihy-Čaka-Makó pomerne dlhé časové obdobie. Na jednej strane nadväzuje, alebo je dokonca čiastočne súčasná s postbadenským kultúrnym vývojom, na Morave napr. reprezentovaným jevišovickou kultúrou a v Rakúsku skupinou Mödling-Zöbing (Kulcsár 2009, 176). Na druhej sa dostala do kontaktu s tvorcami csepelskej skupiny kultúry ľudu so zvoncovitými pohármi a 1. stupňom kultúry Somogyvár-Vinkovci (Kalicz-Schreiber 1994, 42; Kalicz-Schreiber/Kalicz 1998-1999; Bondár 2001, 76; Vollmann 2009, 275; Kulcsár 2009, 177-178). Zaberala teda pomerne dlhé obdobie od rozvinutého mladého eneolitu až po počiatok doby bronzovej (podľa triedenia používaného na Slovensku) či celý stupeň FB I a časť FB II včasnej doby bronzovej v Maďarsku (Kalicz 1998, 14 n.; Koós 1999, 103-108; Kulcsár 2002, 441 n.). Na Slovensku tak napr. objekt č. 70 v Mužli – Čenkove obsahoval okrem keramiky charakteristickej pre skupinu Kosihy-Čaka-Makó aj tvary blízke skupine Somogyvár-Vinkovci či včasnonagyrévskej kultúre (Kuzma 2011, 82). Časovo tak jej trvanie zodpovedá približne obdobiu medzi rokmi 2800/2700 až 2400/2300 pred Kr. (Stadler/Ruttkay 2007, Fig. 8). Počas tohto dlhého obdobia sa jej tvorcovia nevyhnutne dostali do kontaktu s viacerými súčasnými kultúrami, kultúrnymi skupinami i odlišnými etnikami, s ktorými vstupovali do rôznorodých vzájomných kontaktov, odzrkadľujúcich sa aj v  materiálnej kultúre (Nevizánsky 2001, 27; Peška 1999, 243-263). Na jej pomerné dlhé trvanie a súčasnosť napr. s csepelskou skupinou ľudu so zvoncovitými pohármi poukazujú aj novšie dáta 14C z územia Maďarska (Kulcsár 2011, Fig. 5, 6). Niekoľko storočí trvajúci vývoj skupiny Kosihy-Čaka-Makó, sa s výnimkou keramiky ovplyvnenej či priamo importovanej zo susedných oblastí, doposiaľ nepodarilo doložiť aj na keramických tvaroch. Práve absencia mladších prvkov v materiáli z Lozorna, a azda aj s prihliadnutím na povrchový a tým s daným osídlením iba s istou opatrnosťou spájateľný nález medeného dláta typu Fajsz, či niekoľkých fragmentov keramiky azda blízkej jevišovickej kultúre, možno tunajšiu osadu zaradiť do jej staršieho vývojového stupňa, ktorý predchádzal objaveniu sa keramických tvarov charakteristických napr. pre kultúru Somogyvár-Vinkovci či kultúru ľudu so zvoncovitými pohármi, predovšetkým jej csepelskú skupinu Tieto sú naopak zastúpené zrejme v hrobových nálezoch v blízkej Devínskej Novej Vsi. Predbežne tak možno, aj napriek doposiaľ iba sporadickým nálezom, uvažovať o dlhšom časovom vývoji skupiny Kosihy-Čaka-Makó aj na dolnom Pomoraví, prípadne o vzájomnej koexistencii viacerých kultúr a kultúrnych skupín na slovenskom Záhorí na prelome eneolitu a staršej doby bronzovej, podľa chronológie používanej na Slovensku (napr. Furmánek/Veliačik/Vladár 1991, 44) alebo vo včasnej dobe bronzovej podľa koncepcie zaužívanej v Maďarsku, ku ktorej sa začína prikláňať aj časť slovenských bádateľov (Nevizánsky 2001, 28; Lichardus/Vladár 1997, 296-297). 37 VI. Osídlenie lokality v dobe bronzovej Rozsah osídlenia Priestor, na ktorom sa sídlisko zo strednej a z mladšej doby bronzovej rozprestieralo, môžeme určiť s istou pravdepodobnosťou. Severozápadnú a juhovýchodnú hranicu osady určovali s odstupom približne 220-340 m prírodné útvary, vodný tok a močiar. Všetky v takto ohraničenom priestore preskúmané úseky poskytli väčšie alebo menšie množstvo dokladov osídlenia pozostávajúcich zo sídliskových jám s artefaktami zo strednej a z mladšej doby bronzovej. Tie sú však len “ostrovmi” v priestore, ktorý nebol archeologicky odkrývaný a o jeho príslušnosti k sídlisku nás informujú menej exaktné výsledky povrchovej prospekcie. Rozsah osady v smere severovýchod – juhozápad naznačuje sídlisková jama 1/2001 a objekt 13a (na ploche P4) navzájom vzdialené 631 m. Objekty 1/2001 a 2/2001, ako aj prírodná depresia s nálezmi 3/2001 ohraničujú východný okraj osady z doby bronzovej definitívne, pretože na bezprostredne z východu priliehajúcej ploche archeologický výskum katedry archeológie FiFUK vôbec žiadne stopy osídlenia neidentifikoval. Pokým východný okraj sídliska je teda s konečnou platnosťou stanovený, do podložia zahĺbená zásobnica 1b a objekt 13a z preskúmanej plochy P4 nie sú opačnou definitívnou hranicou, nakoľko zberové nálezy zo strednej a mladšej doby bronzovej pochádzajú aj z priestoru prinajmenšom 165 m západnejšie od nich. Najväčšia nameraná vzdialenosť medzi identifikovanými zahĺbenými stopami nadzemných stavieb (medzi pôdorysom kolovej stavby F na ploche P1a a stavbou zo žliabkovým základom 17a na ploche P2b) je 407 m. Predpokladáme, že osídlená plocha v smere severovýchod – juhozápad mala dĺžku okolo 800 m. Nakoľko severozápadnú a juhovýchodnú hranicu ohraničovali vodný tok a močiar, sídliskový areál z doby bronzovej sa mohol rozprestierať na ploche zhruba 22 hektárov (obr. 4, 5). V uvedenom priestore sa nachádzajú všetky archeologicky preskúmané úseky s celkovou plochou 0,64 ha i časť archeologicky len odsledovaných úsekov s celkovou plochou okolo 4 ha. Nevieme nakoľko bolo osídlenie medzi preskúmanými rezmi a sondami intenzívne, povrchové zberové nálezy však dokladajú, že nešlo o prázdny priestor. Ako dosvedčuje objekt 1/2009, rozptýlené súveké osídlenie zasahovalo aj mimo identifikovaného areálu, pravdepodobne na druhú stranu močiara. Plocha predpokladaného sídliskového areálu je rozsiahla, avšak nie výnimočne veľká, nakoľko výsledky odkryvov viacerých osád zo strednej i z mladšej doby bronzovej poukazujú na veľký rozsah osídlených plôch. Zo sídliska SMK v Olomouci – Slavoníne sa v priebehu záchranného výskumu identifikovalo 16 domov zo žľabovými a kolovými základmi a 660 zahĺbených objektov na 7,5 ha ploche (Peška 2006, 153; Bém 2005, 126). Z klasickej lokality velatickej kultúry v Lovčičkách odkryl J. Říhovský zhruba 1,1 ha, pričom uvádza, že išlo zhruba o tretinu sídliska (Říhovský 1982b, 5). Aj západnejšie položené sídliská popolnicových polí charakterizuje veľký rozsah. V Turnove, časti Maškove záhrady bolo dlhotrvajúce osídlenie lužickej kultúry zistené na ploche 6,5 ha (Sklenářová 2004, 479), sídliskové areály knovízskej kultúry vo Velemyšlevsi a Lišanech zaberajú 14 a 8,6 ha (Jiráň a kol.2008, 167). V Kněževsi pri Prahe sa na ploche vyše 10 ha odkrylo minimálne 1160 objektov mohylovej i knovízskej kultúry. Ich väčšia časť sa našla prevažne v priestore 4 ha (Smejtek 2011, 63, 73). I keď sa na území západného Slovenska uskutočnnilo menej plošných odkryvov, výsledky niektorých výskumov neopevnených sídlisk zo strednej a z mladšej doby bronzovej tiež náznačujú ich veľkých rozsah. Sídlisko staršieho a stredného stupňa SMK vo Veľkom Mederi, polohe Vámostelek zaberalo podľa výsledkov záchranného výskumu a systematického povrchového prieskumu 5,5 ha (Bartík 2001, 31). V Bratislave – Rusovciach, na sídlisku približne zhodne časovo postavenom s Lozornom, sa v priebehu záchranných výskumov zistili sídliskové jamy a základy dvanástich nadzemných stavieb v priestore o rozmeroch 207x155 m, čiže zhruba na troch hektároch, pričom sa jedná len o časť lokality, ktorej jedinú hranicu, zaniknuté rameno Dunaja, poznáme na jej severovýchodnom okraji (Bartík 2003, 16; 2006, 33). Je zrejmé, že osady veľkých rozmerov nechýbajú ani na území západného Maďarska a v okolí Budapešti, kde predbežné správy o výskumoch v Börcs Paphomlok a v Dunakeszi, Székes-dülö síce neuvádzajú plošné rozsahy osád neskorej mohylovej kultúry a raných popolnicových polí, ale spomínajú identifikáciu 160, respektíve 50 základov stavieb s kolovou konštrukciou (Horváth a kol. 2003, 8; Ilon 2005, 141). Zahĺbené objekty Jedinou kategóriou identifikovaných objektov na lokalite sú do podložia vyhĺbené útvary sekundárne vyplnené pieskovito-hlinitým zásypom premiešaným s kameňmi a archeologickými artefaktami. Do doby bronzovej (s nálezmi definovanými ako SMK, VK či doba bronzová) z nich zaraďujeme tie s keramickými alebo kovovými nálezmi (44 z celkového počtu 511). Z týchto len z objektu 54 pochádza aj eneolitický črep, žiadny objekt zaradený do 39 doby bronzovej neobsahoval identifikované primiešané mladšie nálezy. Objekty z doby bronzovej formálne rozdeľujeme podľa tvaru ústia, hĺbky a predpokladanej funkcie na hlbšie a plytké jamy viac-menej pravidelného pôdorysu či kruhového tvaru, rozmerné plytké zahĺbeniny nepravidelného tvaru, kolové jamy a žľaby. Osobitnú skupinu predstavujú do podložia zahĺbené rozmerné keramické nádoby, ktoré sa nie vždy dajú spojiť s konkrétnymi nadzemnými objektami. Do kategórie sídliskových objektov nezaraďujeme zahĺbeninu s nálezmi označenú ako 3/2001, o ktorej predpokladáme že sa jedná o prírodný útvar. Hlboké jamy pravidelného tvaru Hlboké jamy s ústím kruhového alebo oválneho tvaru sú zastúpené na väčšine sídliskových lokalít doby bronzovej, nechýbajú ani v období mohylových kultúr a popolnicových polí. Popri objektoch s plochým dnom vo Veselom (Bartík 1996, Tab. 27: 2), šikmým dnom z Bratislavy - Rusoviec (Bartík 2003, obr. 9: 469) poznáme aj objekt vakovitého prierezu z Budmeríc (Bartík 1991, 21, obr. 10). Z Bratislavy – Rusoviec pochádza jama s prierezom tvaru presýpacích hodín (Bartík 2003, obr. 9: 108a). O niečo mladšie sú jamy velatickej kultúry z Abrahámu a Dvorníkov – Posádky (Veliačik 1970, 422, obr. 2; Bartík 2004, obr. 5: 6). Dve dobre zachované jamy z Lozorna-Širokých dielov s plochým dnom s priemermi 0,95 a 1,5 m a prierezom tvaru obráteného lievika sú zahĺbené 1,2 a 1,5 m od súčasného povrchu (tab. 33: 1, 35: 5). Na základe uvedených rozmerov sa môžeme pokúsiť o výpočet ich pôvodného objemu: 1,2 a 2 m3. Pretože sa horné časti objektov nezachovali, pôvodný objem mohol byť až o 25% väčší. Do skupiny zaraďujeme aj objekt č. 371 (tab. 32: 1). Nie je vylúčené, že aj niektoré z objektov s kruhovitým ústím a s plochým (tab. 20: 10) alebo vakovitým dnom (tab. 14: 11) sú pozostatkom obdobných jám. Uvedené jamy, bežne sa vyskytujúce v pravekých a mladších osadách, bývajú väčšinou považované za zásobnice na skladovanie osiva, obilia určeného na konzumáciu, prípadne aj rôznych iných potravín (Hajnalová 2012, 119; Bouzek/Koutecký 1964, 32; Říhovský 1982b, obr. 14; Točík 1964, 16). Vzhľadom k funkcii hlbokých jám kruhového pôdorysu – ochrane cenného obsahu – môžeme predpokladať prekrytie nadzemnými drevenými strieškami, s ktorými sú niekedy spájané stopy požiaru v ich vnútornej časti (Podborský 1964, 41). Počet hlbokých jám pravidelného tvaru na lokalite Lozorno-Široké diely (3-5) je už na prvý pohľad nízky. Na otvorenom sídlisku zo staršieho a stredného stupňa SMK vo Veľkom Mederi sa ich na ploche presahujúcej 7000 m² preskúmalo 7, na sídlisku mladšieho stupňa SMK vo Veselom minimálne 5 na ploche okolo 850 m² (Bartík 1996, 203, Tab. 27-29; 2001, 29). Nízky počet hlbokých jám pravidelného tvaru v Lozorne vynikne predovšetkým pri porovnaní zo zhruba súčasným sídliskom vo Veselom. Myslíme si, že podložie z piesku bolo na polohe Lozorno-Široké diely málo stabilné, hlbšie jamy sa zosúvali a obyvatelia si volili iné spôsoby ukladania obilia, napríklad v nadzemných sýpkach. Za menej pravdepodobnú pokladáme existenciu batérií zásobných jám mimo skúmaného a odsledovaného priestoru. Podporným argumentom pre uvedené vysvetlenie je chýbanie jednoznačných zhodných objektov patriacich k osadám z mladšej a neskorej doby kamennej na rovnakej polohe i zahlbovanie rozmerných zásobníc do podložia. Plytké jamy kruhového alebo oválneho pôdorysu Podobne ako predchádzajúce objekty majú často kruhové ústie, na rozdiel od nich sú však výrazne plytšie. Ich ploché alebo miskovité dno (tab. 29: 15, 7: 1) siaha v Lozorne-Širokých dieloch len 14 až 24 cm do podložia. Plytké jamy kruhového tvaru sa bežne nachádzajú na sídliskách SMK i popolnicových polí (Podborský 1964, obr. 5: 22, 24, 35; Smejtek 2011, 76). Časť uvedených jám možno predstavuje pozostatok hlbších objektov predchádzajúcej skupiny, väčšina asi slúžila na ťažbu hliny alebo rôznym hospodárskym účelom. Hliníky Tak ako v iných obdobiach praveku, aj v strednej a v mladšej dobe bronzovej na západnom Slovensku poznáme rozmerné jamy nepravidelného tvaru s nerovnako hlbokým dnom, ktoré bývajú zväčša interpretované ako miesta ťažby hliny (Bartík/Egyházy-Jurovská 1998, 34). Napriek veľkým plochám archeologických odkryvov a mnohonásobne väčším priestorom, na ktorých sa stavebné výkopové práce len sledovali, sa v Lozorne typické rozmerné hliníky nepodarilo odkryť. Istý náznak v tomto smere môže byť objekt č. 18 zasahujúci do hĺbky 1-1,3 m od súčasného povrchu (obr. 6). Nakoľko však bol identifikovaný len 2,5 m širokým a 13 m dlhým rezom R3, nemôžeme bezpečne doložiť, že ide o hliník, i keď je to pravdepodobné. Od charakteristických hliníkov sa odlišuje menšími rozmermi objekt č. 203 na ploche P1a (tab. 17: 15). Predpokladáme, že ak by sa typické rozmerné hliníky na lokalite vo väčšom počte nachádzali, v rozsiahlych stavebných výkopoch a ich profiloch by sa ich podarilo iden40 tifikovať. Je pravdepodobné, že piesok z podložia polohy Široké diely sa nehodil na omietanie drevených stien domov ani na produkciu keramiky a potrebnú hlinu museli na sídlisko dovážať. Zahĺbené nádoby K pozoruhodným nálezom patrí zásobnicová nádoba so zachovanou výškou 54,5 cm z plochy P4 označená ako objekt 1b (obr. 8, tab. 31: 1, 3). Poškodená horná časť nádoby s chýbajúcim okrajom bola zachytená v hĺbke približne 35 cm, jej dno sa nachádzalo v hĺbke 90 cm od úrovne začistenia. Napriek starostlivému odkrývaniu sa nepodarili zachytiť obrysy jamy, do ktorej bola zásobnica vložená. Vzhľadom k odstráneniu ornice pred začiatkom výskumu predpokladáme, že dno jamy sa muselo pôvodne nachádzať minimálne 120 cm od súčasného povrchu. Keďže nádoba bola odkrytá stojaca v zvislej polohe a len minimálne posunutá a deformovaná postdepozitnými procesmi, je pravdepodobné, že po uložení do vykopanej jamy bola zastabilizovaná (prisypaná) piesčitou hlinou žltohnedej farby neodlišujúcou sa od podložia. Zároveň predpokladáme, že v dobe zániku objektu už bola nádoba vyplnená hlinou. V jej hornej časti a v blízkosti ústia sa našli fragmenty rozmernej misy s lomenými stenami (tab. 31: 2), žiadne ďalšie nálezy z objektu a jeho bezprostredne preskúmaného okolia nepochádzajú. Domnievame sa, že obidve nádoby tvorili funkčný celok. V pôvodnej polohe sa podarilo odkryť zásobnicovú nádobu s obsahom okolo 50 litrov, ktorej ústie bolo pôvodne prikryté hore dnom obrátenou misou. Ďalšia nádoba veľkých rozmerov (objekt 9a) bola nájdená na okraji objektu 7a na ploche P2b (obr. 9, tab. 27: 1, 28: 6). I keď boli objekty 9a a 7a skúmané a číslované oddelene, predpokladáme, že ide o jednu nálezovú situáciu pozostávajúcu z oválnej sídliskovej jamy s rozmermi 2,1x1,5 m a s hĺbkou 0,96 m od úrovne začistenia a zásobnice s výškou 74 cm na jej okraji. Dno zásobnice sa nachádzalo v hĺbke 95 cm od súčasného povrchu, stav jej zachovania ukazuje, že sa našla v pôvodnej polohe. Predpokladáme, že sídlisková jama a zásobnica s objemom približne 70 litrov tvorili zariadenie hospodárskeho charakteru. Mazanica s odtlačkami prútov a prepálená keramika sa dostali do zásypu jamy 7a aj do objektu 9a asi sekundárne. Z ich zásypu pochádza aj kamenná trecia podložka a keramické koliesko zo sekundárnymi stopami brúsenia (tab. 27: 5). Tvar zásobnice zo zvislým hrdlom (tab. 28: 6), ako aj početné fragmenty ústí nádob s vodorovne vyhnutým hraneným okrajom (tab. 27: 10-12, 14, 28: 1) naznačujú zaradenie súboru na záver SMK, respektíve do včasného stupňa popolnicových polí. Uloženie rozmerných zásobníc do vyhĺbených jám, alebo ich postavenie na voľnom priestore s prisypaním ich spodných častí hlinou, bolo bežnou praxou potvrdenou aj na iných sídliskách z doby bronzovej (Palátová/Salaš 2002, 53). Niekedy bolo fixovanie spodnej časti nevyhnutné, napríklad rozmerná nádoba z objektu 1/2001 (tab. 33: 4) sa z dôvodu minimálneho priemeru dna nemôže udržať v zvislom rovnovážnom stave ani na pevnom podklade. Poloha 3/2001 Nepochybne prírodného charakteru je zahĺbenina zachytená na východnom okraji osídleného priestoru, ktorá v reze dosahovala šírku 18,5 m (obr. 5, tab. 38: 4). Jej hĺbku nepoznáme, pretože v sledovanom mieste presahovala dno 1,5 m hlbokej ryhy pre uloženie káblov. Depresiu vyplnenú tmavosivou hlinou, ktorej väčšia časť bola bez akýchkoľvek nálezov, stotožňujeme s močiarom zachyteným na 1. a 2. vojenskom mapovaní, z ktorého vytekal miestny vodný tok. Keramika zo strednej doby bronzovej (tab. 36-38) sa nachádzala len v jej severnej časti v tenkej vrstve klesajúcej od okraja ku dnu. Poloha črepov, ako aj stav ich rozpadu (vyskytli sa len väčšie kusy keramiky) vzbudzujú dojem, že boli do otvorenej zahĺbeniny z okraja vysypané, respektíve odhadzované. V ryhe odkrytá situácia naznačuje možnosť existencie odpadového areálu na okraji sídliska. Žľaby Lineárne žľaby, respektíve ich časti, boli zistené predovšetkým v západnej časti plochy P1a-b. Všetky identifikované žľaby boli len minimálne zahĺbené do podložia, takže je pravdepodobné, že ich značná časť padla za obeť hĺbkovej orbe. Najrozmernejší z nich – objekt 48 – patrí na základe nálezov zo zásypu nositeľom kultúry ľudu s lineárnou keramikou. Štvorica žľabov (objekty 66, 71,115, 116) s dĺžkou 5,5-6,7 m mala identickú severozápadnú-juhovýchodnú orientáciu (obr. 7). Žľaby boli zhruba rovnako široké a hlboké. Žľab 115 patrí SMK a porušuje starší žľab 116. Časové zaradenie zvyšných troch žľabov je problematické, pretože z nich nepochádzajú žiadne nálezy. Príslušnosť žľabu č. 116 do strednej a žľabov č. 66, 71 do strednej alebo mladšej doby bronzovej preto len predpokladáme. 41 Dôvodom je zhodná orientácia so žľabom 115, ako aj opačná orientácia s neolitickým žľabom č. 48. K datovaniu žľabu 116 prispievajú aj sídliskové jamy č 54, 118 a 111 z okolia, patriace do doby bronzovej. Len na úrovni úvah je pokus o určenie pôvodnej funkcie týchto rovnobežných, plytkých a úzkych žľabov. Vzhľadom k pieskovému podložiu na lokalite nie je pravdepodobné odvádzanie vody. Rovnobežný priebeh podlhovastých zahĺbenín č. 66 a 71 so štandardným odstupom 1,6 m naznačuje, že sú súčasné a mohli byť pôvodne základmi nadzemnej konštrukcie. Ťažko povedať, či s ňou súviseli aj štyri nedatované kolové jamy medzi nimi. O tvare a funkcii nadzemnej konštrukcie sa môžeme len dohadovať. Mohlo sa jednať o stavbu (sýpka, objekt na ustajnenie dobytka) s kolovým alebo trámovým základom, ktorá sa odlišovala od obytných objektov. Plytko zahĺbené pravidelné žliabky odlišné od žľabovitých základov domov alebo ohradenia sa na sídliskách mladšej i neskorej doby bronzovej vyskytujú. Určenie ich pôvodnej funkcie vychádza z pozorovaní terénnych situácií alebo z nálezov zo zásypov. Šikmo umiestnené kolové jamy na dne dvojice žliabkov na sídlisku stredného stupňa popolnicových polí v bavorskom Mintrachingu viedli k teoretickej rekonštrukcii 6,5 m dlhej, 1,6 m širokej a asi 8 m vysokej drevenej nadzemnej konštrukcie s neznámou funkciou (Engelhardt/Pergmann 2003, 49). Rad žľabovitých objektov datovaných do časového intervalu mladšej doby bronzovej až staršej doby železnej, ktoré neohraničujú žiaden priestor, pochádza aj zo západných a južných Čiech. Na základe orientácie, polohy na sídlisku a v niektorých prípadoch bohatých nálezov zo zásypu sú pokladané za zvyšky remeselníckych objektov (tkáčstvo, hrnčiarstvo) alebo kultových aktivít (Metlička 2004, 321; Chvojka 2007, 111). Osobitné postavenie má v Lozorne žľab č. 17a na ploche P2b, interpretovaný ako základ domu. Kolové jamy Najpočetnejšie zastúpenú skupinu objektov na lokalite Lozorno-Široké diely predstavujú zahĺbeniny interpretované ako jamy pre upevnenie zvislých nadzemných stĺpov. Identifikované časti kolových jám (podľa funkcie by bolo vhodnejšie používať termín stĺpové jamy, viď Bláhová/Sklenářová 2012, 20, avšak v práci uprednostňujeme tradičný termín) boli do podložia zahĺbené 3–80 cm. Vzhľadom k mocnosti odstránenej ornice (asi 35 cm) museli byť hlbšie minimálne o jej hrúbku, pravdepodobne však ešte aj o v minulosti zníženú – odoranú neznámu časť povrchu. Väčšina objektov má kruhové alebo oválne ústie a miskovité dno. Vyskytujú sa však aj jamy so zahroteným dnom (obr. 12: 110), alebo stupňovitým prierezom (obr. 12: 113). Ojedinelé jamy sú zdvojené (obr. 13: 243), čo je zjavne dôsledok superpozícií, ktoré v dobe bronzovej mohli byť výsledkom dodatočných opráv alebo rekonštrukcií. Na lokalite sa v kolových jamách nepodarilo identifikovať kamene upevňujúce stĺp. Mimoriadne postavenie má jama č. 273 (obr. 14: 273) patriaca ku stavbe D. Od ostatných sa odlišuje predovšetkým hĺbkou 80 cm od úrovne začisteného podložia, čiže zahĺbená časť dreveného stĺpa merala minimálne 115 cm. Neobvyklý je aj profil jamy, v ktorej strede sa výrazne odlišuje valcovitý útvar s priemerom 20-30 cm sivohnedej, v hornej časti čiernej farby. Jamy s podobnou hĺbkou a profilom sa opakovane vyskytli na sídliskách v Olomouci a Turnove, pričom kontrastné valcovité útvary v ich stredoch nie sú pozostatkom zotletého dreva, ale výplňou dutiny, ktorá vznikla po vytiahnutí zvyšku nosného stĺpu (Bém 2005, 137; Sklenářová 2004, 496, 500). Priemer nosného stĺpu z kolovej jamy 273 (2030 cm) patriacej k stavbe D zhruba odpovedá zvyškom stĺpov s priemerom 20-35 cm z Lovčičiek (Říhovský 1982b, 12) i otesaným stĺpom (s rozmermi až 25x40 cm) stavby z Dvorníkov –Posádky (Bartík 2004, 76). O niečo tenšie (13-30 cm) sú stĺpy halovej stavby zo staršej doby bronzovej v Šumiciach, naopak priemer mohutnejších nosných stĺpov zahĺbenej stavby věteřovskej kultúry v Budkoviciach dosahoval 30-40 cm (Stuchlík 2000, 232,236). Systémy kolových jám a pôdorysy nadzemných stavieb V priebehu terénneho výskumu polohy Lozorno-Široké diely sa na plochách P1a-b a na ploche P2a odkryli sústavy kolových jám a žliabkov, o ktorých predpokladáme, že tvorili súčasť nadzemných obytných alebo hospodárskych stavieb. Pretože ani v jednom prípade sa v ich blízkosti nezachovali podlahy a ohniská, domnievame sa, že nadzemné stavby nemali zahĺbené časti a po ich zániku boli dlážky nachádzajúce sa na úrovni okolitého terénu zničené orbou. Dokladom existencie vykurovacieho zariadenia môže byť fragment natvrdo prepáleného bloku z výmazu ohniska alebo pece, ktorý sa po zániku objektu dostal do sídliskovej jamy 2a. Aj na rozsiahlom sídlisku stredodunajských popolnicových polí v Lovčičkách sa zvyšky vykurovacích zariadení našli v sekundárnej pozícii, v zásypoch sídliskových jám (Říhovský 1982b, 27). Rekonštrukcia pôdorysov pôvodných stavieb je výlučne výsledkom pospájania kolových jám do viac-menej logických pravouhlých a symetrických systémov. Nesmieme pravda zabudnúť, že v dôsledku intenzívnej orby sa plytšie jamy stratili a dôsledkom opakovaného osídlenia polohy je existencia 42 časovo odlišných kolových jám v systéme. Sme si vedomí, že postup založený len na poprepájaní archeologickým výskumom identifikovaných kolových jám je zaťažený radom potencionálnych chýb a u viacerých týmto spôsobom získaných „pôdorysov domov“ nie je výsledok jednoznačný. Napriek tomu považujeme za užitočné pokúsiť sa o rekonštrukciu, pričom kritériom nie sú len priamé línie a symetria systémov, ale aj približne zhodné rozmery ústí kolových jám. Na rekonštruovanie ďalších potencionálne možných, avšak menej pravidelných a nie symetrických pôdorysov, sme rezignovali. Na ploche P1a-b sa do pôdorysov stavieb podarilo zostaviť len menšiu časť (64 zo 411) kolových jám. Nezaradená väčšina môže pochádzať z nadzemných hospodárskych objektov, plotov a nepochybne aj z nerozpoznaných obytných stavieb. Na metodologické problémy a riziká obdobných rekonštrukcií, ktoré môžeme zhrnúť ako neistota datovania jednotlivých objektov a špekulatívne zostavovanie pôdorysov zo stĺpových jám bez ďalších indícií, ako aj na kritériá pre ich realizáciu, ako pravidelnosť a úplnosť pôdorysov s analógiami na iných, časovo zhodných sídliskách, bolo opakovane upozornené (Vencl 1968, 490; Říhovský 1982b, 12; Sklenářová 2004, 484; Smejtek 2011, 82). Z dvoch línií kolových jám vytvorené zoskupenia sme označili písmenami ako A, E a F, komplikovanejšie sú zoskupenia D a C tvorené viacerými líniami kolových jám (obr. 11-14). Z niektorých kolových jám, ako č. 232 patriacej ku stavbe E, jamy č. 110a zo stavby A, jamy 264 zo stavby D a jamy 253 zo stavby C pochádzajú archeologické nálezy. Drobné fragmenty keramiky z týchto kolových jám, zaradené rámcovo do praveku či do doby bronzovej, ale zjavne nie sú uložené v primárnej polohe, do jám sa dostali náhodou a preto datovanie rekonštrovaných pôdorysov stavieb spoľahlivo neriešia. Predpokladané časové zaradenie systémov kolových jám do SMK, respektíve do doby bronzovej, je preto založené len na základe datovania sídliskových jám z ich okolia a existencie podobných štruktúr na iných sídliskách zo strednej a mladšej doby bronzovej. V juhozápadnej časti plôch P1a-b sa nachádzajúce symetrické zoskupenie kolových jám A pozostáva z línií troch a štyroch kolových jám s pravidelnými rozstupmi 1,5 a 1,8 m (obr. 11, 12: A). Kolové jamy majú kruhový až oválny tvar s najväčšími rozmermi 35-51 cm a hĺbkou 15-32 cm od úrovne začistenia. Približne v strede severozápadného okraja stavby sa nachádza mierne asymetricky umiestnená 15 cm hlboká kolová jama. Šestica pravidelne rozmiestnených kolových jám vymedzuje priestor s rozmermi 4,6x3,1-3,2 m. Systém kolových jám má rovnakú severozápadno – juhovýchodnú orientáciu, ako 2 m západne vzdialený plytký žľab č. 115 datovaný keramikou prechodného mohylovo – velatického stupňa. V priestore ohraničenom kolovými jamami sa odkryla sídlisková jama 111 s bronzovou ihlou a nevýraznými črepmi z doby bronzovej (tab. 14: 7-11), ktorá kolové jamy neporušuje (obr. 11). V severovýchodnej časti plochy P1a-b sa nachádzalo symetrické zoskupenie kolových jám E. Pozostávalo z líní troch a štyroch kolových jám s pravidelnými rozstupmi 2,1 a 3,1 m orientovaných v smere sever – juh (obr. 11, 12: E). Kolové jamy majú kruhový až oválny tvar s najväčšími rozmermi 55-70 cm, kolová jama v strede západnej steny je výbežkom predĺžená až na 100 cm. Hĺbka jám dosahuje 10-30 cm od úrovne začistenia. Šestica pravidelne rozmiestnených kolových jám vymedzuje priestor s rozmermi 7,2x4,2-4,6 m. Z kolovej jamy č. 232 pochádza fragment ucha z nádoby, patriaci s istou pravdepodobnosťou do doby bronzovej. V bezprostrednom okolí a vo vnútri ohraničenom stenami sa našli ďalšie 4 kolové jamy, ktoré do zoskupenia nezaraďujeme (obr. 11). Symetrické zoskupenie kolových jám F v severovýchodnej časti plochy P1a-b pozostáva z dvoch v smere severozápad-juhovýchod orientovaných línií, tvorených trojicou kolových jám s pravidelnými rozstupmi 1,4 až 1,7 m (obr. 11, 13: F). Kolové jamy majú kruhový až oválny tvar s najväčšími rozmermi 50-70 cm, kolová jama č. 243 je východným smerom zdanlivo zdvojená plytkým rozšírením. Hĺbka jám dosahuje 12-26 cm od úrovne začistenia. Šestica pravidelne rozmiestnených kolových jám vymedzuje priestor s rozmermi 4,9-5,2x3,1-3,2 m. V bezprostrednej blízkosti zoskupenia F sa našla sídlisková jama č. 242 s keramikou SMK (obr. 11). Zoskupenia A, E a F s konštrukciou pozostávajúcou z dvoch línií po troch až štyroch kolových jamách zodpovedajú „variante a“ domkov na sídlisku velatickej kultúry v Lovčičkách (Říhovský 1982b, 13). Nedokážeme rozhodnúť, či jamy 51 zo zoskupenia A a jama 234 zo zoskupenia E (obr. 12), ktoré nemajú pár v rovnobežnej línii, patria k pôdorysu a ich symetricky postavené páry neboli zahĺbené do podložia. Zhodná stavba z dvoch línií kolových jám sa vyskytla už na sídlisku zo staršieho stupňa SMK v Přítlukách (Trňáčková 1954, obr. 320, vpravo). Nechýbajú na lokalite knovízskej kultúry v Kněževsi (Smejtek 2011, 89, obr. 65: B2) i na sídlisku lužickej kultúry v Turnove (Sklenářová 2004, 491). V sasko-anhaltskom Zedau sa na ploche 3,5 ha identifikovalo 78 pôdorysov nadzemných stavieb, z ktorých 28 pozostáva z dvoch radov po troch kolových jamách bez stredovej línie nesúcej hrebeň strechy. Na tejto lokalite neboli odkryté viacpriestorové pôdorysy (Horst 1985, 58, obr. 38). V južnom Nemecku sa pôdorysy stavieb pozostávajúce z dvoch línií tvorených tromi až štyrmi kolovými jamami objavujú 43 v strednej dobe bronzovej a prežívajú až do staršej doby železnej (Schefzik 2006, 154, obr.12). Na západnom Slovensku sa na viacerých stredo- a mladobronzových lokalitách identifikovali pôdorysy vyše 20 nadzemných stavieb pozostávajúcich z dvoch rovnobežných línií tvorených tromi alebo štyrmi kolovými jamami. Jamy na stredové stĺpy nesúce hrebeň sedlovej strechy sa zistili len u niektorých z nich. Najpočetnejšie sú tieto pôdorysy zastúpené v Bratislave – Rusovciach a v Zemianskom Podhradí. V Zemianskom Podhradí sa vďaka priaznivým prírodným podmienkam zachovali situácie interpretované ako zvyšky ohnísk, doštení podláh i stopy stien rámovej konštrukcie, kde krov niesol vonkajší rad stĺpov (Bartík 2004, 75; Veliačik/Romsauer 1998, 239). Minimálny priestor 6 m² vymedzený ôsmimi kolovými jamami z prelomu strednej a mladšej doby bronzovej v Bratislave – Rusovciach (Bartík 2006, 35, obr. 3) naznačuje, že zoskupenia pozostávajúce z dvoch rovnobežných línií kolových jám nemusia byť len pozostatkom oporných stĺpov stien obytnej stavby, ale asi aj menších nadzemných hospodárskych zariadení. Zoskupenie kolových jám D a C (obr. 11, 14) je nepochybne pozostatkom rozmernej nadzemnej stavby alebo viacerých stavieb orientovaných v smere severozápad-juhovýchod, ktorých severozápadná časť ostala mimo skúmanej plochy. Ako pozostatky severovýchodnej steny domu D môžeme označiť výraznú, 12,3 m dlhú líniu pozostávajúcu z 11 kolových jám (167-170, 174, 306-310) umiestnených s odstupom 0,15-1,2 m. Tieto kolové jamy kruhového až oválneho tvaru majú priemery ústí 0,4-0,8 m a hĺbku 15-35 cm. Juhovýchodná stena domu dlhá 7,6 m pozostáva z 12 kolových jám (269-275, 299-302) umiestnených s odstupom 0,15-0,35 m. Z nich 11 kolových jám kruhového až mierne oválneho tvaru má rozmery 0,4-0,65 m a hĺbku 10-28 cm. Od všetkých sa odlišuje „stredová“ jama č. 273 s priemerom 1-1,1 m a hĺbkou 80 cm od úrovne začistenia, s tmavým, 20-30 cm širokým valcovitým útvarom v strede. Pri snahe o pochopenie konštrukcie stavby je dôležitá 10 m dlhá línia piatich rozmerných kolových jám (153, 160, 161, 260, 264), ktorej súčasťou je aj jama 273 prebiehajúca rovnobežne s odstupom 4,5-4,7 m od východnej steny. Predpokladáme, že v týchto piatich kolových jamách s hĺbkou 0,15 až 0,8 m od úrovne začistenia a priemerom 0,6-1,1 m boli upevnené stĺpy nesúce hrebeň strechy. V strede troch z nich (obr. 14: 260, 264, 273) sa zachovali tmavé valcovité útvary po zvislých stĺpoch. Juhozápadná stena domu D je menej jasná, i v tejto časti sa nachádza línia 8 kolových jám (137, 140, 144, 254-256, 285, 286), s rozstupmi 1,3-3,9 m. Jamy sú kruhového až mierne oválneho tvaru s rozmermi 0,35-0,5 m a hĺbkou 15-25 cm od úrovne začistenia. Predpokladaná juhozápadná stena domu prebieha rovnobežne zo severovýchodnou stenou s odstupom 9-10 m. Celkové rozmery odkrytej časti domu D dosahujú podľa nášho názoru 14,7x9,5 m, čiže asi 140 m². Situáciu znejasňuje množstvo kolových i rozmernejších jám, ktoré môžu byť pozostatkom vnútorného členenia alebo oporných stĺpov podopierajúcich konštrukciu strechy, práve tak ale so stavbou vôbec nemusia súviseť. Ďalšia výrazná 9,5 m dlhá línia siedmich kolových jám (131-134, 249, 252, 253), prebiehajúca rovnobežne s odstupom 2,9-3,3 m od predpokladanej juhozápadnej steny, môže tvoriť stenu prístavby. Môže sa však jednať aj o ohradu, prípadne o odlišnú stavbu označovanú na pláne (obr. 14) písmenom C. Podobne môžeme interpretovať neúplné línie štyroch a siedmich kolových jám lemujúcich s odstupom 1,51,9 m východnú a južnú stenu domu D. Severovýchodnú a juhovýchodnú stenu zoskupenia kolových jám označeného ako D charakterizuje veľký počet kolových jám s minimálnym odstupom, ako aj výrazná kolová jama v strede juhovýchodnej steny. Pôdorysy domov príbuznej konštrukcie odkryli v rakúskom Pomoraví, v Baumgarten an der March (od Lozorna-Širokých dielov vzdialenej 9 km). Vonkajšie steny dvoch neúplných stavieb zo zachovanými rozmermi približne 18x8,5 m tvoria rady nahusto umiestnených kolov, stredný rad s podstatne väčšími rozstupmi pôvodne niesol hrebeň strechy. Zdá sa, že vnútorné priečne steny rozdeľovali stavby na tri časti. U jedného z domov ohraničovali prerušenie steny dovnútra posunuté kolové jamy, asi zosilňujúce okraje vstupu. Domy sú datované na základe málopočetných keramických nálezov z hliníku do staršieho stupńa SMK (Mayer/Egger 1996, 15, Abb. 5). Rozmerné pôdorysy domov, ktorých steny tvoria kolové jamy s malými odstupmi, sa vyskytli aj na sídlisku SMK v Olomouci – Slavoníne (stavba E/96) a na sídlisku popolnicových polí v dolnorakúskom Schwechate – Rannersdorfe (Bém 2005, 139; Sauer 2006, 47, 81). Predpokladaná šírka stavby D v Lozorne nie je úplne spoľahlivo určená, pretože priebeh juhozápadnej steny nie je jednoznačný, pri viacerých alternatívnych riešeniach (z ktorých ani jedno nie je optimálne) však dosahuje okolo 9,5 m. Uvedený rozmer presahuje šírku väčšiny kolových stavieb doby bronzovej, i keď stavby blízke uvedeným rozmerom sa výnimočne vyskytli (Peška 1995, obr. 3: 1; Rind 1992, 104, 107). Otvorenou ostáva otázka, ako a či vôbec bolo možné tak šíroké objekty zastrešiť. Množstvo identifikovaných jám menších rozmerov z vnútorného priestoru domu D dovoľuje predstavu o pomocných zvislých stĺpoch podopierajúcich krov medzi 44 stredovou líniou kolových jám a vonkajšími stenami. Systémy kolových jám z vonkajšej strany stien môžu pochádzať z „predsiení, prístavkov alebo prístreškov“, podobne ako sa to predpokladá u niektorých stavieb v Olomouci – Slavoníne (Bém 2001, 39, obr. č. 58; Bém 2005, 139,141; Peška 2006, 154). Objekt č.17a, stavba zo základovým žľabom Najrozmernejší objekt na ploche P2b je žliabok 0,3-0,65 m široký a 0,2-0,3 m zahĺbený do podložia. V pravom uhle zalomený útvar tvorí zjavne časť základu nadzemnej stavby obdĺžnikovitého tvaru (obr. 9, 13: 17a). Pokým rozmery užšej strany poznáme vďaka severovýchodnej časti s dĺžkou 4,8 m, dlhšia strana je neúplná, zachovala sa len jej juhovýchodná, 12,7 m dlhá časť. K žliabkovému základu nepatria kolové jamy, pokiaľ týmto spôsobom nebudeme interpretovať dve rozšírenia zachovaného úseku dlhšej strany. Na základe rozmerov žliabkových základov konštatujeme, že plocha stavby presahovala 61 m². Nadzemné stavby, ktorých základ vymedzuje žliabok obdĺžnikového tvaru sú známe v strednej Európe už v pokročilej staršej dobe bronzovej (Krenn-Leeb 2011, 16; Jiráň a kol.2008, 38), nechýbajú ani v období mohylových kultúr (Bém 2005, 126; Šabatová/Vitula 2002, 7, obr. 1; Šabatová 2007, 49; Bláhová-Sklenářová 2012, 106) a prežívajú až do starších popolnicových polí (Říhovský 1982b, 24, obr. 8). Najreprezentatívnejší súbor týchto žliabkových základov stavieb, niekedy aj zo zachovanými stopami vonkajšej línie kolov, bol odkrytý na sídlisku SMK v Olomouci – Slavoníne. Pre poznanie stavebných techník na tejto lokalite sú pozoruhodné predovšetkým konštrukčné detaily stien, ktorých pozostatkom je žľab a vonkajší rad kolových jám. Pokým vonkajšie koly niesli strešnú konštrukciu a tvorili oporu steny, žľab z vloženým trámom tvoril základ pre vlastnú stenu, o ktorej autori výskumu predpokladajú, že pozostávala z vodorovných tyčí omazaných aspoň z vonkajšej strany hlinou. Z domov s valbovou alebo štítovou strechou pochádzajú aj náznaky funkčného rozdelenia vnútorného priestoru – zvyšky vertikálneho tkáčskeho stavu, ohnisko a ďalšia, samostatná piecka (Bém 2001, 39, obr. 44, 58; Šmíd 1998, 256, obr. 3; Peška 2006, 155; Bláhová-Sklenářová 2012, 108). Nálezová situácia objektu 17a v Lozorne pozostávajúceho výlučne zo žliabku neumožňuje úvahy o konštrukcii nadzemnej časti stien, ani vnútorného členenia žliabkom ohraničeného priestoru. Jeho datovanie sa nemôže oprieť o žiadne nálezy zo zásypu. Podľa rezu C-D (obr. 13: 17a) je zrejmé, že rozšírená juhovýchodná časť žliabku je porušená plytkou neočíslovanou jamou, z tej však taktiež nepochádzajú žiadne nálezy. Datovanie objektu č. 17a na prelom strednej a mladšej doby bronzovej môžeme podľa nášho názoru pomerne spoľahlivo založiť na nálezoch z jeho okolia. Pri začisťovaní plochy P2b sa zberom získala skupina typickej keramiky SMK (tab. 24: 1, 3, 12, 14). Z okolia objektu 17a pochádzajú jamy 3a, 4a, 5a, 15a, 6a s nevýraznými črepmi z doby bronzovej bez zastúpenia výraznej keramiky SMK či VK i sídliskové objekty 7a-9a (tab. 27: 1-14, 28: 1-7), ako aj objekt 14a (tab. 29: 2-5), z ktorých pochádza keramika raného stupňa popolnicových polí (obr. 9). Jedným zo znakov keramiky nastupujúcich popolnicových polí je tuhovanie povrchu nádob. Keramika z tuhovaným povrchom sa našla v Lozorne v piatich objektoch, z nich objekty 3a, 4a, 6a a 14a sa nachádzajú v okolí žliabkového základu 17a. Objekt č. 13a Päť artefaktov – hlinený hrniec, dve šálky, fragment ucha a bronzová dýka (tab. 30: 3-8)– boli identifikované pri sledovaní odstraňovania podorničnej vrstvy mechanizmom s plochou lyžicou v priestore s rozmermi približne 0,37x0,3 m. Pôvodný predpoklad vedúceho výskumu, že ide o žiarový hrob, nebol potvrdený nálezmi kostí pri preplavovaní obsahu zvyškov nádob ani hliny z ich okolia. Je ale skutočnosťou, že zo sídliskových objektov odkrytých v Lozorne pochádza minimálne množstvo zvieracích kostí a preto sa nemuseli zachovať ani prepálené ľudské pozostatky. Je zrejmé, že istá časť objektu 13a bola zničená bágrom a zachovala sa len časť inventáru či už hrobu alebo sídliskovej jamy. Odpoveď na otázku, či je päť predmetov z objektu 13a pozostatkom hrobovej výbavy alebo pochádza z dna sídliskovej jamy, ponechávame otvorenú. Obsah sídliskovej jamy č. 1/2002, keramický depot V sídliskovej jame č. 1/2002 ležali na dne tri nádoby: zásobnica, amforovitá misa a amfora zo zvislo prstovanou spodnou časťou, ktorá obsahovala ďalších päť nádob, ako aj kamenná rozotieracia podložka (tab. 33: 1). Súbor ôsmich nádob charakteristických pre SMK (tab. 33: 3-5, 34: 1-5) zložením zodpovedá hromadným nálezom keramiky. Termín označuje skupinu celých nádob jednorazovo uložených do zeme, ktorá sa výberom tvarov a spôsobom uloženia odlišuje od hrobových a sídliskových súborov. Z územia rozšírenia SMK na Slovensku sú okrem 45 obsahu jamy č. 1/2001 z Lozorna známe hromadné nálezy keramiky SMK zo Zohora, Kopčian a z Báhoňa (Eisner 1940, 171; Pichlerová 1966, 67; Bartík/Hajnalová 2004, 9). Všetky štyri doteraz známe keramické depoty zo Slovenska boli objavené náhodne, pri stavebných prácach. Pokým v Zohore, Kopčanoch a Blatnom sa z objektov vyzdvihli iba keramické artefakty, v Lozorne bola zámerne odobratá aj výplň nádob a vzorky zeminy zo zásypu objektu, ktoré M. Hajnalová analyzovala s cieľom získania organických zvyškov rastlín. V získanom súbore 244 zuhoľnatených rastlinných makrozvyškov (obr. 15) prevládajú semená prosa (Panicum miliaceum), mrlíka bieleho (Chenopodium album aggr.) a uhlíky borovice lesnej (Pinus silvestris). Málo početné boli semená jačmeňa (Hordeum vulgare), baru talianskeho (Setaria italica) mrlíka figolistého (Chenopodium ficifolium), ľuľka čierneho (Solanum nigrum) a uhlíky duba (Quercus sp.) a hrabu obyčajného (Carpinus betulus). Výsledky paleobotanickej analýzy ukázali, že zuhoľnatené semená pochádzajú predovšetkým z výplne nádob a z tej časti dna jamy, kde na podklade z červeno prepálenej hliny ležala aj rozmerná amfora, roztlačená amforovitá misa a roztieracia podložka. I keď skupinu nádob uložili do objektu, ktorý podľa tvaru mohol pôvodne slúžiť ako zásobnica na obilie, výskyt rastlinných zvyškov ukazuje, že súvisia s keramickým depotom, nie s prípadnou pôvodnou funkciou jamy. Štyri z piatich menších nádob uložených vo veľkej amfore obsahovali rôzne koncentrácie mrlíka a prosa premiešané s uhlíkmi borovice, duba a hrabu. Skutočnosti, že 5 menších nádob bolo uložených vo veľkej amfore, odpovedá aj jej obsah – dve zrnká prosa mohli vypadnúť z nádob vložených do prázdnej amfory. Podobné zloženie ako výplň malých nádob mal aj obsah najväčšej zásobnice – zmes mrlíku a prosa s uhlíkmi duba a borovice. Od ostatných nádob sa ale odlišovala amforovitá misa obsahujúca len proso bez prímesí. Skupina uhlíkov z viacerých druhov dreva iste súvisí s ostatnými archeobotanickými zvyškami, pretože sa nachádzala v nádobách zo semenami. Snáď pri ich zakrývaní zeminou sa uhlíky dostali aj do zásypu objektu 1/2001. Na základe nálezových okolností, zloženia keramického súboru a archeobotanických poznatkov predpokladáme, že objekt č. 1/2001v Lozorne obsahuje pozostatky po nekrvavých poľnohospodárskych rituálnych praktikách, v ktorých mala úlohu sada nádob, proso siate, mrlík biely, oheň, aromatický dym a rozotieracia podložka. Po ukončení obradu boli obhorené pozostatky obilnín spolu s uhlíkmi zmietnuté do nádob a tie uložené do jamy (Bartík/Hajnalová 2004, 9; Hajnalová 2012, 57, 113). Nálezy Podľa materálu sme rozdelili nálezy z doby bronzovej z Lozorna-Širokých dielov na artefakty: bronzovú industriu, keramiku a kamenné výrobky. Osobitnú skupinu nálezov predstavujú ojedinelé zvieracie kosti a botanické zvyšky. Ak označíme všetky artefakty získané z lokality za odpad, môžeme sa podľa nálezovej situácie a stupňa fragmentácie pokúsiť o jeho zaradenie do kategórií (Neustupný 1996, 496). Predpokladáme, že v primárnej, postdepozitnými procesmi minimálne ovplyvnenej polohe sa odkryli do podložia zahĺbené zásobnicové nádoby (objekty 1b a 9a) i hromadný nález keramiky zo sídliskovej jamy č. 1/2001. Stupeň zachovania veľkých kusov nádob, alebo celých nádob z objektov 19, 54, 115, 152 a z polohy 3/2001, odpovedá odpadu v sekundárnej polohe, čiže do uvedených zahĺbenín boli vo viac či menej poškodenom stave odhodené. Ako terciárny, čiže viac ráz premiestnený odpad môžeme označiť nálezy z väčšiny sídliskových i kolových jám. Z hľadiska kategorizácie odpadu nie je zrejmé postavenie objektu č. 13a, v priebehu výskumu označeného aj ako hrob. Kovová industria Z lokality pochádza 28 artefaktov z kovu pokrytého zelenou patinou, z nich štyri sa našli vo výplni v kontexte objektov z doby bronzovej (č. 18, 111, 152, 13a). Jeden predmet získaný zberom je bezpečne eneolitický. Nejasné je datovanie fragmentu širšieho bronzového plechu (tab. 1: 2) a plechového pásiku (tab. 1: 4) ozdobených rytím a presekávaním, ktoré nedokážeme spoľahlivo zaradiť na základe analógií. Problematické je tiež časové zaradenie dlátkovite rozšírenej tyčinky, možno zlomku šidla (tab. 1: 5) i uzatvoreného krúžku (tab. 1: 7), nakoľko podobné artefakty sa používali vo viacerých obdobiach praveku. Príslušnosť k osídleniu zo strednej a mladšej doby bronzovej predpokladáme u dvoch bronzových nitov z koncami rozšírenými údermi (tab. 4 : 9-10) i dvoch zliatkov (tab. 4 : 1-2) dokladajúcich na lokalite spracovanie medi či bronzu. Ani funkčné určenie predmetov nie je vždy jednoznačné. Fragmenty z hrotov bronzových čepelí (tab. 5: 5, 6: 1) môžu pochádzať z bronzových kosákov alebo nožov. O sedemnástich nižšie uvedených bronzových predmetoch alebo ich fragmentoch predpokladáme že patria do strednej a mladšej doby bronzovej. 46 Polmesiacovitý závesok. Jediný závesok z lokality (tab. 4: 6) bol získaný zberom. Fragment, na ktorom sú odlomené obidve “rohaté” ukončenia, bol odliaty v dvojdielnej forme, ploché telo členia tri rebrá, z ktorých stredné je zvislo prederavené. Predmet je zástupcom tzv. polmesiacovitých záveskov, ktoré však niekedy bývajú funkčne určené aj ako chrániče hrotov ihlíc (Pivovarová 1965, 125). Závesky tohto tvaru sa v Karpatskej kotline objavili po prvý raz na počiatku strednej doby bronzovej v depotoch i v hroboch, v spoločnosti bronzov kosziderskej doby (Dušek 1969, Abb. 14: 14; Mozsolics 1967, 93). Tvarom nezmenené ich používali v pokročilej strednej dobe bronzovej v oblasti rozšírenia mohylových kultúr i pilinskej kultúry (Furmánek 1977, 283; Točík/Paulík 1960, 66, obr. 8: 7, 12, 16), nechýbajú ani na území rozšírenia lužickej kultúry (Veliačik 1983, 81). Ich záverečný výskyt sa dáva do súvislosti s raným a starším stupňom popolnicových polí (Furmánek 1980, 37). Pretože v priebehu strednej až mladšej doby bronzovej sa na exemplároch neprejavili vývojové zmeny, predmet z Lozorna neumožňuje presnejšie časové zaradenie. Jeho priradenie k osídleniu SMK alebo VK je pravdepodobné. Dýka z jazykovitou rukoväťou Medzi kovovými nálezmi z lokality má mimoriadne postavenie bronzová dýka s obojstranne strechovite profilovanou čepeľou (tab. 30: 6) nájdená spolu s tromi nádobami v objekte 13a. Dýka je typickým predstaviteľom zbraní s jazykovitou rukoväťou nazvaných podľa hromadného nálezu zo severného Talianska typom Peschiera. Počet a pôvodné umiestnenie nitov nepoznáme, nakoľko došlo k rozpadu časti jazykovitej rukoväte medzi zosilňujúcimi okrajovými lištami. Podľa spracovania dýk z pera R. Peroniho patrí pravdepodobne do jeho skupiny B, pričom má znaky viacerých variant, ktoré v severnom Taliansku chronologicky patria do stupňov BD a HA (Peroni 1956, 72, 74). Na Slovensku sa podobná dýka so štítkovou sponou, kovovými puklicami, parohovými bočnicami zubadla, fragmentami náhrdelníka, ako aj zvyškami siedmich nádob našla v mohylovom hrobe č. 174 v Mikušovciach (Pivovarová 1965, 111, Tab. VI: 11). Pohreb zaradil L. Veliačik do stupňa BD, avšak v zhode s datovaním rovnomenného stupňa lužickej kultúry môže termín jeho uloženia pretrvávať až do počiatku stupňa HaA1 (Veliačik 1983, 169), čo odpovedá aj názorom ďalších bádateľov (Novotná 2001, 24). Ďalšia tvarovo totožná dýka pochádza zo súboru bronzových predmetov zo Svätého Petra (predtým Dolný Peter) pozostávajúceho z dvoch kopijí s vlnovitým obrysom listu a stupňovitou profiláciou, ako aj sekery so stredovými lalokmi. Podľa J. Paulíka ide o inventár z bohato vybaveného hrobu čakanskej kultúry (Paulík 1963, 314, obr. 44). Dýka s jazykovitou rukoväťou je taktiež súčasťou premiešaných inventárov hrobov pod mohylou vo Velkých Hostěrádkach, zastupujúcich neskorý stupeň SMK i prechodný stupeň Blučina (Benkovsky-Pivovarová 2001, 11). Ďalší fragment dýky s jazykovitou rukoväťou pochádza z lokality Zohor – Piesky vzdialenej len 5,5 km od Lozorna-Širokých dielov. V objekte 5/78 sa okrem úlomku bronzovej čepele a rukoväte našla aj keramika staršieho stupňa popolnicových polí (Kraskovská/Studeníková 1996, 126, obr. 8: 7-17, obr. 9: 1). Fragment spony Z predmetu sa zachovala len tyčinka kruhového prierezu ukončená na jednej strane trojitým vinutím. V mieste vinutia sa prierez tyčinky mení na štvorhranný (tab. 4: 5). Predmet pokladáme za zvyšok spínacieho zariadenia spony. Spony rôznej konštrukcie sa v stredoeurópskom priestore vyskytujú od počiatku mladšej doby bronzovej (Novotná 2001, 12). Vzhľadom k zlomkovitému stavu sa nedá spoľahlivo určiť, z akého typu spony fragment vinutia pochádza. Do úvahy pripadajú jednoduché drôtené spony, jednodielne štítkové, ale aj ružicovité spony. Sekera s lalokmi Exemplár získaný počas výskumu povrchovým zberom má odlomenú tylovú časť (tab. 3: 1). Od bežných sekier zo stredovými lalokmi sa odlišuje predovšetkým prehnutím tela a širokým, oblúkovito zahnutým ostrím. K zahnutiu tela i k vyhnutiu okrajov rozšíreného britu - čím vzniklo duté ostrie - došlo sekundárne. Sekera bola takýmto spôsobom upravená zámerne v súlade s jej špecializovanou funkciou nástroja na dlabanie. Je pravdepodobné, že aj k odlomeniu týlovej časti došlo pri jednostrannom namáhaní v procese dlabania. Technologicky sa jedná o zmenený tvar ku ktorému nie je jednoduché nájsť analógie. Sekery so stredovými lalokmi sa začali používať v strednej dobe mohylovej, obdobie ich najväčšieho rozšírenia spadá do raného a staršieho stupňa popolnicových polí, prežívali však až do neskorej doby bronzovej (Novotná 1970, 47; Mayer, 1977, 130, 141). 47 Dláto s tuľajkou Náhodne získaný predmet (tab. 3: 3) má krátku, úzku čepeľ obdĺžnikovitého prierezu a zosilnené ústie tuľajky. O funkcii dlát s tuľajkou nepanuje jednotný názor. Na jednej strane sú oprávnene považované za nástroje, pre čo hovorí ich výskyt v depotoch s pílkami a inými náradím slúžiacim na opracovanie dreva, na druhej strane ukladanie do bojovníckych hrobov pripúšťa aj úlohu zbrane (Mayer 1977, 221; Novotná 2007, 162). Prvé dláta s tuľajkou sa objavujú už v staršej dobe bronzovej, nechýbajú v depotoch kosziderskej doby (Mayer 1977, 222). Ich zastúpenie v hrobe č. II v Čake a v depote z Trenčianskych Bohuslavíc dokladá, že ich na Slovensku používali v staršom i v strednom stupni popolnicových polí (Novotná 1970, 70). Sekera s tuľajkou Sekera zo zosilneným ústím, z ktorého vychádza ucho, zdobená vodorovnými rebierkami pod ústím a oblúkovitými líniami na čepeli (tab. 3: 5) bola na lokalite Široké diely získaná náhodne. Predmet nepatrí k výrazným typom bronzovej industrie charakteristickým pre niektorý stupeň relatívnej chronológie. Na základe zverejnených nálezov zo Slovenska, by sme sekeru z Lozorna priradili k „sekerám s tuľajkou, uchom a bohatou lineárnou výzdobou“, „ktoré nemusia byť viazané na jediný časový stupeň“ (Novotná 1970, 94). Podobné exempláre z Haslau –Regelsbrunnu a Großweikersdorfu patria do neskorej doby bronzovej (Mayer 1977, 197-198). Kosáky Na lokalite sa našli štyri fragmenty kosákov. Pokým dva z nich pochádzajú z oblúkovitých čepelí zosilnených jedným (tab. 4: 7) a dvomi rebrami (tab. 4: 4), zvyšné patria kosáku z rukoväťou z gombíkom a kosáku z jazykovitou rukoväťou. Kosák z jazykovitou rukoväťou Fragment rukoväte je na jednej strane plochý, druhú zosilňujú zvislé rebrá členené presekávanými vrubmi (tab. 4: 8). Ukončenie rukoväte je zaostrené kutím. Nakoľko sa z predmetu zachovala len rukoväť a oblúk čepele chýba, nie je možné presnejšie typologické a časové určenie ako kosák s jazykovitou rukoväťou vyskytujúci sa v záverečnom stupni strednej doby bronzovej i v ranom a staršom stupni popolnicových polí (Furmánek/Novotná 2006, 76). Kosák z gombíkovitou rukoväťou Na drobnom fragmente z časti slúžiacej na uchytenie drevenej rukoväte sa dá identifikovať len nízky gombík a dve rebrá (tab. 6: 2). Rôzne varianty bronzových kosákov z gombíkom sa v priestore Karpatskej kotliny vyskytujú od počiatku strednej doby bronzovej a prežívajú až do doby železnej. Fragmentárny stav nedovoľuje bližšie typologické určenie. Kopija s hladkým listom a profilovanou tuľajkou Z veľkej časti zachovanú kopiju charakterizuje oválny tvar listu a tuľajka s bočnými rebrami, ktoré sú v mieste nasadenia listu oblúkovito von vyhnuté (tab. 3: 2). Kopije s profilovanou tuľajkou a hladkým listom sú rozšírené predovšetkým v Sedmohradsku a vo východnej časti Karpatskej kotliny (Mozsolics 1985, 20, 21), v menších počtoch však aj v iných oblastiach (Vinski-Gasparini 1973, Tab. 32, 7; Říhovský 1996, 67). Na Slovensku sú zastúpené predovšetkým na území rozšírenia pilinskej kultúry (Furmánek 1977, 270) i lužickej kultúry (Veliačik 1983, 43). Nechýbajú ale ani v západnej časti, na území rozšírenia popolnicových polí, i keď zatiaľ len ako ojedinelý, sekundárne upravený exemplár (Pichlerová 1957, 65, Tab. II: 1). Datovanie týchto výrazných typov bronzovej industrie sa môže oprieť o rad uzavretých nálezových celkov horizontov depotov Opály i Aranyos, čo ich spája s raným a starším stupňom popolnicových polí. Prežívajú však až do ich stredného stupňa (Mozsolics, 1985, 20). Náramky Náramok šošovicovitého prierezu. Drobný fragment tyčinky šošovicovitého prierezu (tab. 4: 3) pochádza z veľkou pravdepodobnosťou z náramku. Fragment nie je možné bližšie časovo zaradiť. 48 Pozdĺžne rebrovaný náramok Fragment náramku získaný zberom je z vnútornej strany hladký, z vonkajšej ho členia tri plastické rebrá. Rameno náramku sa postupne zužuje a na konci je lopatkovito rozšírené (tab. 4: 11). Kadlub na náramok s rovnakým stvárnením plastickej rebrovanej výzdoby i s lopatkovitým rozšírením sa vyskytol v kovolejárskom súbore zo Solvadkertu, ktorý datujú kadluby na ihlice s otvorom v krčku do strednej doby mohylovej. Podobné náramky prežívajú až do počiatku popolnicových polí, napríklad v depote č. IV z Blučiny na Morave (Říhovský 1982a, Tab. 53: 5-7). Ihlice Okrem fragmentu získaného zberom na povrchu (tab. 1: 3), ktorý môže, ale nemusí byť súčasťou ihlice, z výskumu pochádzajú tri neúplné exempláre. Z objektu č. 18 skúmaného len rezom pochádza fragment tela ihlice zdobenej na krčku rytými obežnými líniami a horizontálnym vetvičkovitým vzorom (tab. 5: 9). Uvedený vzor sa vyskytuje už na ihliciach kruhového prierezu s otvorom v krčku zo strednej doby mohylovej, zdobí však aj exempláre z mladšieho stupňa popolnicových polí (Říhovský 1979, 30, Tab 5: 72, 48, Tab. 9: 183), takže sa pri presnejšom časovom zaradení o uvedenú výzdobu nemôžeme oprieť. Pre chronológiu sú takisto nepoužiteľné nezdobené telá ihlíc s chýbajúcimi hlavicami z objektov č. 111 (tab. 14: 7) a 152. Keramika Do skupiny nálezov sme zaradili artefakty vymodelované z hliny a následne vypálené (obr. 17, 18). Patria k nim predovšetkým nádoby, ktoré podľa bežne používanej archeologickej terminológie rozdeľujeme na džbány, šálky, amfory, misy, hrnce a zásobnice. Nie všetky artefakty boli zámerne vypálené, okrem sekundárne prepálenej mazanice z trinástich sídliskových jám sa v objekte 12a našla časť dna z rozmernej, takzvanej mazanicovej, neúmyselne vypálenej nádoby, ktorá môže byť aj časťou pekáča s plochým dnom. Dve amfory (tab. 39: 1, 7) z jamy 1/2009 sú naopak žiarom deformované do tej miery, že umožňujú len kresbovú rekonštrukciu. Nedokážeme rozhodnúť, či k deformácii prišlo počas vypaľovania nádob, alebo sekundárne. Vzhľadom ku skutočnosti, že väčšina keramických artefaktov z jamy druhotne prepálená nie je, nepredpokladáme, že jama č. 1/2009 slúžila na vypaľovanie keramiky, i keď takúto činnosť je možné na okraji osídleného priestoru predpokladať. Ďalšie sekundárne prepálené nádoby pochádzajú z objektov 7a, 203, 218, 221, 264. Žiarom deformované nádoby sa v sídliskových objektoch SMK bežne vyskytujú, napríklad v jame 8S vo Veselom (Bartík 1996, 195). Ku keramickým artefaktom patria aj výrobky ako cedidlo, vykurovadlo, závažia a koliesko sekundárne vybrúsené z tela nádoby. Džbány Na lokalite sa našli len tri bezpečne identifikované džbány, z nich jeden (tab. 34: 1) tvorí súčasť keramického depotu z jamy č. 1/2001, druhý (tab. 36: 1) patrí k súboru keramiky pochádzajúcej z rozmernej zahĺbeniny 3/2001 na východnom okraji osídleného priestoru a tretí zastupuje črep z hrdla s uchom (tab. 20: 1). Je možné, že aj ďalšie fragmenty výdutí s odsadeným hrdlom (tab. 36: 4, 37: 9), so žliabkami ohraničenými vypnulinami (tab. 36: 5, 11) alebo okraj nádoby s uchom (tab. 17: 5) sú súčasťou džbánov, nedá sa to však bezpečne doložiť. Džbán z jamy č. 1/2001 charakterizuje vysoké lievikovité hrdlo a lom oddeľujúci hornú časť vydutiny zo štyrmi zobákovitými, nadol zahnutými výčnelkami od jej dovnútra zaoblenej spodnej časti. Obdobný džbán s pochádza z jamy č. 20S na sídlisku SMK vo Veselom, podobné s lomom na vydutine nájdeme aj v keramickej náplni čakanskej kultúry (Bartík 1996, 203). Šálky Tvarovo rozmanité šálky z Lozorna Širokých dielov môžeme rozdeliť na základné skupiny: šálky kónického tvaru, šálky s guľovitou spodnou časťou s odsadeným hrdlom, džbánkovitá šálka a šálka s prehnutým hrdlom ostro odsadeným od kónického tela. Do prvej skupiny bez vyznačeného hrdla patria dva vysoké exempláre z objektu 1a odkrytého na ploche P2a (tab. 23: 1-2). V objekte sa s nimi vyskytla aj horná časť šálky s hrdlom odsadeným od výdute (tab. 22: 9). Tvary bez vyznačeného hrdla s uchom i bez úch bývajú označované aj ako „hrnek“, „pohár“, či „koflík“ (Čujanová-Jílková 1964, 55; Stuchlík 2006, 199). Na Slovensku sa našli nádoby kónického tvaru opatrené v hornej tretine uchom na sídlisku vo Veselom (Bartík 1996, Tab. 16: 2), v žiarovom hrobe v Kopčanoch (Pichlerová/Gábriš 1959, obr. 292) i v keramickom depote v Báhoni (Bartík 1991, 28). Nálezy zo všetkých troch lokalít patria do mladšieho až ne49 skorého stupňa SMK. Šálky kónického tvaru však používali aj nositelia VK (Paulík 1972, Tab. II: 11, VI: 6). Pretože na Morave pochádzajú aj z mohyly č. 15 v Boroticiach (Stuchlík 2006, 97, obr. 91: 7), treba s ich výskytom počítať už od stredného stupňa SMK, pre čo hovorí i fragment uvedenej šálky z vrstvy obsahujúcej nálezy staršieho a stredného stupňa SMK v Sládkovičove (Bartík 2000, obr. 3: 4). Prechodné postavenie medzi šálkami kónického tvaru a šálkami s guľovitou spodnou časťou a odsadeným hrdlom patrí kónickému exempláru s vyhnutým hrdlom z objektu 9a (tab. 27: 2). Horné časti nádob s vodorovne vyhnutým i hraneným okrajom (tab. 27: 10-12, 14, 28: 1-2, 6) naznačujú, že navzájom súvisiace objekty 7a a 9a patria do neskorého stupňa SMK, respektíve na počiatok VK. Šálky s guľovitou spodnou časťou a odsadeným hrdlom, ktorých výdute spájajú s ústiami pásikové uchá, patria k charakteristickým keramickým tvarom SMK. Ich hrdlá oddeľuje od hornej časti vydutiny odsadenie (tab. 37: 4), vo viacerých prípadoch zvýraznené výzdobou (tab. 16: 9, 34: 3), alebo len plynulý prechod (tab. 22: 2, 5). V náplni mohylových kultúr sa rôzne varianty šálok s guľovitou spodnou časťou a odsadeným hrdlom vyskytujú už od strednej doby mohylovej (Čujanová-Jílková 1964, obr. 14: 14,17), možnosť ich skoršieho výskytu už od staršieho stupňa SMK je pravdepodobná (Stuchlík 2006, 193; Bartík 2000, 14, obr. 2: 1-3). Z objektu 13a pochádza rekonštuovaný keramický tvar so zúženým hrdlom plynulo, bez oddsadenia prechádzajúcim do vydutiny (tab. 30: 4). Exemplár, ktorý by sme mohli označiť aj ako šálkovitý džbánok má nevýrazne, po celom obvode odsadenú najširšiu časť vydutiny, ktorú môžeme označiť ako náznak vonkajšieho hranenia. Technika hranenia - facetovania - výdutí nádob sa presadila až v mladšej dobe bronzovej (Říhovský 1982, 21). Jediným fragmentom je zastúpená šálka s prehnutým hrdlom ostro odsadeným od kónického tela s uchom výrazne presahujúcim okraj nádoby (tab. 30: 5). Uvedené šálky sú typické pre neskorý stupeň SMK, prechodný mohylovo-velatický stupeň i pre nasledujúcu VK (Říhovský 1982a, 46, 28: 17). Neskoré časové postavenie týchto šálok v SMK potvrdzuje i exemplár z Lozorna, ktorý sa v objekte 13a výskytol v sprievode dýky s jazykovitou rukoväťou. Amfory Amfora s mierne kužeľovitým hrdlom, oddeleným od hornej časti výdute dvojicou rýh, má pod rozhraním hrdla a tela dve horizontálne uchá symetricky kombinované s dvojicou oproti do kríža umiestnených polkruhových vypnulín (tab. 39: 1). Schéma umiestnenia úch a výčnelkov „do kríža“ je pre rôzne varianty amfor SMK charakteristická, bežné sú i polkruhovité, niekedy z vnútra nádoby vytlačené výčnelky „odrezané rozhraním hrdla a tela“ (Bartík/Hajnalová 2004, 8: 1-3, 9: 4). Unikátny je ale spôsob ohraničenia polkruhovitých vypnulín polkruhovitými žliabkami, ktoré „visia“ z rozhrania hrdla a tela. S podobne prevedeným výzdobným prvkom sa stretneme na juhu Maďarska, na rozmerných amforách kultúry Vatya (Bóna 1975, Tafel 72: 1, 4, 6), nechýbajú ani na archaických, štíhlych amforách západnej skupiny pilinskej kultúry (Furmánek 1977, 300, Tab. II: 9; Kemenczei 1967, 268, obr. 7: 10, 9: 11). Snáď ako prežívanie predchádzajúceho karpatského vývoja sa s polkruhovitými žliabkami vysiacimi z rozhrania hrdla a tela stretneme aj na amforách popolnicových polí (Patek 1968, 58, 62, Tab. 76: 9, 98: 7, 8). Mimo priestoru Karpatskej kotliny sa „visiaca“ ohraničená vypnulina vyskytla na amfore neskorého stupňa SMK v Býkoviciach (Štrof 1995, 92). Spoločným znakom amfor s roztvoreným hrdlom a uchami na výduti nádob je vyššie, lievikovito otvorené hrdlo s výbežkami, respektíve lalokmi na ústí a horizontálne uchá na výduti. Pokým jedna z amfor stojí na nôžke tvaru kužela a vydutinu má zvislo žliabkovanú (tab. 13: 3) u druhej, neúplnej s hladkou vydutinou spodnú časť nepoznáme (tab. 37: 10). Obidve amfory sú blízke mladomohylovým keramickým tvarom z Moravy (Říhovský 1982a, 14). Bezuchá amfora so širokým, mierne kužeľovitým hrdlom pochádza z objektu 1/2001 (tab. 33: 5). Podobné tvary niekedy s archaickými výčnelkami na rozhraní hrdla a tela, či rebierkami na výduti sa vyskytli v súboroch mladého a neskorého stupňa SMK, napríklad exemplár so starostlivo vylešteným povrchom a s hornou časťou zdobenou širokými, plytkými, zvislými žliabkami zo sídliska vo Veselom i z pohrebiska v Zohore (Bartík 1996, Tab. 23: 3; Studeníková 1978, obr. 12: 2). Z Blučiny pochádza nezdobená amfora úplne odpovedajúca nálezu z Lozorna (Říhovský 1982a, 37, obr. Tab. 34: B). Rytím zdobená bezuchá amfora (tab. 39: 7) je vyzdobená trojuholníkmi visiacimi z rozhrania hrdla a tela, ako aj proti sebe hrotmi orientovanými trojuholníkmi, vytvárajúcimi motív prevrátených presýpacích hodín na hornej časti výdute. Trojuholníky sú vyplnené hustým šrafovaním. Na Slovensku sa črepy z rovnakého zdobeného 50 tvaru našli v Abraháme na polohe Siláše-Háje (Janšák 1932, 56, Tab. 24-25). Rytím zdobené bezuché amfory sa vyskytli už v staršom stupni SMK v Přítlukách a pravdepodobne i v Baumgarten an der March (Stuchlík 1990, obr. 4: 6; Mayer/Egger 1996, 15, obr. 6). Viacerými variantami sú zastúpené na pohrebisku v Pittene (Hampl/Kerchler/Benkovsky-Pivovarová 1981, Tab. 210: 16, 225: 5, 226: 15). V mladom stupni SMK nechýbajú v keramických depotoch v Zwernorfe a v Großmugl II (Lindinger 1999, 80, obr. 4: 37; Lauermann/Hahnel 1999, Tab. 4: 1), rytý ornament s visiacimi trojuholníkmi a zvislými, protistojacimi trojuholníkmi vyplnenými šrafovaním nájdeme aj na mise zo známeho keramického depotu v Maisbirbaume (Doneus 1991, obr. 1: 1). Rozmerná nádoba s kužeľovitým hrdlom, oddeleným horizontálnym pretláčaným pásikom od prstovaním pokrytej výdute (tab. 33: 3), by mohla byť na základe rozmerov priradená k zásobniciam. Tvarom a úpravou povrchu je ale veľmi blízka bezuchému keramickému tvaru zo spodnou vajcovitou časťou, ako aj totožnému tvaru s uchami pod hrdlom zo sídliska SMK vo Veselom (Bartík 1996, Tab. 25: 1, 3: 10). Uchami opatrený tvar je temer identický s amforami s kužeľovitým hrdlom a vajcovitou spodnou časťou (Bartík 1996, 206, Tab. 7: 5). Amfory s kužeľovitým hrdlom, odsadeným od pretiahnutej výdute ukončenej dnom bez nôžky, podľa J. Říhovského „postihla strata úch až v mladom a neskorom mohylovom stupni”. Amfora blízka nálezu z objektu č. 1/2001 z Lozorna nechýba v sídliskovej jame v Strachotíne (Říhovský 1982a, 37, Tab. 32: 10). Nádoba s objektu 1/2001 je tvarom blízka aj „amforovitej rozmernej nádobe “ z mladomohylového keramického depotu Großmugl II (Lauermann/Hahnel 1999, 97, Tab. 3: 3). Zo súboru keramických nádob a ich zvyškov priradených do strednej a počiatku mladšej doby bronzovej sa vymyká výzdoba črepu s horizontálne žliabkovanou hornou časťou výdute z objektu 2/2001. Zväzok horizontálnych plytkých žliabkov (Tab 35: 3) je cudzím výzdobným prvkom používaným na keramike SMK ako aj raného a staršieho stupňa VK, zhodnú výzdobu ale nájdeme na nádobách zo záveru mladších a z počiatku neskorých stredodunajských popolnicových polí. Vzhľadom k profilácii, rozmerom a hrúbke úlomku z objektu 2/ 2001 je zrejmé, že bol súčasťou výdute rozmernej nádoby. Do úvahy pripadajú predovšetkým amfory z horizontálne žliabkovanou hornou časťou výdute. Rekonštruovanú amforu s totožnou výzdobou pod hrdlom nájdenú pod najstarším opevnením akropoly a ďalšie zväzkami žliabkov zdobené črepy z hradiska Pohanskej pri Plaveckom Podhradí zaradil J. Paulík, do mladšej fázy VK, do stupňa HA2 (Paulík 1971, 36, obr. 4: d). „Amfory s vodorovným pásom žliabkov na podhrdlí“ patria k najmladším keramickým tvarom na sídlisku VK v Lovčičkách (Říhovský 1982b, 12). Na pohrebisku v Klentnici je výzdoba horizontálnymi zväzkami žliabkov zastúpená na amforach z hrobov stupňov Klentnice 1 i Klentnice 2, čiže v časovom úseku HA2-HB1 (Říhovský 1965, obr. 14). Misy Misa menších rozmerov mierne baňatého tvaru s plochým “zrezaným” okrajom rozšíreným dovnútra i von (tab. 15: 6) pochádza z objektu č. 115, ktorý je ďalšími nálezmi datovaný do záverečného stupňa SMK, respektíve na počiatok VK. Fragmenty mís s hlavným rozlišovacím znakom – plochým i “zrezaným” okrajom niekedy rozšíreným dovnútra i von výbežkami, ktoré neprevyšujú plochý zrezaný okraj – sa vyskytli na sídliskách SMK v Sládkovičove a v Bratislave (Bartík/Egyházy-Jurovská 1998, 54, obr. 6: 9; Bartík 2000, obr. 3: 11). Ďalšie fragmenty uvedených mís pochádzajú zo sídlisk v Lakšárskej Novej Vsi a Veľkom Mederi (Bartík 2001, 118). Archaické misy s vodorovným, respektíve zrezaným okrajom sú temer identické s viacerými typmi mís maďarovskej kultúry (Točík 1964, 31; Točík 1981, 95). V náplni SMK predstavujú misy z vodorovne zrezaným okrajom archaický prvok, pokračovanie vývoja mís zo staršej doby bronzovej. Misa z objektu č. 115 v Lozorne naznačuje, že prežívajú až na počiatok popolnicových polí. Tri vysoké misy na nôžke s krátkym lievikovitým hrdlom oddeleným od tela sú súčasťou keramického depotu uloženého v objekte 1/2001. Odlišujú sa od bežnej sídliskovej keramiky, rozmery a jedinečný tvar „kantharosu“ naznačujú, že ide o dvojuché (tab. 34: 2,4) a jednouché (tab. 34: 5) nádoby na pitie. Nádobám sú stavbou tela s nôžkou, oddelením lievikovitého hrdla od tela, ako aj uchami prepájajúcimi ústie s výduťou blízke rôzne veľké misy z hromadných nálezov keramiky zo Zohoru (Bartík/Hajnalová 2004, obr. 7: 1-3), Großmugl I (Lauermann/ Hahnel 1999, Tab. 2: 1) i Lednice (Palátová/Salaš 2002, Tab. 3: 3, 4: 10-11), od ktorých sa odlišujú „baňatejším prevedením“, respektíve uchami na rozhraní ústia a najväčšej výdute. Podobné dvojuché misy na nôžke s bohatou rytou výzdobou nechýbajú v náplni mohylovej kultúry v západných Čechách (Čujanová-Jílková 1970, 27: 9-10). Misy z Lozorna tvarom a kvalitou prevedenia povrchu zodpovedajú skupine nádob z keramických depotov, u ktorých výtvarné prevedenie prevažuje nad funkčnosťou. Do tejto kategórie patrí aj črep z hornej časti nádoby s lie51 vikovitým hrdlom odsadeným od šikmo žliabkovanej výdute (tab. 33: 2) z hornej časti zásypu objektu 1/2001. Podobnú šikmo žliabkovanú výzdobu hornej časti výdute nájdeme na amforovitej mise z hromadného nálezu keramiky v Báhoni (Bartík 1991, 27, obr. 3: 3). Kombinácia vypnulín ohraničených žliabkami a šestice zvislých žliabkov pokrýva vydutinu hornej časti misy z objektu č. 115 (tab. 15: 7) a pravdepodobne i z objektu 19 (tab. 7: 2). Príbuznú výzdobu „zvislým žliabkovaním prevedeným v skupinách“ nájdeme na hornej časti výdute amfor prechodného stupňa SMK/VK, i v staršom stupni VK (Říhovský 1982a, 35; Paulík 1972, II: 2; Studeníková 1978, obr. 14: 1). Vyskytuje sa aj na amforách a misách zo záveru mohylovej a z počiatku knovízskej kultúry v Čechách (Böhm 1937, obr. 33: 2, 34: 4; Smejtek 2011, obr. 104: 5). Chronologicky dobre zaraditeľná amfora s podobnou výzdobou z Kamýku nad Vltavou obsahovala hromadný nález bronzových zlomkov horizontu Lažany (Kytlicová 2007, 269). Misy s jazykovitými (lalokovitými) výbežkami na ústí sú pre mohylové kultúry charakteristické. Hrotité výbežky na okrajoch mís sa vyskytujú už v kultúrnom okruhu Maďarovce – Věteřov – Böheimkirchen, prevažne však v menej výraznom prevedení (Točík 1981, 97, Tab. 48: 1; Neugebauer 1977, Tab. 59: 5). Z Lozorna pochádza jeden celý exemplár s rozšíreným lievikovitým ústím (tab. 32: 5) a podobné fragmenty (tab. 22:3, 24: 1, 3, 12, 37: 1), ďalší exemplár (tab. 37: 6) je baňatejší. Charakteristickým znakom je ich vnútorné „schodíkovité“ rozšírenie resp. odsadenie okraja. Misy zo štyrmi vytiahnutými symetricky umiestnenými jazykovitými výčnelkami na ústí sa na Slovensku našli v hrobových súboroch (Dušek 1980, Tab. 3: 16) i v keramickom depote (Bartík/Hajnalová 2004, obr. 10: 4). Pochádzajú aj zo sídlisk vo Veselom, Veľkom Mederi, Sládkovičove a Bratislave. Uvedená varianta mís sa vyskytuje už v najstaršom stupni SMK (Kalousek 1958, 49) a v nezmenenej podobe prežíva do mladého a neskorého stupňa (Berg 1960, obr. 1: 9). Menej výrazná je skupina mís rôznych rozmerov bez okrajových výbežkov, ktoré majú lievikovitý tvar (tab. 5: 6) alebo tvar s náznakovo zatiahnutým ústím (tab. 16: 1, 26: 3) Misa s kónickým spodkom, roztvoreným ústím a lomenou výduťou má nad vydutinou horizontálne pásikové ucho (tab. 31: 2). Podobne stavané misy sa vyskytujú v mladšom i neskorom stupni SMK (Bartík 1996, 208-209). Exempláre z prechodného stupňa SMK/VK z moravských lokalít spája J. Říhovský s východnými vplyvmi (Říhovský 1982a, 43). Misy s lomenou výduťou a roztvoreným ústím sa vyskytujú na pohrebisku v Pittene v žiarových hroboch spolu s keramikou s hranenou výduťou a ihlicami s guľovitou hlavicou a zdureným krčkom (BenkovskyPivovarová 1991, Tab. 26: 3; Hampl/Kerchler/Benkovsky-Pivovarová 1981, Tab. 214: 2, Tab. 219: 6-12). V mladšej dobe bronzovej pokračuje ich vývoj vo forme mís s tanierovito roztvoreným okrajom (Paulík 1963, 290). Na širokých misách (tab. 39: 2, 6) oddeľuje baňatú spodnú časť od mierne kužeľovitého hrdla plastický pretláčaný pásik. Podobné nádoby pochádzajú zo sídlisk vo Veselom, Sládkovičove a vo Veľkom Mederi, ako aj z pohrebiska v Smoleniciach (Bartík 1996, 208; 2000, obr. 5: 3; Dušek 1980, 348, Tab. 6: 1). Uvedené misy bývajú pokladané za predchodcov dvojkónických nádob s rovnými stenami a ostrým lomom, ktoré sa rozšírili v kultúrach popolnicových polí mladšej doby bronzovej. Výskyt vyvinutých tvarov s ostrým lomom (v terminológii lužickej kultúry označovaných aj ako okřín) je doložený až v súboroch zaradených do navrhovaného neskoromohylového stupňa Strachotín-Velké Hostěrádky. Podľa J. Říhovského sa vyvinuli v západnej skupine SMK, s ich “prototypmi” sa bežne stretávame od mladomohylového stupňa Maisbirbaum-Zohor (Říhovský 1982a, 15, 39). Predovšetkým nádoba z objektu č. 5/66 v Sládkovičove dokladá, že s „prototypmi dvojkónických nádob“ treba na západnom Slovensku počítať už od stredného stupňa SMK (Bartík 2001, 121). Úplne vyvinutá dvojkónická nádoba s ostrým lomom pochádza z hrobu č. 7 na žiarovom pohrebisku v Novej štrkovni v Zohore, na ktorom pochovávali v mladom až prechodnom, mohylovo-velatickom stupni SMK (Studeníková 1978, 25, obr. 11: 2). Z vyvinutej dvojkónickej nádoby môže pochádzať fragment keramického tvaru s lomom z objektu 111 (tab. 14: 10). Hrnce Jednoduchá úžitková nádoba umožňujúca čiastočnú rekonštrukciu (tab. 30: 8 ) má vajcovitý tvar, hladký povrch a von vyhnutý okraj. Pravdepodobne z hrncov pochádzajú aj ďalšie fragmenty horných častí s naznačeným hrdlom (tab. 38: 5), hrdlom oddeleným od tela pretláčanou páskou (tab. 38: 6) a uchami v hornej časti (tab. 38: 2). Zásobnice Z piatich sídliskových jám v Lozorne-Širokých dieloch pochádza sedem celých, respektíve čiastočne rekonštruovaných rozmerných nádob, šiestym objektom č. 1b je samotná do zeme zahĺbená zásobnica prekrytá misou (tab. 52 31: 3). Zahrabávanie spodnej časti zásobníc do zeme bola asi bežná prax, pretože na dnách malých rozmerov nemohli naplnené nádoby stabilne stáť. Spoločným znakom keramických tvarov označovaných ako zásobnice sú väčšie rozmery (priemer najmenšej na tab. 13: 4 presahuje 40 cm) a masívnejšie prevedenie z hrubšieho materiálu s prímesou piesku a kamienkov. Povrch nádob je zdrsnený, v piatich prípadoch zvislo prstovaný. Zásobnice z Lozorna môžeme rozdeliť podobne ako zásobnice z Moravy (Říhovský 1982a, 51) na dve základné skupiny: hrncovité a amforovité. Kritériom na rozlíšenie je predovšetkým pomer šírky hrdla a výšky nádoby. Nádoby vakovitého až hrncovitého tvaru s mierne esovitým profilom sa vyznačujú širokým, oproti výduti len mierne zúženým ústím bez odsadenia hrdla. V Lozorne sa nevyskytli tak výrazné exempláre ako vo Veselom (Bartík 1996, 209, Tab. 16: 5). Nádoby z objektu č. 54 majú oproti nim plynulé rozhranie hrdla a tela zvýraznené horizontálnym pretláčaným pásikom členeným uchami (tab. 13: 4) a zvislými pretláčanými lištami (tab. 13: 1). Podobné zvislé výzdobné lišty kombinované z uchami nechýbajú na zásobnici z hromadného nálezu keramiky z Großkadolz v Dolnom Rakúsku ani na fragmentoch hrubostenných nádob zo sídliskovej vrstvy v Sládkovičove či z objektu č. 9 s nálezmi mladšieho či neskorého stupňa SMK v Chorvátskom Grobe (Bartík 2001, Tab, 18: 2-3; 2011, obr. 7: 2; Neugebauer 1996, 96). Amforovité zásobnice sa od predchádzajúcich odlišujú predovšetkým užším ústím a odsadením hrdla od výdute. Rozhranie tela a rôzne stvárneného hrdla majú oddelené pretláčanými pásikmi kombinovaných so zdobenými výbežkami (tab. 31: 3) a nepravými kolienkovitými uchami (tab. 33: 4). Rozmerná nádoba z objektu 9a (tab. 28: 6) sa valcovitým hrdlom a von vytiahnutým strechovite hraneným okrajom odlišuje od známych zásobníc SMK. Fragmenty podobne stvárnených horných častí zásobníc nechýbajú z Blučiny (Říhovský 1982a, Tab. 41: 10). Úžitkové nádoby veľkých rozmerov sa doteraz získali predovšetkým na sídliskách. Do hrobov ich ukladali menej často, napríklad v Smoleniciach slúžila 42 cm vysoká zásobnica v žiarovom hrobe č. 13/72 ako popolnica. Okrem zvyškov ľudských kostí a bohatej výbavy pozostávajúcej z bronzových ozdôb do nej uložili aj zvitky zo zlatého drôtu, čím sa pohreb zaradil k najbohatším na pohrebisku (Dušek 1980, 342). Zásobnice sú tiež bežnou súčasťou keramických depotov (Pichlerová 1966, obr. 3; Eibner 1969, 19; Lauermann/Hahnel 1999, 4: 2). Iné výrobky z keramiky Nádoba z objektu 2/2001, ktorej strednú i spodnú časť tela prederavili početnými dierkami kruhového tvaru, má tvar vysokej kónickej šálky s uchom pod okrajom (tab. 35: 4). Jej príbuznosť zo šálkami kónického tvaru je zrejmá, i keď sa od nich odlišuje väčšími rozmermi a mierne baňatým telom. Obdobne stvárnené baňaté šálky s nečleneným telom, niekedy väčších rozmerov sú bežnou súčasťou keramickej náplne kultúr popolnicových polí (Říhovský 1967, IV: 62; Paulík 1972, VII: 6). Podobná šálka upravená ako cedidlo sa vyskytla v jame č. 73 v Lovčičkách, spolu s nádobami mladšieho stupňa VK (Říhovský 1982b, 12, obr. 18: 10). Obľubu “cedidlových šálok” dokladá rad analogických nálezov zo sídlisk i z hromadných nálezov keramiky na celom území rozšírenia SMK i popolnicových polí (Schirmeisen 1927, obr.4: 30, 5: 28-30; Eibner 1969, obr. 3: 1; Bartík 1991, obr. 4: 1; Smejtek 2011, 148). Spoľahlivo rekonštruovateľný keramický výrobok s esovitou profiláciou, vysokým hrdlom a baňatou, sitovito prederavenou spodnou časťou bez dna (tab. 16: 8) patrí k tvarom označovaným ako vykurovadlo. Jeho zaradenie do keramickej náplne SMK je zrejmé, pretože sa v objekte č.152 vyskytol s fragmentom šálky, ktorej baňatú vydutinu oddeľuje od hrdla odsadenie i rad pšeničných vpichov (tab. 16: 9). Rovnakej kultúre patrí s veľkou pravdepodobnosťou aj fragment vykurovadla zo sídliskovej jamy č. 5 v Báhoni (Bartík 1991, obr. 8: 2). Nálezy z Lozorna i z Báhoňa s cedníkovito prevedeným telom, “bezdnovou” spodnou časťou a s dvojicou oproti stojacich výbežkov na hornom zúženom otvore zodpovedajú vykurovadlám známym predovšetkým z materiálnej náplne kultúr záveru staršej a počiatku strednej doby bronzovej (Točík 1964, 39; Tihelka 1960, 61; Bóna 1975, 252). Z pokročilej strednej doby bronzovej sa ich zachovalo menej. Pochádzajú zo sídliska českofalckej mohylovej kultúry v Písku, aj zo žiarového hrobu v maďarskom Zadunajsku (Beneš 1978, obr. 107: 13; Ilon 1999, 4: 7). Zvoncovité predmety s náustkovitým horným otvorom a dierkovaným povrchom sa v strednej Európe vyskytujú aj v mladšej dobe bronzovej (Pleinerová/Hrala 1988, 124; Jazdziewski 1981, 349), preto nález vykurovadla v prostredí SMK neprekvapuje. Napriek záujmu odborníkov sa doteraz nepodarilo spoľahlivo určiť účel týchto špecifických výrobkov. Uvažuje sa o ich používaní pri kultových obradoch, pri spracúvaní mlieka a výrobe syrov, pri lisovaní ovocia, o ich využití ako svietidiel, chráničov žeravých uhlíkov na ohnisku, alebo na “produkciu dymu” odpudzujúceho nepríjemný hmyz, predovšetkým však včely pri vyberaní plástov s medom (Deichmüller 1941, 6; Tihelka 1960, 61-62; Bača/ Kováčová 1997, 203; Willvonseder 1932, 217). 53 Z Lozorna-Širokých dielov pochádzajú z objektu č. 203 fragmenty keramických ihlanovitých závaží s kvadratickou základňou a horizontálnym otvorom kruhového prierezu v hornej, zúženej časti (tab. 18: 2, 3). Ich počet nie je možné spoľahlivo určiť, nakoľko medzi devätnástimi vypálenými hlinenými útvarmi zo stopami vyhladenia povrchu sa vyskytli i časti hlinených blokov neznámej funkcie (tab. 18: 4), ktorých rozmery a tvar vylučujú priradenie k doposiaľ známym tvarom závaží. Keramické závažia kužeľovitého i ihlanovitého tvaru s horizontálnym otvorom sa bežne vyskytujú v súboroch nálezov kultúr mladšieho praveku, prevažne sú považované za súčasť tkáčskych stavov. Zo sídlisk v Báhoni, Veselom i Veľkom Mederi sú SMK pripísané nálezy zo sídliskových jám, ďalšie fragmenty závaží z ornice nie je možné spoľahlivo kultúrne zaradiť (Bartík 1991,18; 1996, 210). Ich nízky počet zo sídlisk môže súvisieť s technológiou výroby. Závažia z jamy č. 124/91 na sídlisku SMK vo Veľkom Mederi po vymodelovaní z hliny nevypálili (Bartík 2001, Tab. 40: 10). Drobný kužeľovitý hlinený predmet zo stredovým otvorom a s tromi symetrickými výbežkami na kruhovej základni (tab. 37: 2) pochádza z rozmernej zahĺbeniny 3/2001 na západnom okraji lokality. Podobné, avšak na základni ploché (prípadne rôzne vyhĺbené) artefakty sú súčasťou nálezového fondu maďarovskej a věteřovskej kultúry. Interpretované bývajú ako drobné závažia používané pri textilnej výrobe (Stuchlíková 1993, obr. 168: 67). Len výnimočne a asi nie správne sú spájané s kovovýrobou (Točík 1964, 44, 43: 7, 47:2). Analogické predmety nechýbajú ani v nálezoch zo záveru strednej doby bronzovej, napríklad na opevnenom sídlisku vo Velimi, kde ich J. Hrala pokladá za ozdobu odevu imitujúcu plechové lievikovité závesky (Hrala/Šumberová/Vávra 2000, 211). „Výtvarné“ stvárnenie spodnej časti predmetu zo zahĺbeniny 3/2001, ktoré vynikne pri pohľade zospodu, je v súlade s posledným pokusom o určenie ich funkcie. Koliesko s nepravidelným priemerom 4,5-5 cm (tab. 27: 5) vybrúsené z črepu hrubostennej nádoby patrí vzhľadom k sprievodným nálezom z objektu 7a na záver SMK, respektíve na počiatok VK. Podobné kolieska sa vyskytujú vo väčších počtoch na sídliskách staršieho stupňa popolnicových polí (Hrala/Šumberová/Vávra 2000, 210). Škála ich interpretačných možností zahŕňa hrnčiarske čepele, polotovary praslenov i hracie figúrky z rôznych hier (Smejtek 2011, 209). V trinástich objektoch patriacich do doby bronzovej (č. 18, 97, 111, 115, 152, 264, 371, 4a, 6a, 7a, 9a, 10a, 12a) sa našla sekundárne vypálená mazanica. Bloky z dvoch objektov (18 a 7a) nesú odtlačky prútov. Iný charakter má natvrdo vypálený blok, zjavne z ohniska alebo pece, nájdený v objekte č. 2a. V objekte č. 111 sa vyskytol fragment mazanicovej hmoty s vyhladeným povrchom (tab. 14: 8). Zlomok má príliš malé rozmery na rozhodnutie, z akého predmetu pochádza. Výrobky z kameňa Trecia podložka a fragment ďalšej podložky sa našli v objektoch č. 1/2001 a 9a/2009. Z objektov 118 a 10a pochádzajú okruhliaky zo stopami otĺkania, z objektu č. 364 kamenný brúsik (tab. 32: 9). Hornina predmetov nebola analyzovaná. Zvieracie kosti Podmienky na lokalite nie sú priaznivé pre zachovanie kostí. Len v dvoch objektoch z doby bronzovej č. 152 a 218 sa našli málopočetné súbory drobných úlomkov zvieracích kostí, ktoré neboli analyzované. Ľudské pozostatky sa na lokalite Lozorno-Široké diely v priebehu výskumov neidentifikovali. Časové a kultúrne zaradenie osídlenia z doby bronzovej v Lozorne-Širokých dieloch Lokalita Lozorno-Široké diely sa nachádza na juhu Záhoria, v blízkosti rakúskeho i moravského Pomoravia, ako aj trnavskej sprašovej tabule. Jej poloha preto umožňuje oprieť sa o výsledky bádania dosiahnuté pri skúmaní kultúrne blízkeho až totožného osídlenia na južnej Morave, západnom Slovensku i východnom Rakúsku. Definovanie vertikálnych stupňov relatívnej chronológie strednej doby bronzovej v strednom Podunajsku spočíva na základoch položených v prácach P. Reineckeho a K. Willvonsedera (Reinecke 1924, 43; Willvonseder 1937, 231), ktoré ich nasledovníci dopĺňali a modifikovali (súhrnne napr. Salaš 2005, 9-12; Šabatová 2007, 6). V práci sa prikláňame k štvorstupňovému deleniu nálezov SMK, v ktorom je časový úsek medzi mladomohylovým a prechodným mohylovo-velatickým stupňom rozdelený do stupňov Maisbirbaum-Zohor a Blučina (Furmánek 1973, 127,130; Stuchlík 1990, 469; 1993, 272). Na základe dôkladného spracovania keramických nálezov z uvedeného časového úseku bol medzi stupňami Maisbirbaum-Zohor a Blučina vyčlenený prechodný, neskoromohylový 54 stupeň. Ako autor vyhodnotenia sám naznačil (Říhovský 1982a, 91) a prax potvrdila, nálezy neskoromohylového stupňa, označeného podľa lokalít Strachotín a Velké Hostěrádky, nemožno spoľahlivo oddeliť od keramickej náplne predchádzajúceho a nasledujúceho stupňa. Myslíme si však, že pokus o vyčlenenie prechodného, neskoromohylového stupňa bol užitočný. Zastúpenie preň charakteristických keramických tvarov a  prvkov výzdoby naznačuje pokročilejší charakter keramiky v súboroch zaradených do mladomohylového stupňa MaisbirbaumZohor a naopak, archaickejší v prechodnom mohylovo-velatickom stupni Blučina. Preto pri typologicko-chronologickej analýze keramických nálezov delenie J. Říhovského (Říhovský 1982a) používame. Uvedomujeme si zároveň, že bez sprievodného výskytu citlivých bronzových výrobkov býva zaradenie jednotlivých keramických tvarov do mladomohylového, „neskoromohylového“ a mohylovo-velatického stupňa často len intuitívne. Ako príklad môže poslúžiť obsah hrobu č. 7 zo Zohoru, v primárnej publikácii zaradený do stupňa Blučina-Kopčany, pričom ako prvok „objavujúci sa v konečnej fáze vývoja SMK“ bola označená aj bohato zdobená amfora (Studeníková 1978, 22, 27, obr. 11: 4). V prehľadnej práci o dobe bronzovej na Slovensku zastupujú nádoby z hrobu č. 7 zo Zohoru, včítane uvedenej zdobenej amfory, keramiku staršieho obdobia stredodunajských popolnicových polí (Furmánek/Veliačik/Vladár 1991, obr. 12: 6, 10, 14). J. Říhovský však zaradil hrob č. 7 zo Zohora na základe dvojkónickej nádoby do svojho neskoromohylového stupňa (Říhovský 1982a, 15). Kostrový hrob s úplne totožnou amforou z dolnorakúskeho pohrebiska bol na základe bronzového inventáru naopak zaradený do Willvonsederovho stupňa C čiže do stupňa Maisbirbaum-Zohor (Berg 1960, 23, 47, Abb. 1: 7; Říhovský 1972, 10). Uvedený príklad jednej amfory s tromi datovaniami pohybujúcimi sa v hraniciach mladomohylový až mohylovo-velatický stupeň ukazuje, že presné datovanie len na základe tvaru a výzdoby keramiky nie je vždy možné, pretože vývoj smerujúci od mladšej doby mohylovej k počiatkom popolnicových polí bol plynulý a jednotlivé keramické tvary neboli používané len v jednom stupni relatívnej chronológie. Keramickým nádobám preto nemôžeme pri stupňovitom datovaní pripisovať taký význam, ako vedúcim typom bronzovej industrie. Pre časové definovanie osídlenia z doby bronzovej na lokalite Lozorno-Široké diely možno využiť keramické nádoby ako aj bronzové výrobky. Analyzovaná, hoci početne skromná skupina poškodených bronzových nástrojov zbraní a ozdôb, ktoré nepatria k luxusným či prestížnym výrobkom, zodpovedá predpokladanej skladbe artefaktov bežne používaných na sídlisku. Ako sa ukázalo, typy bronzovej industrie z lokality majú rôzne dlhú dobu používania v intervale medzi staršou dobou mohylovou a neskorým stupňom popolnicových polí. Pokým polmesiacovité závesky a pozdĺžne rebrované náramky (tab. 4: 6, 11) používali v časovom rozmedzí medzi počiatkom strednej doby bronzovej a starším stupňom popolnicových polí, používanie spôn (tab. 4: 5), jazykovitých rukovätí kosákov (tab. 4: 8) a kopijí s hladkým listom a profilovanou tuľajkou (tab. 3: 2) v počiatočnom stupni popolnicových polí začína. Len pre počiatok mladšej doby bronzovej (v stupni BD) je charakteristický jediný typ bronzovej industrie pochádzajúci z lokality, dýka z jazykovitou rukoväťou (tab. 30: 6). Do pokročilej mladšej alebo do neskorej doby bronzovej patrí sekera s tuľajkou (tab. 3: 5). Môžeme zhrnúť, že súbor datovateľných bronzových artefaktov veľmi dobre korešponduje zo zisteným dominujúcim osídlením Lozorna-Širokých dielov v mladom stupni SMK a v prechodnom mohylovo-velatickom stupni. Z množstva keramických nálezov doby bronzovej zo sídliskových jám i z vrstvy, sa dajú vyčleniť súbory umožňujúce bližšie kultúrne zaradenie a datovanie do nasledujúcich stupňov: 1) Súbory s typickou keramikou mladého stupňa SMK (Maisbirbaum-Zohor) bez zastúpenia nádob a ich zlomkov so znakmi charakteristickými pre keramiku popolnicových polí. Do mladého stupňa SMK zaraďujeme predovšetkým súbor zo sídliskových jám 1/2001 (tab. 33: 2-5, 34: 1-5), 1/2009 (tab. 39: 1-8) a kultúrne jednotný súbor keramiky z okraja zahĺbeniny 3/2001 (tab. 36-38). 2) Objekty, v ktorých sú popri minimálne zastúpenej keramike SMK predovšetkým keramické tvary so znakmi raných popolnicových polí. Tieto priraďujeme do prechodného stupňa SMK a VK (Blučina). V objekte 19 je okrem hornej časti misy zdobenej zväzkami žliabkov (tab. 7: 2) aj vývinovo pokročilý okraj misy (tab. 7: 5) s analógiami z Blučiny a z Moravského Písku (Říhovský 1982a, Tab. 45: 7, 9, 46: 5, Palátová/Salaš 2002, Tab. 6B: 1-12). Vodorovne vyhnuté okraje lievikovitých hrdiel rozmerných amfor (tab. 7: 3, 8) nájdeme okrem sídliskovej jamy v Strachotíne (Říhovský 1982a, Tab. 33: 6) aj v najmladších žiarových hroboch na pohrebisku v Pittene, 55 v ktorých keramickej náplni sú zastúpené tvary a prvky výzdoby charakteristické pre starší stupeň popolnicových polí (Benkovsky-Pivovarová 1991, Tab. 25: 2, Tab. 38: 9a, Hampl/Kerchler/Benkovsky-Pivovarová 1981, Tab. 214: 1, Tab. 222: 9-10). Objekt 7a/9a charakterizujú vodorovne vyhnuté okraje amfor (tab. 27: 10, 12), viaceré zvnútra hranené okraje rozmerných nádob (tab. 27: 14, 28: 1, 2), ako aj amforovitá zásobnica s valcovitým hrdlom a strechovite hraneným okrajom (tab. 28: 6). Časové zaradenie objektu 115 do mohylovo-velatického stupňa je založené na mise, ktorej horná časť výdute je zdobená kombináciou vypnulín ohraničených žliabkami a šesticou zvislých žliabkov (tab. 15: 7). Na počiatok popolnicových polí sa vďaka dýke s jazykovitou rukoväťou (tab. 30: 6) spoľahlivo zaraďuje súbor z objektu 13a s dvomi typologicky mladými šálkami (tab. 30: 4-5). 3) Pokračovanie osídlenia lokality v staršom stupni popolnicových polí naznačuje fragment šikmo hranenej výdute tenkostennej nádoby (tab. 1: 12) a úlomok strechovito hraneného ucha (tab. 2: 5) získané zberom na povrchu. 4) Osídleniu v mladého až neskorého stupňa popolnicových polí pripisujeme sídliskovú jamu 2/2001. Jej datovanie je založené na črepe z amfory zdobenej na hornej časti výdute zónou horizontálnych žliabkov, ako aj na cedidlovej nádobe v tvare vysokej, baňatej šálky (tab. 35: 3-4). S posledným obdobím osídlenia lokality v dobe bronzovej môžeme spojiť aj ojedinelý nález sekery s tuľajkou (tab. 3: 5). Podľa analýzy nálezov bola poloha Lozorno-Široké diely v dobe bronzovej osídlená dlhú dobu. Identifikované štyri obdobia: 1) mladý stupeň SMK, 2) prechodný stupeň SMK-VK, 3) starší stupeň popolnicových polí 4) mladší, respektíve neskorý stupeň popolnicových polí môžu byť hlavným vysvetlením mimoriadne veľkého rozsahu priestoru (22 hektárov) s identifikovanými nálezmi z doby bronzovej. Pokým osídlenie v prvých dvoch obdobiach je opakovane spoľahlivo doložené súbormi zo sídliskových jám, dve mladšie obdobia sú zastúpené len solitérnymi nálezmi. Súbory z neskorého stupňa SMK a z počiatku VK v Lozorne-Širokých dieloch časovo a kultúrne odpovedajú pochovávaniu na 4,5 km vzdialenom žiarovom pohrebisku zo záveru strednej a z počiatku mladšej doby bronzovej v Zohore, časti Piesky (Studeníková 1978, 9). 56 VII. Osídlenie lokality v dobe laténskej Z lokality Lozorno-Široké diely pochádza málopočetná skupina povrchových nálezov z doby laténskej, keramika a minca. Dva okrajové črepy zo situlovitých nádob s klasickým zosilneným okrajom (tab. 30: 1, 2) patria ku grafitovej keramike. V jednom prípade je pod okrajom sekundárne prevŕtaný otvor, pravdepodobne reparačný. Situlovité tvary keltskej keramiky patria k najčastejšie sa vyskytujúcim typom s analógiami na sídliskách v celom strednom Podunajsku (Březinová 2000; Čambal 2011, 83 nn.; Farkaš/Nagy/Gregor 2006, 161 nn.) a na Morave (Meduna 1980). Nejde však o chronologicky citlivý materiál. Z plochy P4 pochádza okrem dvoch keltských črepov aj medená pozlátená keltská minca, tzv. hladká dúhovka, subaerátny statér. Predpokladá sa, že ide o bójsku razbu (Elschek/Kolníková/Vrablec 2006, 72). Z neďalekej polohy Jelšiny pochádza nález druhej mince, bójska strieborná razba typu Roseldorf/Nemčice. Datovanie mincí spadá do stupňov Lt C1/C2 v prípade typu Roseldorf/Němčice a mladšiu razbu zastúpenú subaerátnym statérom môžeme datovať do stupňov Lt C2/D1(Elschek/Kolníková/Vrablec 2006, 72). Sporadické keltské keramické nálezy na polohe Lozorno-Široké diely môžeme aj na základe výskytu mincí rámcovo zaradiť do stupňov LtC1 – LtD, čo zodpovedá datovaniu doposiaľ známeho osídlenia z doby laténskej skoncentrovaného v oblasti neďalekej obce Zohor, ako aj v širšej oblasti Záhoria (Zachar 1977, 35 nn.). VIII. Osídlenie lokality vo včasnom stredoveku. Pri povrchovom prieskume sa na lokalite našli tri črepy zdobené na výduti rytou viacnásobnou vlnovkou vyrytou hrebeňom (tab. 2: 9). Tieto dokladajú osídlenie polohy Lozorno-Široké diely v 8 až 9. storočí. Vzhľadom k rozsahu preskúmanej plochy a minimálnemu počtu nálezov môžeme včasnostredoveké osídlenie označiť ako sporadické. 57 Použitá literatúra: Bača/Kováčová 199 – R. Bača/G. Kováčová: Príspevok k dejinám včelárstva (I-III). Balneol. Sprav. 35, 195-228. Bartík 1991 – J. Bartík: K osídleniu povodia Vištuckého potoka a Gidry v strednej dobe bronzovej. Zbor.SNM 85, Arch. 1, 11-34. Bartík 1996 – J. Bartík: Sídlisko stredodunajskej mohylovej kultúry vo Veselom. Slov.Arch. 44, 189-252. Bartík 2000 – J. Bartík: Počiatky stredodunajskej mohylovej kultúry na Slovensku. Zbor.SNM 94, Arch. 10, 11-28. Bartík 2001 – J. Bartík: Sídliská stredodunajskej mohylovej kultúry na Slovensku. rkp. dizertačnej práce, Bratislava. Bartík 2002 – J. Bartík: Záchranný archeologický výskum v Lozorne. AVANS 2001, 23. Bartík 2003 – J. Bartík: Sídlisko zo strednej a mladšej doby bronzovej v Bratislave – Rusovciach. Zbor.SNM 97, Arch. 13, 5-34. Bartík 2004 – J. Bartík: Ku kolovým stavbám strednej a mladšej doby bronzovej na západom Slovensku. Štud. Zvesti AÚ SAV 36, Nitra, 75-91. Bartík 2006 – J. Bartík: Pokračovanie výskumu sídliska z doby bronzovej v Bratislave – Rusovciach. Zbor.SNM 100, Arch. 16, 33-44. Bartík 2011 – J. Bartík: Objekt č. 9 v Chorvátskom Grobe. Príspevok ku kovolejárstvu stredodunajskej mohylovej kultúry na Slovensku. Zbor.SNM 105, Arch. 21, 47-60. Bartík/Egyházy-Jurovská 1998 – J. Bartík/B. Egyházy-Jurovská: Sídlisko stredodunajskej mohylovej kultúry v Bratislave – Mlynskej doline. Zbor.SNM 92, Arch. 8, 33-58. Bartík/Hajnalová 2004 – J. Bartík/M. Hajnalová: Hromadný nález keramiky z Lozorna. Príspevok ku keramickým depotom mohylovej kultúry na západnom Slovensku. Zbor. SNM 98, Arch. 14, 9-42. Bátora 1982 – J. Bátora: Hlinený kadlub z Nevizian. Arch. Rozhledy 34, 1982, 70-71. Bátora 2006 – J. Bátora: Medené sekerky s jedným ostrím v strednej, východnej a juhovýchodnej Európe. (Eneolit a staršia doba bronzová). In: J. Bátora: Štúdie ku komunikácii medzi strednou a východnou Európou v dobe bronzovej. Bratislava 2006, 13-54. Beljak/Pažinová/Kučeráková 2011 – J. Beljak/N. Pažinová/K. Kučeráková: Archeologický výskum v Iži. AVANS 2008, 57-59. Bém 2001– M. Bém: V závětří tabulového vrchu. In: Archeologické zrcadlení. Olomouc, 39-68. Bém 2005 – M. Bém: Pravěké stavby na lokalitě Horní lán v Olomouci-Slavoníně. In: Ročenka 2004. Archeologické centrum Olomouc, s. 126-172. Beneš 1978 – A. Beneš: Českofalcká mohylová kultura doby bronzové ve středních Čechách. In: R.Pleiner – A.Rybová, Pravěké dejiny Čech, 385-389. Benešová 1956 – A. Benešová: Nález měděných předmětů na Starých Zámcích v Brně-Líšni. Pam. Arch. 47, 1956, 236-244. Benkovsky-Pivovarová 1991 – Z. Benkovsky-Pivovarová: Das mittelbronzezeitliche Gräberfeld von Pitten in Niederösterreich. Band 3. Mitt.Prähist. Komm. Österr. Akad. 24. Wien. Benkovsky-Pivovarová 2001 – Z. Benkovsky-Pivovarová: Zu den Hügelgräbern der späten mitteldonauländischen Hügelgräberkultur in Velké Hostěrádky. In: Příspěvky z V. kolokvia období popelnicových polí a doba halštatská, Pardubice, 9-17. Berg 1960 – F. Berg: Mittelbronzezeitliche Grabfunde aus Maiersch und Theras, NÖ, Arch.Austriaca 27, 21-51. Bláhová-Sklenářová 2012: Obytné stavby doby bronzové – otázky stavebního a konstrukčního vývoje. Praehist. 30-2, Praha. Böhm 1937 – J. Böhm: Základy hallstatské periody v Čechách. Praha. Bondár 2001 – M. Bondár: Adatok a Délnyugat-Dunántúl kora bronzkori kutatási problémáihoz. Zalai Múz. 10, 2001, 67-79. Bóna 1975 – I. Bóna: Die mittlere Bronzezeit Ungarns und ihre Südöstlichen Beziehungen. Budapest. Bóna 1992 – I. Bóna: Bronzezeitliche Tell-Kulturen in Ungarn. In: W. Meier-Arendt (ed.): Bronzezeit in Ungarn. Forschungen in Tell-Siedlungen an Donau und Theiss. Frankfurt am Main 1992, 9-41. Bouzek/Koutecký 1964 – J. Bouzek/D. Koutecký: Knovízské zásobní jámy. Arch.Rozhledy 16, 28-43. 59 Březinová 2000 – G. Březinová: Nitra – Šindolka. Siedlung aus der Latènezeit. Katalog. Archeologica Slovaca Monographiae. Tomus VIII, Nitra 2000. Čambal 2011 – R. Čambal: Sídliskové objekty zo strednej a neskorej doby laténskej v Slovenskom Grobe. In. Zbor. SNM 105. Arch. 21, 2011, s. 83-114. Čambal/Bazovský 2012 – R. Čambal/I. Bazovský: Rozmach keltského osídlenia. In: J. Šedivý/T. Štefanovičová: Dejiny Bratislavy 1. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Brezalauspurc na križovatke kultúr. Bratislava 2012, 162-163. Černych a kol. 1991 – E.N. Černych/L.I. Avilova/T.B. Barčeva/L.B. Orlovskaja/T.O. Tenejšvili: The Circumpontic Metallurgical Province as a System. In: J. Lichardus (ed.): Die Kupferzeit als historische Epoche. Symposium Saarbrücken und Otzenhausen 6. – 13.11. 1988. Teil 1, Bonn 1991, 593-622. Čižmář 1998 – Z. Čižmář: Nástin relativní chronologie lineární keramiky na Moravě. Acta Mus. Moraviae, Sci. Soc. 83, 1998, 105-139. Čujanová-Jílková 1964 – E. Čujanová-Jílková: Východní skupina českofalcké mohylové kultury. Pam. Arch. 55, 1-81. Čujanová-Jílková 1970 – E. Čujanová-Jílková: Mittelbronzezeitliche Hügelgräberfelder in Westböhmen. (ASM 8), Praha. Deichmüller 1941 – J. Deichmüller: Tonöfen und Ofenmodelle der Lausitzer Kultur. Leipzig. Dimitrijević 1979 – S. Dimitrijević: Vučedolska kultura i vučedolski kulturni komplex. In: Praistorija jugoslavenskih zemalja. Sarajevo 1979, 267-341. Doneus 1991 – M. Doneus: Zum mittelbronzezeitlichen Keramikdepot von Maisbirbaum, MG. Ernsbrunn, PB. Korneuburg, Niederösterreich. Arch.Austriaca 75, 107-128. Drahošová/Bača v tlači – V. Drahošová/R. Bača: Archeologická a numizmatická topografia Záhoria. (V tlači) Durman 1983 – A. Durman: Metalurgija vučedolskog kulturnog komplexa. Opuscula Arch. (Zagreb) 8, 1983, 1-87. Dušek 1969 – M. Dušek: Birituelles Gräberfeld der Karpatenländischen Hügelgräberkultur in Dolný Peter. In: Bronzezeitliche Gräberfelder in der Südwestslowakei. Bratislava. Dušek 1980 – M. Dušek: Pohrebisko ľudu stredodunajskej mohylovej kultúry v Smoleniciach. Slov.Arch. 28, 341-382. Ecsedy 1982 – I. Ecsedy: Ásatások Zók-Várhegyen (1977-1982). (Előzetes jelentés). Janus Pannonius Múz. Évk. 27, 1982, 59-105. Eibner 1969 – C. Eibner: Ein mittelbronzezeitlicher Gefäßverwahrfund von Schrattenberg, p.B. Mistelbach, NÖ. Arch.Austriaca 46, 19-52. Eisner 1931 – J. Eisner: Hroby a hřbitovy z doby raně bronzové na Slovensku. In: Príspevky k praveku, dejinám a národopisu Slovenska. Sborník archeologického a národopisného odboru Slovenského vlastivedného muzea za rok 1924-1931. Bratislava 1931, 5-11. Eisner 1933 – J. Eisner: Slovensko v pravěku. Bratislava 1933. Eisner 1940 – J. Eisner: Ein Warenlager eines Töpfers aus der mittleren Bronzezeit im slowakischen Marchgebiete. Wiener Prähist.Zeitschr. 27, 171-180. Elschek/Kolníková/Vrablec 2006 – K. Elschek/E. Kolníková/M. Vrablec: Dve nové keltské mince z Lozorna. AVANS 2004, 71-72. Elschek/Marková 2000 – K. Elschek/K. Marková: Archeologický výskum a prieskum na Záhorí v záujmovom území podzemných zásobníkov plynu, AVANS 1998, 53-64, 195-220. Elschek/Varsik 2001 – K.Elschek/V. Varsik: Záchranný výskum v Lozorne. AVANS 2000, 56-60. Elschek/Vrablec 2001 – K. Elschek/M. Vrablec: Systematický celoplošný prieskum katastra obce Zohor, AVANS 2000, 60-67, 238-246. Engelhard/Pergmann 2003 – B.Engelhardt/B. Pergmann: Ein eigenartiger Bau wohl der Urnenfelderzeit von Mintraching. Das archäologische Jahr in Bayern 45, 49-51 Erneé 2008 – M. Erneé: Prvěké kulturní souvrství jako archeologický pramen. Památky archeologické – Supplementum 20, Praha. Farkaš 1997 – Z. Farkaš: Ojedinelé nálezy medenej industrie na juhozápadnom Slovensku. Zbor. SNM. Arch. 7, 1997, 9-17. 60 Farkaš 1998 – Z. Farkaš: Archeologické nálezy z Pezinka-tehelne. Zbor. SNM. Arch. 8, 1998, 5–26. Farkaš 2012a – Z. Farkaš: Človek pretvára prírodu. Neolit a eneolit – mladšia a neskorá doba kamenná (5600 až 2300/2000 rokov pred n. l.). In: J. Šedivý/T. Štefanovičová: Dejiny Bratislavy 1. Od počiatkov do prelomu 12. a 13. storočia. Brezalauspurc na križovatke kultúr. Bratislava 2012, 67-98. Farkaš 2012b – Z. Farkaš: Nálezy kultúry ľudu so starou lineárnou keramikou zo Stupavy. Zbor. SNM. Arch. 22, 2012, 7-12. Farkaš/Jelínek/Plachá 2012 – Z. Farkaš/P. Jelínek/V. Plachá: Skupina kostrových hrobov z Bratislavy, hradu Devín. Sborník Prací Fil. Fak. Brno, Studia archaeologica Brunensia M 17, 2012, 27-38. Farkaš/Plachá 2002 – Z. Farkaš/V. Plachá: Neolitické a eneolitické nálezy z Malých Karpát a otázka výšinných sídlisk. In: I. Cheben/I. Kuzma (edd.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín – 2001. Nitra 2002, 73-89. Farkaš/Gregor/Přichystal/Pivko 2008 – Z. Farkaš/M. Gregor/A. Přichystal/D. Pivko: Neolitické nálezy a ich petrografická charakteristika z Bratislavy – Devínskej Novej Vsi. Zbor. SNM. Arch. 18, 2008, 7-42. Farka/Nagy/Gregor 2006 – Z. Farkaš/P. Nagy/M. Gregor: Sídliskové objekty z doby laténskej v Chorvátskom Grobe, časť Čierna voda. In. Zbor. SNM 100, Arch. 16, 2006, s. 161-186. Figler 1994 – A. Figler: Die Fragen der Frühbrozezeit in Nordwest-Transdanubien. Zalai Múz. 5, 1994, 21-38. Furmánek 1973 – V. Furmánek: Bronzová industrie středodunajské mohylové kultury na Moravě. Slov. Arch. 21, 25-145. Furmánek 1977 – V. Furmánek: Pilinyer kultur. Slov.Arch. 25, 251-370. Furmánek 1980 – V. Furmánek: Die Anhänger in der Slowakei. PBF XI-3, München Furmánek/Novotná 2006 – V. Furmánek/M. Novotná: Die Sicheln in der Slowakei. PBF XVIII-6, Stuttgart. Furmánek/Veliačik/Vladár 1991 – V. Furmánek/L. Veliačik/J. Vladár: Slovensko v dobe bronzovej. Bratislava 1991. Hampl/Kerchler/Benkovsky-Pivovarová 1981 – F. Hampl/O. Kerchler/Z. Benkovsky-Pivovarová: Das mittelbronzezeitliche Gräberfeld von Pitten in Niederösterreich. Band 1. Mitt.Prähist. Komm. Österr. Akad. 19-20. Wien. Hajnalová 2012 – M. Hajnalová: Archeobotanika doby bronzovej na Slovensku.Nitra Hančar 1937 – F. Hančar: Urgeschichte Kaukasiens. Wien-Leipzig 1937. Horst 1985 – F.Horst: Zedau. Eine jungbronze- und eisenzeitliche Siedlung in Altmark, Berlin. Horváth a kol. 2003 – L.A. Horváth/G. Szilas/A. Endrödi/A.M.Horváth: Vorbericht über die Ausgrabung der urzeitlichen Siedlungen von Dunakeszi, Székes-Dűlő. Régészeti kutatások Magyarországon 2000. Budapest, 5-15. Hrala/Šumberová/Vávra 2000 – J. Hrala/R. Šumberová/M. Vávra: Velim. A Bronze Age fortified site in Bohemia, Praha. Hromada/Varsik 1994 – J. Hromada/V. Varsik: Neskoroeneolitický hlinený kadlub z Veľkého Medera. Štud. Zvesti AÚ SAV 30, 1994, 49-56. Cheben 1998 – I. Cheben: Nálezy kultúry Kosihy-Čaka z juhozápadného Slovenska. In: Otázky neolitu a eneolitu našich zemí. Turnov – Hradec Králové 1998, 149-454. Chvojka 2007 – O. Chvojka: Žlabovité objekty na sídlištích mladší a pozdní doby bronzové v jižních Čechách. In: Doba popelnicových polí a doba halštatská. Příspěvky z IX. Konference, Bučovice 3.-6.10.2006, Brno, 111-119 Illon 1999 – G. Ilon: A bronzkori halomsíros kultúra temetkezései Nagydém - Középrepáspusztán és a Hegyköi edénydepot. (Die Bestattungen der bronzezeitlichen Hügelgräberkultur in Nagydém Középrepáspuszta und das Gefässdepot von Hegykö). Savaria 24/3, 239-276. Ilon 2005 – G. Ilon: Houses of the Late Tumulus/Early Urnfield culture. Based on the excavations at Némethbánya. Ösrégészeti Levelek 7, 135-145. Janšák 1932 – Š. Janšák: Staré osídlenie Slovenska. Sbor.MSS 26, 3-81. Jazdzewski 1981 – K. Jazdzewski: Über sogenannte Sieb - und Räuchergefässe aus Mitteleuropa. Beiträge zur Ur - und Frühgeschichte. Arbeits und Forschungsberichte zur Sächsischen Bodendenkmalpflege. Berlin. Jiráň ed. 2008 – L. Jiráň: Archeologie pravěkých Čech 5. Doba bronzová. Praha. 61 Kalicz 1991 – N. Kalicz: Die Keszthely-Gruppe der transdanubischen (mitteleuropäischen) Linienbandkeramik im Lichte der Ausgrabung in Kustánszeg (Westungarn). Commun. Arch. Hungariae 1991, 5-37. Kalicz 1998 – N. Kalicz: A kora bronzkori Makó kultúra két települése Heves megyében. Agria 34, 1998, 5-32. Kalicz-Schreiber 1994 – R. Kalicz-Schreiber: Siedlungsfunde und ein Brandgrab der Frühbrozezeitlichen Makó-Kultur in Budapest. Zalai Múz. 5, 1994, 39-59. Kalicz-Schreiber/Kalicz 1998-1999 – R. Kalicz-Schreiber/N.Kalicz: A Somogyvár-Vinkovci kultúra és a Harandegény-Csepel-csoport Budapest kora bronzkorában. Savaria 24/3, 1998-1999, 83-114. Kalousek 1958 – F. Kalousek: Hrob středodunajské mohylové kultury v Sudoměřicích, okr. Hodonín. Pravěk východní Moravy 1, 49-52. Katkinová 1994 – J. Katkinová: Osídlenie záhorskej nížiny v období kultúry popolnicových polí a v dobe halštatskej vo vzťahu k prírodným podmienkam. Slov. Arch. 42, 1994, 335-367. Kemenczei 1967 – T. Kemenczei: Die Zagyvapálfalva - Gruppe der pilinyer Kultur. Acta Arch.Acad.Scien.Hungaricae 19, 229-305. Koós 1999 – J. Koós: Újabb adatok a kora bronzkori Makó-kultúra elterjedéséhez és időrendjéhez Északkelet-Magyarországon. Herman Ottó Múz. Évk. 37, 1999, 103-128. Korošec/Korošec 1969 – P. Korošec/J. Korošec: Najdbe s koliščarskih naselbin pri Igu na Ljublanskem barju. Ljubljana 1969. Kraskovská/Studeníková 1996 – L. Kraskovská/E. Studeníková: Príspevok k osídleniu “Pieskov” v Zohore, okr. Bratislava - vidiek. Zbor.SNM 90, Arch. 6, 123-148. Krenn-Leeb 2011 – A. Krenn-Leeb: Zwischen Buckliger Welt und Kleinen Karpaten. In: Arch. Österreich. 22-1, 11-26 Kulcsár 2002 – G. Kulcsár: Die Kosihy-Čaka-Makó Kultur im Spiegel einiger Bestattungen. Antaeus 25, 2002, 441-475 Kulcsár 2009 – G. Kulcsár: The beginnings of the Bronze Age in the Carpathian Basin. The Kosihy-Čaka-Makó and the Somogyvár-Vinkovci cultures in Hungary.Varia Archaeologica Hungarica 23, Budapest 2009. Kulcsár 2011 – G. Kulcsár: Untangling the Early Bronze Age in the Middle Danube Valley. Varia Archaeologica Hungarica 26, 2011, 179-210. Kuna 1981 – M. Kuna: Zur neolithischen und äneolithischen Kupferverarbeitung im Gebiet Jugoslawiens. Godišnjak 19, 13-81. Kuzma 2011 – I. Kuzma: Multikulturelle Siedlung in Mužla-Čenkov. Varia Archaeologica Hungarica 26, 2011, 71-90. Kuzma/Hrnčiarik 2004 – I. Kuzma/E. Hrnčiarik: Výskum na stavbe hypermarketu TESCO v Bratislave na Zlatých Pieskoch. AVANS v r. 2003, Nitra 2004, 116-121. Kytlicová 2007 – O. Kytlicová: Jungbronzezeitliche Hortfunde in Böhmen. PBF XX-12, Stuttgart Lauermann/Hahnel 1999 – E. Lauermann/B. Hahnel: Die mittelbronzezeitlichen Gefäßdepots von Großmugl in Niederösterreich. Arch. Österreich. Sondersausgabe 9/10, 88-102. Lenneis 2003 – E. Lenneis: Nachweise von Keszthely-Keramik in Österreich. In: E. Jerem – P. Raczky (edd.): Morgenrot der Kulturen. Frühe Etappen der Menschheitsgeschichte in Mittel- und Südosteuropa. Festschrift für Nándor Kalicz zum 75. Geburtstag. Archaeolingua. Budapest 2003, 207-222. Lichardus/Vladár 1997 – J. Lichardus/J. Vladár: Frühe und mittlere Bronzezeit in der Südwestslowakei. Forschungsbeitrag von Anton Točík (Rückblick und Ausblick). Slov. Arch. 45, 1997, 221-352. Lindinger 1999 – V. Lindinger: Mittelbronzezeitliche Gefäßdeponierung von Zwerndorf an der March, NÖ. Archäologie Österreichs, Sondersausgabe 9/10, 78-87. Ložek 2007 – V. Ložek: Zrcadlo minulosti. Česká a slovenská krajina v kvartéru. Praha 2007. Marková/Elschek 2002 – K. Marková/K. Elschek: Ďalší záchranný výskum v Gajaroch. AVANS 2001, 130-133, 303-305. Mayer 1977 – E-F. Mayer: Die Äxte und Beile in Österreich. PBF IX-9, München. Medunová-Benešová 1964 – A. Medunová-Benešová: Eneolitické výšinné sídliště Staré Zámky v Brně-Líšni. Pam. Arch. 55, 91-155. Mayer/Egger 1996 – Ch. Mayer/U. Egger: Baumgarten an der March. Fundber.Österreich 35, 15. Meduna 1980 – J. Meduna: Die latènezeitlichen Siedlungen in Mähren. Praha 1980. 62 Medunová-Benešová 1972 – A. Medunová-Benešová: Jevišovice – Starý zámek. Schicht B – Katalog der Funde. Brno 1972. Medunová-Benešová 1973 – A. Medunová-Benešová: Grešlové Mýto. Äneolithische Höhensiedlung „Nad Mírovcem“. Katalog der Funde. Brno 1973. Medunová-Benešová 1981 – A. Medunová-Benešová: Zur Frage des Vorkommens der Kosihy-Čaka-Gruppe in Mähren. Slov. Arch. 29, 1981, 97-103. Medunová-Benešová 1993 – A. Medunová-Benešová: Jevišovická kultura. In: V. Podborský a kol.: Pravěké dějiny Moravy. Vlastivěda moravská. Země a lid. Nová řada. Svazek 3. Brno 1993, 191-200. Metlička 2004 – M. Metlička: Žlabovité objekty na sídlištích mladší a pozdní doby bronzové v západních Čechách. Arch. Výzkumy Jižné Čechy. Supplementum 1, 321-329. Mozsolics 1967 – A. Mozsolics: Bronzefunde des Karpatenbeckens Budapest. Mozsolics 1985 – A. Mozsolics: Bronzefunde aus Ungarn. Depotfundhorizonte von Aranyos, Kurd und Gyermely. Budapest. Neugebauer 1996 – J.W. Neugebauer: Archäologie in Niederösterreich. Poysdorf und Weinviertel. St.Pölten – Wien. Neustupný 1996 – E. Neustupný: Poznámky k pravěké sídlištní keramice, Arch. Rozhledy 48, 490-509. Nevizánsky 2001 – G. Nevizánsky: Príspevok k mladšiemu stupňu kultúry Kosihy-Čaka-Makó na juhozápadnom Slovensku. Slov. Arch. 49, 2001, 19-38. Novotná 1970 – M. Novotná: Die Äxte und Beile in der Slowakei. PBF IX-3, München. Novotná 2001 – M. Novotná: Die Fiebeln in der Slowakei. PBF XIV-11, Stuttgart. Novotná 2007 – M. Novotná: Militáriá stredodunajských popolnicových polí na Slovensku. In: Doba popelnicových polí a doba halštatská. Brno 2007, 157-165. Palátová/Salaš 2002 – H. Palátová/M. Salaš: Depoty keramických nádob doby bronzové na Moravě a v sousedních zemích. Pravěk Supplementum 9. Brno. Patek 1968 – E. Patek: Die Urnenfelderkultur in Transdanubien. Budapest. Paulík 1963 – J. Paulík: K problematike čakanskej kultúry v karpatskej kotline. Slov.Arch 11, 269-338. Paulík 1971 – J. Paulík: Kultový nález na hradisku z mladšej doby bronzovej v Plaveckom Podhradí. Musaica XXII, 31-39. Paulík 1972 – J. Paulík: Velatická kultúra na Slovensku. Zprávy Československé Společnosti Arch. XIV. Pavúk 1969 – J. Pavúk: Chronologie der Želiezovce-Gruppe. Slov. Arch. 17, 1969, 269–367. Pavúk 2012 – J. Pavúk: Zur Frage des Anfangs der jungen Linienbandkeramik. In: Siedlungsstruktur und Kulturwandel in der Bandkeramik. Beiträge der internationalen Tagung „Neue Fragen zur Bandkeramik oder alles beim Alten?!“ Arbeits- und Forschungber.Sächsisch. Bodendenkmalpfl. 25, 2012, 295-309. Peroni 1956 – R. Peroni: Zur Gruppierung mitteleuropäischer Griffzungendolche der späten Bronzezeit. Bad. Fundber. 20, 69-92 Peška 1995 – J. Peška: Die Siedlungsstruktur der Aunjetititzer Kultur und der Věteřov-Gruppe im Bereich der Pollauer Berge (Pavlovské vrchy) in Südmähren. Mem. Museo Civ.St.Nat. Verona, Scienze Uomo, 4, 193-201. Peška 1999 – J. Peška: K vybraným problémům relativní chronologie mladého a pozdního eneolitu na Moravě. Pravěk N.Ř. 9, 1999, 243-268. Peška 2006 – J. Peška: Sídelní areál ze starší a střední doby bronzové v Olomouci -Slavoníně. Acta archaeeologica Opaviensia 2, 143-163. Pichlerová 1957 – M. Pichlerová: Ojedinelé bronzové nálezy zo západného Slovenska. Štud. Zvesti AÚ SAV 2, 65-69, Tab. I-III Pichlerová 1966 – M. Pichlerová: Hromadný nález keramiky z Kopčian, okr. Skalica. Zbor.SNM 60, Hist. 6, 57-70. Pichlerová/Gabriš 1959 – M. Pichlerová/V. Gabriš: Praveké nálezy z Kopčian. Arch.Rozhledy 11, 794-796. Pivovarová 1965 – Z. Pivovarová: K problematike mohýl v lužickej kultúre na Slovensku. Slov. Arch. 13, 107-162. Pleinerová/Hrala 1988 – I. Pleinerová – J. Hrala: Březno. Osada lidu knovízské kultury v severozápadních Čechách. Ústí nad Labem. 63 Podborský 1964 – V. Podborský: Sídlištní nálezy z neolitu a doby bronzové v poloze Vinohrady u Těšetic (okr. Znojmo), Sborník Prací Fil. Fak. Brno E 9, 19-46. Podborský 2009/2010 – V. Podborský: Fenomén neolitického domu. Sborník Prací Fil. Fak. Brno M 14-15, 2009/2010, 17-45. Reinecke 1924 – P. Reinecke: Zur Chronologischen Gliederung der süddeutschen Bronzezeit. In: Germania 8, 1924, s.43-44. Rind 1992 – M-M. Rind: Siedlungen und Hausbau in Bayern während der Metallzeiten. In: Bauern in Bayern – Von den Anfängen bis zur Römerzeit, 103-129, Straubing. Říhovský 1965 – J. Říhovský: Das Urnengräberfeld von Klentnice. Fontes Archaeologici Pragenses 8. Říhovský 1967 – J. Říhovský: Starší (velatická) fáze středodunajského okruhu kultúry popelnicových polí na Moravě. Zprávy Československé Společnosti Arch. IX. Říhovský 1972 – J. Říhovský: Die Messer in Mähren und dem Ostalpengebiet. PBF VII-1, München. Říhovský 1979 – J. Říhovský: Die Nadeln in Mähren und im Ostalpengebiet. PBF XIII-5, München. Říhovský 1982a – J. Říhovský: Základy středodunajských popelnicových polí na Moravě. Brno. Říhovský 1982b – J. Říhovský: Hospodářský a společenský život velatické osady v Lovčičkách. Pam.Arch. 73, 5-56. Říhovský 1992 – J. Říhovský: Die Äxte, Beile, Meissel und Hämmer in Mähren. PBF IX-17, Stuttgart 1992. Říhovský 1996 – J. Říhovský: Die Lanzen-, Speer- und Pfeilspitzen in Mähren. PBF V-2, Stuttgart 1996. Ruttkay 1982 – E. Ruttkay: Neue Funde der Kosihy-Čaka/Makó-Gruppe in Niederösterreich. Beitrag zum Übergang vom Endneolithikum zur Frühbronzezeit. Fundber. Österreich 21, 1982, 143-156. Ruttkay 1994 – E. Ruttkay: Ein Brandgrab der Kosihy-Čaka/Makó-Gruppe und die „Meßbecher“ der Wieselburger Kultur von Schwechat in Niederösterreich. Fundber. Österreich 33, 1994, 353-356. Ruttkay 1995a – E. Ruttkay: Mödling-Zöbing-Gruppe. In: E. Lenneis – Ch. Neugebauer-Maresch, – E. Ruttkay: Jungsteinzeit im osten Österreichs. St. Pölten – Wien 1995, 186-194. Ruttkay 1995b – E. Ruttkay: Kosihy-Čaka/Makó-Gruppe. In: E. Lenneis – Ch. Neugebauer-Maresch, – E. Ruttkay: Jungsteinzeit im osten Österreichs. St. Pölten – Wien 1995, 194-200. Salaš 2005 – M. Salaš: Bronzové depoty střední až pozdní doby bronzové na Moravě a v Slezsku. Brno. Sauer 2006 – F. Sauer: Haus und Hof in der Urnenfelderzeit – Ein Blick hinter die Kulissen der Siedlungsarchäologie. In: Die archäologischen Grabungen auf der Trasse der S1. Fundstelle Rannersdorf. Bad Vöslau, 47-51, 81. Schefzik 2006 – M. Schefzik: Frühbronzezeitliche Gebäudeformen in Süddeutschland. Mit einer Gegenüberstellung des Formenbestandes des östlich angrenzenden Kulturlandschaften. In: Blajer, W. (ed.), Z badań nad osadnictwem epoki brązu i wczesnej epoki żelaza w Europie Środkowej, Kraków, 139-158. Schirmeisen 1927 – K. Schirmeisen: Mittelbronzezeitliche Siedlungsreste in der Brünner Schwarzfeldgasse, Sudeta 3, 88-104. Schubert 1973 – E. Schubert: Studien zur frühen Bronzezeit an der mittleren Donau. Ber.RGK 54, 1973, 1-105. Sklenářová 2004 – Z. Sklenářová: Turnov – „Maškovy záhrady“ – stavby na sídlišti lužické kultury mladší doby bronzové. Popelnicové pole a doba halštatská. Arch. Výzkumy Jižné Čechy. Supplementum 1, 479-502. Smejtek 2011 – L. Smejtek: Osídlení z doby bronzové v Kněževsi u Prahy. Praha. Spurný 1972 – V Spurný: Sídliště starší a střední doby bronzové v Bezměrově, Pam. Arch. 63, 180-248. Stadler/Ruttkay 2007 – P. Stadler/E. Ruttkay: Absolute chronology of the Moravian-Eastern-Austrian group (MOG) of the painted pottery (Lengyel-culture) based on new radiocarbon dates from Austria. In: J.K. Kozłowski/P. Raczky: The Lengyel, Polgár and related cultures in the Middle/Late Neolithic in Central Europe. Kraków 2007, 117-146. Studeníková 1978 – E. Studeníková: Nálezy z doby bronzovej v Zohore, okres Bratislava-vidiek. Zbor.SNM, 72, Hist. 18, 9-40. Studeníková/Paulík 1983 – E. Studeníková/J. Paulík: Osada z doby bronzovej v Pobedime, Bratislava. Stuchlík 1990 – S. Stuchlík: Die Entstehung der Hügelgräberkultur in Mähren und ihre Entwicklung. Beiträge zur mitteleuropäischen Bronzezeit. Berlin – Nitra 469-481. 64 Stuchlík 1993 – S. Stuchlík: Středodunajská mohylová kultura. In: Pravěké dejiny Moravy. Brno, 272-286. Stuchlík 2000 – S. Stuchlík: Nadzemní kůlové stavby ze starší doby bronzové na Moravě, Pravěk NŘ 10, 219-250. Stuchlík 2006 – S. Stuchlík: Borotice. Mohylové pohřebiště z doby bronzové. Brno Stuchlíková 1993 – J. Stuchlíková: Věteřovská skupina. In: Pravěké dějiny Moravy. Brno 1993, 262-272 Szathmári 1999 – I. Szathmári: Adatok a kora bronzkori Makói kultúra kérdéséfez. Savaria 24/3, 1998-1999 141-152. Šabatová 2007 – K. Šabatová: Sídlištní areál střední a mladší doby bronzové v Přáslavicích. Rukopis kandidátskej dizertácie. Dostupné na www.is.muni.cz Šabatová/Vitula 2002 – K. Šabatová – P. Vitula: Přáslavice. Díly pod dědinou. Kousky a Kukličky (II). Pohřebiště a sídliště z doby bronzové (katalog). Archaeologiae Regionalis Fontes 4, Olomouc. Šmíd 1998 – M. Šmíd: Dům a dva kostrové hroby ze střední doby bronzové ve Slavoníně u Olomouce, Pravěk NŘ 1997/7, 255-270. Štrof 1995 – A. Štrof: Sídliště z doby bronzové u Býkovic (okr. Blansko). Časopis Moravského Mus. Brno 80, 83-108. Tihelka 1960 – K. Tihelka: Moravský věteřovský typ. Pam.Arch. 51, 27-135. Točík 1964 – A. Točík: Opevnená osada z doby bronzovej vo Veselom. Bratislava. Točík 1981 – A. Točík: Nitriansky Hrádok - Zámeček. Bronzezeitliche Ansiedlung der Maďarovce - Kultur. Nitra. Točík/Paulík 1960 – A. Točík/J. Paulík: Výskum mohyly v Čake v rokoch 1950-51. Slov.Arch 8, 59-124. Trňáčková 1954 – Z. Trňáčková: Objekty středodunajské mohylové kultury v Přítlukách na Moravě. Arch.Rozhledy 6, 746-751. Veliačik 1970 – L. Veliačik: Nové sídliskové nálezy velatickej kultúry z Abrahámu. Slov. Arch. 18/2, 421-432. Veliačik 1983 - L. Veliačik: Die Lausitzer Kultur in der Slowakei. Nitra 1983. Veliačik/Romsauer 1998 - L. Veliačik/P. Romsauer: Výsledky výskumu hradiska lužckej kultúry v Zemianskom Podhradí (Predbežná správa). Slov. Arch. 44, 1998, 225-251. Vencl 1968 – S. Vencl: K otázce interpretace pravěkých staveb. Arch. Rozhledy 20, 490-510. Vinski-Gasparini 1973 – K. Vinski-Gasparini: Kultura polja sa žarama u severnoj Hrvatskoj. Zadar. Vladár 1966 – J. Vladár: Zur Problematik der Kosihy-Čaka-Gruppe in der Slowakei. Slov. Arch. 14, 1966, 245-336. Vollmann 2009 – D. Vollmann: Der Kosihy-Čaka-Makó-Komplex und die Früheste Nagyrév-Kultur an Donau und Theiß. In: V. Becker/M. Thomas/A. Wolf-Schuler (edd.): Zeiten-Kulturen-Systeme. Gedenkenschrift für Jan Lichardus. Schriften des Zentrums für Archäologie und Kulturgeschichte des Schwarzmerraumes 17. Langenweißbach 2009, 271-287. Vulpe 1975 – A. Vulpe: Die Äxte und Beile in Rumänien II. PBF IX- 5, München. Willvonseder 1932 – K. Willvonseder: Zur Verwendung der urzeitlichen “Siebgefäße”. Mitt.Anthr.Ges.Wien 72, 217-222. Willvonseder 1937 – K. Willvonseder: Die mittlere Bronzezeit in Österreich. Wien – Leipzig. Zachar 1977 – L. Zachar: Príspevok k poznaniu neskorolaténskeho obdobia na Záhorí. Zbor. SNM. 71. Hist. 17, 1977, s. 35-58. Žeravica 1993 – Z. Žeravica: Äxte und Beile aus Dalmatien und anderen Teilen Kroatiens, Montenegro, Bosnien und Herzegovina. PBF IX-18. Stuttgart 1993. Георгиев a kol. 1979 – Г.Ил. Георгиев/Н.Я. Мерперт/Р.В. Катинчаров/Д.Г. Димитров: Езеро. Раннобронзовото селнще. София 1979. Черных 1978 – Е.Н. Черных: Горное дело и металлургия в древнейшей Болгарии. София 1978. 65 Skratky periodík a edícií Acta Arch. Acad. Scien. Hungaricae = Acta Archaeologica Academiae Scientiarum Hungaricae Acta Mus. Moravieae, Sci. Soc. = Acta Musei Moravieae, Scientiae Sociales Agria = Agria. Annales Musei Agriensis Antaeus = Antaeus. Mitteilungen des Archäologischen Instituts der Ungarischen Akademie der Wissenschaften Arbeits- u. Forschber. Sächs. Bodendenkmalpfl. = Arbeits- und Forschungsberichte zur Sächsischen Bodendenkmalpflege Arch. Austriaca = Archaeologia Austriaca. Beiträge zur Paläoanthropologie, Ur- und Frühgeschichte Österreichs Arch. Österreich = Archäologie Österreichs Arch. Rozhledy = Archeologické Rozhledy Arch. Výzkumy Jižné Čechy = Archeologické Výzkumy v Jižních Čechách. České Budějovice AVANS = AVANS. Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v roku. Nitra Musaica = Zborník Filozofickej a Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Musaica. Bratislava Bad. Fundber. = Badische Fundberichte Balneol. Sprav. = Balneologický spravodajca. Balneological bulletine. Balneohistorica Slovaca. Piešťany Ber. RGK = Bericht der Römisch-Germanischen Kommission Commun. Arch. Hungariae = Communicationes Archaeologicae Hungariae Časopis Moravského Mus. Brno = Časopis Moravského Musea v Brně. Brno Fundber. Österreich = Fundberichte aus Österreich Germania = Germania. Anzeiger der Römisch-Germanischen Kommission des Deutschen Archäologischen Instituts Godišnjak. = Godišnjak. Centar za balkanološka ispitivanija. Knjiga 17, Sarajevo Herman Ottó Múz. Évk. = A Herrmann Ottó Múzeum Évkönyve Janus Pannonius Múz. Évk. = A Janus Pannonius Múzeum Évkönyve Mitt. Anthr. Ges. Wien = Mitteilungen der Anthropologischen Gesellschaft in Wien Mitt. Prähist. Komm. Österr. Akad. = Mitteilungen der Prähistorischen Kommission der Österreichischen Akademie der Wissenschaften Musaica = Zborník Filozofickej a Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. Musaica. Bratislava Opuscula Arch. (Zagreb) = Opuscula Archaeologica. Zagreb PBF = Prähistorische Bronzefunde Pam. Arch. = Památky Archeologické. Praha Praehist. = Praehistorica. Praha Pravěk N. Ř. = Pravěk. Nová Řada. Sborník Příspevků Moravských a Slezských Archeologů. Brno Savaria = Savaria. A Vas Megyei Múzeumok Értesítő Sbor. MSS = Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. Martin Sborník Prací Fil. Fak. Brno = Sborník Prací Filosofické Fakulty Brněnské University. Brno Slov. Arch. = Slovenská archeológia. Časopis Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre. Nitra Sudeta = Sudeta. Zeitschrift zur Vor- und Frühgeschichte Štud. Zvesti AÚ SAV = Študijné zvesti Archeologického ústavu Slovenskej Akadémie vied. Nitra Wiener Prähist. Zeitschr. = Wiener Prähistorische Zeitschrift Zalai Múz. = Zalai Múzeum Zbor. SNM. Arch. = Zborník Slovenského národného múzea. Archeológia. Bratislava Zbor. SNM. Hist. = Zborník Slovenského národného múzea. História. Bratislava Zprávy Československé Společnosti Arch. = Zprávy Československé Společnosti Archeologické při ČSAV 66 Resumé: Die urgeschichtliche Siedlung in Lozorno-Široké diely (Westslowakei) Grabungen in den Jahren 1999-2009 In den Jahren 1999-2009 untersuchte das Archäologische Institut der Slowakischen Akademie der Wissenschaften in Nitra (weiter AÚ SAV), das Archäologische Museum des Slowakischen Nationalmuseums in Bratislava (weiter SNM-AM) und der Lehrstuhl für Archäologie der Philosophischen Fakultät der Komensky Universität in Bratislava (weiter FiFUK) die ausgedehnte polykulturelle Siedlung in Lozorno, Flur Široké Diely. Der Grund für die Forschungsaktivitäten war der Bau von Produktions- und Lagerhallen (Abb. 1). Die archäologische Fundstelle befindet sich im Záhorie-Gebiet, welches vom Rest der Westslowakei vom Bergmassiv der Kleinen Karpaten und von Niederösterreich und Südmähren durch den Flusslauf der March abgegrenzt ist. Záhorie besteht aus einigen geographischen Einheiten mit deutlich verschiedenen Naturbedingungen, welche sich auch auf der Struktur und der Dichte der urgeschichtlichen Besiedlung abgespiegelt hatten. Sofern im mittleren Teil, welchen zum Großteil gewehte Sande bedeckten, bisher weniger Funde bekannt waren, Chvojnická pahorkatina (Chvojnická-Hügelland) im Norden und Podmalokarpatská zníženina (Untere Kleinkarpatische Senke) wie auch die March-Flußau im Süden waren reichlich besiedelt (Cambal/Bazovský 2012, 162, obr.237; Drahošová/Bača im Druck; Elschek/Marková 2000, 53; Elschek/Vrablec 2001, 60; Marková/Elschek 2002, 130; Katkinová 1994, 339). Lozorno, Flur Široké diely befindet sich im Südteil vom Záhorie-Gebiet, auf der Unteren Kleinkarpatischen Senke, auf einer niedrigen Erhebung die von der östlichen Seite durch dem künstlichen „Macejkov Kanal“ abgegrenzt ist (Abb. 1). Ein weiterer Kanalarm begrenzt heute die Fundstelle von der westlichen Seite. Nach den bis jetzt sichtbaren Spuren im Gelände, den Flugbildern wie auch den Kartenblättern der 1. -3. Militärkartierung vom Ausgang des 18. bis drittem Viertel des 19. Jahrhunderts (Abb. 2-4) ist offensichtlich, dass der in den Kleinen Karpaten entspringende Bach ursprünglich die Erhöhung von der nordwestlichen Seite umströmte. Von der südöstlichen Seite war die Erhöhung durch einem Sumpf abgegrenzt, von welchem der örtliche Wasserlauf ausströmte (Abb. 2, 3). Die Fläche des Sumpfes verringerte sich zwischen den Jahren 1784 bis 1839, aber noch im Jahr 1882 war die Erhöhung von dieser Seite deutlich höhenmäßig begrenzt (Abb. 4). Das Wasser das von Sumpf herausströmte floss nach etwa 1,1 km in dem Suchý potok (Trockener Bach) hinein, welcher dann etwa nach 8km von unserer Fundstelle in die March mündete. Die Fundstelle liegt in eine Meereshöhe von 158-160 m, ihren Mutterboden bildet Sand. Der Platz war sehr günstig für die Gründung einer urgeschichtlichen Siedlung. Während der Wasserlauf und der Sumpf auf einer Seite genügend Wasser sicherten und von zwei Seiten ein natürliches Hindernis bildeten, schützte auf anderer Seite die Überhöhung der Fundstelle um Ca. 1-2 m in Verbindung mit dem sandigem Mutterboden die Siedlung vor Überschwemmungen und ermöglichte den Ausblick in die Umgebung. Die Fundstelle wurde 1999 während Begehungen durch Mitarbeiter des AÚ SAV entdeckt. Im Rahmen des Ausbaus der Industriezone wurden hier in den Jahren 2000 bis 2009 sechs archäologische Rettungsgrabungen unter Leitung der Autoren der Publikation und J. Hoššo realisiert. Während der Grabungen wurden in verschiedenen Teilen des Areals 10 größere Abschnitte mit einer Gesamtfläche von 0,636 ha, wie auch einzelne Gruben und Funde außerhalb dieser, untersucht (Abb. 5). Einen Sondercharakter hatten die Bauarbeiten am östlichen und südöstlichen Rand der Fundstelle, die in zwei Saisonen von den Mitarbeitern der FiFUK verfolgt wurden, wo auf der Baustelle von sechs Hallen mit einer Gesamtflächen von 18,445 ha nur eine Grube identifiziert werden konnte. Vom Bereich der Fundstelle wurden in der Vergangenheit vereinzelte Artefakte aus Kupfer und Bronze gewonnen (Taf. 3:3-5). Die Eingriffe in den Mutterboden, die während der archäologischen Grabungen identifiziert wurden, sind in der Grabungsdokumentation festgehalten. Weil sich im Laufe der Humusabdeckung zeigte, das mehrere aus den identifizierten farblich abweichenden Eintiefungen vom natürlichen Ursprung sind, z. B. Tierbauten oder Spuren von Baumwurzeln, sind auf den vorgelegten Grundrissplänen (Abb. 6-9) nur Objekte über deren anthropogenen Ursprung kein Zweifel besteht abgebildet. Nur einen geringeren Teil der Eintiefungen war es auf Basis der archäologischen Funde in ihrer Verfüllung (60 von 511) möglich zu datieren, diese sind im Katalogteil prä67 sentiert. Einige Objekte ohne archäologische Funde, vor allem Pfostengruben und Rinnen, konnte man mit gewisser Wahrscheinlichkeit auf Grundlage der horizontalen Stratigraphie zeitlich einordnen. Keramische Funde bezeichnen wir in der Umschreibung der Fundsituationen als Keramik der linearbandkeramischen Kultur, Keramik der Makó-Kosiky-Čaka Kultur, Keramik der mitteldanubischen Hügelgräberkultur (weiter MHK), Keramik der Velatice Kultur (weiter VK), laténezeitliche und mittelalterliche Keramik. Die Scherben, die keine Unterscheidung zwischen MHK und VK erlauben bezeichnen wir als bronzezeitliche Keramik. Im Fall, dass einige Scherben auf Grundlage ihrer Profilierung und Verzierung keine Einreihung ins Neolithikum, Äneolithikum und in die Bronzezeit erlauben, bezeichnen wir diese als urgeschichtliche Keramik. Von der Fundstelle stammen Ganzgefäße oder rekonstruierbare Keramikformen aus Siedlungsgruben, wo diese in primärer oder sekundärer Lage deponiert sind. Aus Pfostengruben und mehreren Siedlungsgruben stammt Keramik in stark bruchstückhaftem Zustand, evident handelt es sich um die tertiäre Lage ihrer Niederlegung. Überlegungen über die Repräsentativität der Grabungsergebnisse Während sechs Grabungskampagnen in Lozorno-Flur Široké diely konnte man durch flächenmäßige Humusabdeckung, durch Sondierungen und „Verfolgung der Erdarbeiten mit nachträglicher Untersuchung der festgestellten Situationen“ archäologisch eine Fläche von 22 Ha untersuchen, bzw. verfolgen. Es ist die Realität, dass in einzelnen Abschnitten eine verschiedene Intensität der Besiedlung festgestellt wurde. In den Abschnitten P1a und P1b, mit einer im vorhinein vor dem Anfang der Bauarbeiten archäologisch „von der Humusoberfläche“ untersuchten und wiederholt händisch geputzten Fläche von 3730m2, wurden 471 in den Mutterboden eingetiefte Eingriffe identifiziert (Abb. 7), was theoretisch 1262 Objekte pro Hektar vorstellt. Auf den archäologisch untersuchten Abschnitten P2a, P2b, P3 und P4 mit einer Gesamtfläche 1566m“, wo der Investor den Humus abgetragen hat und die Archäologen diese noch maschinell nachputzen mussten, stammen 23 Objekte (Abb. 8, 9), also durchschnittlich 146 anthropogene Eingriffe pro Hektar. Auf den größten, während der Bauarbeiten nur „verfolgten“ Abschnitten waren es nur 4 Objekte auf 22,2 ha, also weniger als 0,2 Siedlungsgrube pro Hektar der verfolgten Fläche. Als Grund für verschiedene „Hektarerträge“ der einzelnen archäologischen Saisonen kommen 3 Gründe in Erwägung: - Verschiedene Dichte der Besiedlung des Flures. Man kann annehmen, dass am Rand, bzw. außerhalb des durch Wasserläufe begrenzten Areals, die urgeschichtliche Besiedlung weniger intensiv war, was vor allem für den östlichen und südlichen Rand des untersuchten Areals gilt. - Allmähliche Störung der Fundsituationen. Mit der Änderung der landwirtschaftlich genützten Fläche in eine Industriezone kam es zu einer wenig sichtbaren Störung der Schichten unter der heutigen Oberfläche, z. B. das fahren von Lastwagen auf der nicht verfestigten Oberfläche. Das Ergebnis war die Zerstörung der Befundsituation im Acker und der Schicht darunter bis in eine Tiefe von 0,6 m. - Wir sind überzeugt, dass der wichtigste Grund für die unterschiedliche Objektdichte im Rahmen des untersuchten Siedlungsteils die verwendete Grabungstechnik war. Die Verfolgung der schweren Mechanismen während der Bauarbeiten erlaubt höchstens die Identifizierung der Siedlungsgruben die deutlich in den Mutterboden eingetieft waren, und nur solcher die eine kontrastreiche, z. B. gebrannte oder anders farblich sich unterscheidende Verfüllung hat. Beliebige Eingriffe in die Ackerkrumme und in die Schicht darunter können durch die Grabungstechnik „in Form der Verfolgung von Erdarbeiten und der nachfolgenden Rettung der festgestellten Funde und Situationen“ auch in Abschnitten wo die ursprüngliche Situation erhalten blieb nicht identifiziert werden. Es ist charakteristisch, das in dem Mutterboden deutlicher eingetiefte Objekte die sich Außerhalb der archäologisch untersuchten Flächen befanden (Objekte 371/2000, 10a/2000, 18a/2000, 1/2001, 2/2001, 1/2009) an den Baugrubenrändern oder Rinnen erst nach ihrer Ausgrabung festgestellt wurden, nicht in ihrer Mitte oder im Laufe des Humusabtragens durch Baumaschinen. Die genannten Ursachen haben sich negativ an der Fundsituation-Kenntnis der Fundstelle Lozorno-Široké diely ausgewirkt. Die größte Dichte der abgedeckten archäologischen Situationen wurde im Raum P1a uns P1b erreicht, der im Jahr 2000 in vorhinein als archäologische Sonde untersucht wurde. Dem hat sich auch das vorsichtige, am Anfang mechanische Humusabtragen wie auch das händische putzen der Fläche angepasst. So gelang es den Mitarbeitern des AÚ SAV auf einer Fläche von 3730m2 auch 411 Objekte von kleineren Ausmaßen, die nur einige bis einige Zehntel cm in den Mutterboden eingetieft wurden, identifizieren. Diese wurden zumeist als Pfostengruben interpretiert. Auf den „nur verfolgten“ Flächen von über 200 000 m² die von Baumechanismen bearbeitet wurden konnte nur eine Siedlungsgrube und keine Pfostengruben festgestellt werden. Im Fall der Fund68 stelle Lozorno-Široké Diely ist es nicht möglich den Anteil der „verlorenen Objekte und Funde“ exakt zu bestimmen. Daher stellen wir nur fest, dass im Laufe von neun Saisonen zwar eine große Fläche untersucht und „verfolgt“ wurde, aber das Maß ihrer archäologischen Ausbeutung ist niedrig. Besiedlung der Fundstelle während der jüngeren Steinzeit Der älteste Siedlungsbeleg in Lozorno ist eine Rinne (Obj.48) die 0,5 m in den Mutterboden eingetieft war, und welche in einer Länge von 15,5 m verfolgt wurde. Aus ihrer Verfüllung konnten Keramikbruchstücke der linearbankeramischen Kultur geborgen werden, aus dünnwandigen-sog. Tafelgefäßen und dickwandigen Nütztypen (Taf. 12). Die Ritzverzierung besteht aus geraden oder durchgebogenen Linien, in einem Fall durch „Notenkopfen“ von linsenförmiger Form ergänzt (Taf. 12: 10). Die plastische oder eher funktionelle Verzierung besteht aus Vorsprüngen verschiedener Form. Die Gefäße wurden aus fein körniger sandiger Erde gefertigt, vor allem bei gröberen Formen auch mit Beimengung von organischem Material. Die zeitliche Einstufung vom Fundkomplex erlaubt ein Gefäßbruchstück welches durch eine Bogenlinie, die durch einen „Notenkopfen“ von linsenförmiger Form unterbrochen war, verziert ist (Taf. 12: 10), und Rand eines halbkugeligen Gefäßes mit eine Zweierreihe von waagerechten Linien unter der Mündung (Taf. 12: 3), welche für den Zeitabschnitt der jüngeren linearbandkeramischen Kultur charakteristisch sind (Pavúk 1969, 271-272). Unregelmäßig gewellte Zweierreihe geritzter Linien auf der Bauchwölbung eines der Gefäße (Taf.12: 1) hat nahe Analogien in der Keszthely-Gruppe der linearbandkeramischen Kultur, die vor allem vom westungarischen Donauraum (Kalicz 1991, 5) und aus Burgenland bekannt ist (Pavúk 2012, 299-300). Deutliche Einflüsse aus seinem Umkreis kann man auch im angrenzenden Teil Niederösterreichs (Lenneis 2003, 207) und in der Südwestslowakei, in der breiteren Umgebung von Bratislava, verfolgen (Farkaš/Jelínek/Plachá 2012 29-30, obr.5; Farkaš 2012a, 70, obr.56, 57, 62). Im Fall, dass sich die Verfüllung vom Obj.48 nicht eine längere Zeit gebildet hat, was bei rinnenförmigen Gebilden in Siedlungen nicht ganz auszuschließen ist, dann kann die Mischung von progressiven Elementen bei der „Tafelkeramik“ und „altertümliche“ bei der Nutzkeramik auf die Wende der Phasen Ib und IIa der linearbandkeramischen Kultur, oder auf die Subphase IIa1 hinweisen, welche für das mährische Gebiet Z. Čižmář (1998, 109-117) ausgearbeitet hat. In jedem Fall entspricht die jungsteinzeitliche Besiedlung von Lozorno nach der Klassifizierung von J. Pavúk (1969; 2012) schon der Zeit der jüngeren Linearbandkeramik in der Slowakei. Ein anderes Bruchstück eines dünnwandigen kugelförmigen Gefäßes stammt von der Verfüllung des Objekts 123. Seine Verzierung besteht aus breiter umlaufender Linie unter dem Rand, an diese knüpfen durch kreisförmige Grübchen eine Dreierreihe von senkrechten Rillen und ein anderes Paar von mäßig gewellten Linien das unter der größten Gefäßbauchung verläuft an (Taf.16: 4). Ein wichtiges chronologisches Merkmal sind selbstständig platzierte „Notenkopfen“, ob schon in senkrechten Paaren unter der Mündung oder isoliert zwischen zwei Linien auf dem Körper, welche nach Z. Čižmář (1998, 109112) für die Phase Ib der Linearbandkeramik charakteristisch sind, und senkrechte Linien wieder für die Anfangsphase der Linearbandkeramik in der Slowakei (Pavúk 1969, 270– 271; 2012, 297– 299). Es entspricht so der ungefähren chronologischen Einteilung des Keramikmaterials vom Objekt 48. Ins Mittelneolithikum können auch einige Funde von Begehungen stammen (Taf. 1: 1, 6: 7, 10, 22: 4). Das Objekt 48 erinnert durch die Form, Ausmaße und Verfüllung an eine Baurinne, den Bestandteil einiger oberirdischer Häuser von Pfostenkonstruktion. Von der Mehrzahl dieser unterscheidet sich diese Rinne in der Orientierung NO-SW, währenddem die Bauten der Linearbandkeramik in der Mehrheit die Orientierung N-S, bzw. NW-SO wahrnehmen. Sporadische Funde, welche bisher dem relativ kurzem Abschnitt der Anfangsphase der jüngeren Linearbandkeramik zugeschrieben werden können, sind womöglich Relikt einer von den kleineren, bisher wenig bekannten, wohl Filialsiedlungen die durch verschiedene Bindungen mit zentralen Siedlungen verknüpft sind. Wahrscheinlich auch durch ihre Hilfe strebte die neolithische Bevölkerung nach optimaler Nützung der Naturbedingungen, welche ihnen die hiesige Umwelt bot. Die Besiedlung der Fundstelle während der späten Steinzeit Durch sieben Objekte die durch keramisches Begleitmaterial datiert werden, ist auf der Fundstelle Lozorno-Široké diely die Gruppe Kosihy-Čaka-Makó vertreten (Abb. 10). Das am meisten ausgedehnte ist das Objekt 45 von unregelmäßiger Rechteckform mit Wänden die schräg zum lavorförmigem Boden sinken (Taf. 9– 11). Aus den Scherben war es möglich Teile von vier Schüsseln (Taf. 9: 6, 10: 1, 3, 6) und Hälse von zwei amphorenförmigen Gefäßen (Taf. 10: 2, 4) zusammensetzen. Von Schüsseln sind vor allem hohe Terrinenformen mit nach innen eingezogener, 69 mehr oder weniger es-förmig profilierter Mündung und gerundetem verdicktem Rand vertreten. In einem Fall sind an der größten Bauchwölbung drei kleine spitze sekundär angebrachte Vorsprünge, die in eine Linie gereiht wurden, erhalten (Taf. 10: 3). Mit Schüsseln oder ihnen ähnlichen kleinen breiten Henkeltassen (Kalicz-Schreiber 1994, Abb.3:1) hängt vielleicht auch das Fragment von der Gefäßwölbung mit plastischem hufeisenförmigem Vorsprung am Umbruch zusammen (Taf.9: 3). Das plastische Motiv des Hufeisens war auch auf Schüsseln aus der Zeit der Boleráz Gruppe der Badener Kultur nicht unbekannt (Farkaš 1998, obr.10: 4) und in Mähren ist das Motiv auch auf der Keramik der Jevišovice Kultur vertreten (Medunová-Benešová 1973, Tab. 25: 9). Durch zwei Stücke sind breite konische Schüsseln mit länglichen ovalem Vorsprung unter dem Hals (Taf. 9: 8) oder an der Mündung vertreten, wo einer von diesen durch drei vertikale Einstiche ergänzt ist (Taf. 10: 6). Vasenförmige, oder eher amphorenförmige Formen sind durch Bruchstücke eines mäßig durchgebogenen Halses, der auf breit aufgemachten Schultern aufsitzt, belegt (Taf. 10: 2, 4). Zu charakteristischen Keramikformen vom Inhalt der Kosihy-Čaka-Makó Gruppe gehören Krüge, Krüglein und Tassen, die im Objekt 45 nur durch Bruchstücke vertreten sind, was ihre nähere Rekonstruktion nicht ermöglicht (Taf. 9:2, 10, 11: 2), ähnlich wie bei den Töpfen und topfartigen Formen (Taf. 9:7, 11). Die Keramik wurde aus feinkörnigem (sandigem) Lehm gefertigt, in Einzelfällen auch mit der Beimengung von gröberer Magerung. In einigen Fällen war die Oberfläche absichtlich durch Besenstrich geraut (Taf. 10: 5, 11: 4, 5). Zu den Verzierungselementen kann man „kammförmige“ unregelmäßige Spitzbögen oder gerundete Bögen reihen (Taf. 11: 6, 9). Die plastische Verzierung beschränkt sich im Fall vom Objekt 45 durch Schrägrillen verziertem Rand (Taf. 11: 3). In der Verfüllung des Objektes lagen zwei Bruchstücke von doppelkonischen Spinnwirteln (Taf. 9: 5, 9). Die restlichen Gruben, welche auf der abgedeckten Fläche der Kosihy-Čaka-Makó Gruppe zugeschrieben können werden, gehören zu kleineren kreisförmigen Eingriffen ins Terrain mit dem Durchmesser gewöhnlich bis 1 m. Zu ihnen gehört das Objekt 13 (Taf. 5:1-3) mit terrinenförmiger Schüssel mit es-förmig profilierter Mündung auf der Kante durch kleine Rillen und durch einem länglichen tunellförmigem Henkel auf der größten Wölbung verziert. Eine durch Rillen verzierte Scherbe stammt vom Objekt 25 (Taf. 8: 1, 2). Aus einer kleinen seichten Grube, Objekt 36, stammten 44 Keramikbruchstücke und 5 Hüttenlehmstücke. Aufmerksamkeit verdienen vor allem Wandbruchstücke die durch Besenstrich verziert sind, Hals vom Krüglein und der Rand eines topfförmigen Gefäßes mit durchgebogenem Hals (Taf. 8: 5- 9, 11, 12, 14- 16). Im Material sind Bruchstücke von Schüsseln, in einem Fall mit markantem Bruch zwischen der Gefäßwand und dem Hals, vertreten. Als Beimengung kommt in der Töpfermasse Glimmer vor. Aus den Objekten 62 und 123 stammen nur Randbruchstücke (Taf. 14: 1, 2, 16: 7, 11). Vom Objekt 500 stammen ein Teil eines großen topfförmigen Gefäßes mit leicht nach außen geneigtem Hals und 30 andere nicht markante Bruchstücke (Taf. 21: 7, 11). Für die Abschlussperiode des Äneolithikums in unserem Gebiet ist ein hohes Vertreten von Töpfen, topfartigen Formen, Amphoren und amphorenförmigen Gefäßen oder Schüsseln, Krügen oder Krüglein, bzw. Tassen charakteristisch, was auch die Zusammensetzung der Funde aus Lozorno aufzeigt (Abb. 16). Zu den wichtigsten äneolithischen Funden von der Fundstelle gehört ein Kupfermeißel mit achtkantigem konkav durchgebogenem (hohlem) Körper, scharf abgesetzt durch eine ausgeprägte Ausdehnung vom konischen Griff von rechteckigem Querschnitt. Die Schneide ist leicht gerundet. Maße: L. 11,8 cm, Br. vom Schneidekörper 1,2 cm, Br. der Ausrückung des Griffs von der Schärfe 2,2 cm, Dicke der Ausrückung 1,2 cm, Br. des Arbeitsteils der Schneide 1 cm. Die abschuppende Patina hat eine grüne bis braungrüne Farbe, in der Oberflächenschicht durch Sandkörner vom Acker verbunden (Taf. 3: 4). Der Kupfermeißel aus Lozorno gehört zu massiven stabförmigen, offensichtlich spezialisierten Schnitzerwerkzeugen mit konkav durchgebogener Schneide und verdünntem Tüll der II. Gruppe der Meißel nach J. Říhovský (1992, 257– 258), welche E. Schubert (1973, 17) als Typ Fajsz benannte. In Mähren war der Meißel dieses Typs im Hortfund von der Höhensiedlung in Staré Zámky in Brno-Líšeň, vertreten, das Depot beinhaltete außer diesem auch ein massives Beil mit Öffnung im Tüll vom Typ Fajsz, ein Flachbeil und eine Ahle mit vierkantiger Öffnung (Benešová 1956, 236, Obr.1: 2, 2: 1; Medunová-Benešová 1964, 143, Obr. 44: 2). Der Hortfund wird stratigraphisch in die Zeit der Jevišovice Kultur datiert (Medunová-Benešová 1993, 199). Das gemeinsame Vorkommen der Beile mit einer Schneide und der Meißel vom Typ Fajsz ist von der eponymen Fundstelle in Ungarn bekannt (Vulpe 1975, Tab. 65: B). Zu Lozorno territorial am nächsten steht ein Meißel vom selben Typ aus der Höhensiedlung Hirschkogel bei Mödling in Österreich die zur Gruppe Mödling-Zöbing gehört und die nahe zur Jevišovice Kultur steht (Mayer 1977, 208–209, Tab. 86: 1217; Ruttkay 1995a, 189, Abb. 30: 17). Die heimische Produktion 70 von Werkzeugen dieser Art ist im Karpatenbecken im Milieu der Kultur Vučedol-Zók durch Bruchstücke von Gussformen vom ungarischen Zók-Várhegy belegt (Ecsedy 1982, 75, Táb.10: 4, 5; 11: 4; 12: 3). Die Linie Mödling – Lozorno – Brno-Líšeň stellt bisher die am weitesten nach Westen vorgeschobene Verbreitungsgrenze der Meißel vom Typ Fajsz. Auf die regionale Produktion der Kupferindustrie, die in dieser Zeit durch die örtlichen oder wandernden Metallgießer oft aus örtlichen Rohstoffen erzeugt wird, weisen auch Gussformen auf ähnlich großem Gebiet sich verbreiteten Beile mit einer Schneide hin (Korošec/Korošec 1969, 20 n.; Mayer 1977, 22; Kuna 1981, 36, 48; Ecsedy 1982, 72 n., Táb. 13, 14; 1990, 224 n.; Durman 1983, 1 nn.; Žeravica 1993, 27 n. a i; Bátora 2006, 13-54), welche schon heute durch Gussformen aus Nevidzany und Veľký Meder auch in der Slowakei belegt sind (Bátora 1982, 70 n.; Hromada/Varsik 1994, 49 n.). Die heimische Metallurgie der Metalle während des Bestands der Gruppe Kosihy-Čaka-Makó in der Slowakei ist auch durch eine Lehmdüse vom Objekt aus Tesárske Mlyňany belegt (Bátora 1982, 70-71). Besiedlungsbelege aus der Zeit des jüngeren Äneolithikum, und vor allem in Mähren und in Böhmen aus diesem abgesondertem späten Äneolithikum, sind im Záhorie-Gebiet und auch vom östlichen Fuß der Kleinen Karpaten, das Trnava Hügelland eingerechnet, bisher noch selten. Das ist auch für die Gruppe Kosihy-ČakaMakó gültig, wo das Verzeichnis der Fundstellen von J. Vladár (1966, Abb.1); G. Nevizánsky (2001, 26- 27, Obr.4) und G. Kulcsár (2009, Fig.6) im Záhorie Gebiet wohl nur um die Funde von Lozorno und ein Fragment einer verzierten Schüssel aus Lakšárska Nová Ves (unpubliziertes Material in den Sammlungen des SNM-AM deponiert) zu ergänzen ist. In diese Zeit gehört auch das Kupferbeil mit einer Schneide vom Typ Banjabic/Fajsz aus Radimov (Farkaš/Plachá 2002, 83, Obr.4: 1) und ein Bruchstück eines typologisch nahen Beils von Molpír bei Smolenice (Farkaš 1997, 10, 12, Obr. 2:4). In die Abschlussperiode des Äneolithikums kann man auch die Gefäße aus Bratislava-Devínska Nová Ves einreihen (Farkaš 2012a, 97). Die Siedlungsfunde aus Lozorno vermehren so die relativ sporadischen Funde von jungem Äneolithikum in der Südwestslowakei. Die bisher erfassten Überreste der Siedlungen der Gruppe Kosihy-Čaka-Makó bestehen zum Großteil von einigen, relativ frei verstreuten Objekten, vor allem von kreisförmiger oder ovaler Form, was markant die Rekonstruktion der ursprünglichen Siedlungskomplexe erschwert (Cheben 1998, 149; Vladár 1966, 262 nn.; Nevizánsky 2001, 20). Zumeist nicht große Anzahl der Objekte, eine Ausnahme in der Slowakei bildet bisher vor allem die Siedlung aus Mužľa-Čenkov mit einer Gesamtzahl von 21 untersuchten Kulturgruben (Kuzma 2011, 80-82), und oft auch die fehlende Kulturschicht führten einen Teil der Forscher zur Annahme von relativ kleinen und kurzzeitigen Ansiedlungen bis vorübergehenden Lagern, die vor allem mit der beweglichen Lebensart der Herdenzüchter verbunden sind (Szathmári 1999, 141-145; gänzlicher Überblick Kulcsár 2009, 58). Auf ungarischem Gebiet gelang es allerdings auch ebenerdige Bauten von Pfostenkonstruktion zu entdecken (Kulcsár 2009, 62-63). In Lozorno im anbetracht der zahlreichen hier erhaltenen Pfostenlöcher, meistens ohne die Möglichkeit ihrer Datierung, kann man nicht ausschließen das einige von diesen zu einem heute schon unrekonstruierbarem jungäneolithischem ebenerdigen Pfostenbau gehören könnten. Die einige Jahrhunderte dauernde Entwicklung der Gruppe Kosihy-Čaka-Makó war es bisher nicht möglich, mit Ausnahme der Keramik die beeinflusst oder direkt aus Nachbargebieten importiert war, auch an den Keramikformen nachweisen. Gerade auf Basis der Abwesenheit der jüngeren Elemente im Fundmaterial aus Lozorno, und mit der Beachtung der Oberflächenfunde und mit der Besiedlung nur mit gewisser Vorsicht verbindenden Fund des Kupfermeißels vom Typ Fajsz oder von einigen Keramikbruchstücken die nah zur Jevišovice Kultur stehen, kann man die hiesige Ansiedlung in ihre ältere Entwicklungsstufe einordnen. Diese Stufe ging dem Auftauchen von Keramikformen die z. B. für die Somogyvár-Vinkovci Kultur oder die Glockenbecherkultur charakteristisch sind voraus, vor allem ihre Czepel Gruppe, welche gegenteilig offensichtlich in den Grabfunden aus der nahen Devínska Nová Ves vertreten ist. Vorläufig kann man so auch trotz bisher nur sporadischen Funden über eine längere Zeitentwicklung der Gruppe Kosihy-Čaka-Makó auch im unteren Machgebiet nachdenken, bzw. von einer gegenseitigen Koexistenz mehrerer Kulturen und Kulturgruppen im slowakischen Záhorie Gebiet an der Zeitwende vom Äneolithikum und der älteren Bronzezeit, nach der Chronologie die in der Slowakei benützt wird (z. B. Furmánek/Veliačik/Vladár 1991, 44) oder in der Frühbronzezeit nach der Konzeption die in Ungarn benützt wird, zu welcher auch ein Teil der slowakischen Forscher sich neigen beginnt (Nevizánsky 2001, 28; Lichardus/Vladár 1997, 296-297). 71 Besiedlung der Fundstelle während der Bronzezeit Den Raum auf welchem sich die Siedlung aus der mittleren und jüngeren Bronzezeit ausdehnte können wir nur mit einer gewissen Wahrscheinlichkeit bestimmen. Die nordwestliche und südöstliche Grenze bestimmten mit einem Abstand von Ca. 220-340 m ein Wasserlauf und ein Moor. Alle in diesem begrenzten Raum untersuchten Abschnitte boten eine größere - kleinere Menge von Siedlungsbelegen die aus Siedlungsgruben mit Artefakten aus der mittleren und jüngeren Bronzezeit bestehen. Diese sind nur „Inseln“ im Raum, welche archäologisch nicht untersucht wurden und über ihre Zugehörigkeit zur Siedlung uns nur weniger exakte Ergebnisse der Oberflächenprospektion informieren. Auf Basis der archäologisch untersuchten Abschnitte und der Oberflächenprospektion nehmen wir an, dass das Siedlungsareal aus der Bronzezeit sich auf einer Fläche von etwa 22 ha erstreckte (Abb. 4, 5). Wir wissen nicht wie intensiv die Besiedlung zwischen den untersuchten Schnitten und Sonden war, die Sammelfunde von der Oberfläche belegen aber, das es sich nicht um einen leeren Raum handelte. Die Fläche mit angenommener Besiedlung ist ausgedehnt, aber nicht außerordentlich groß, da die Ergebnisse der Abdeckungen mehrerer Siedlungen aus der mittleren und auch jüngeren Bronzezeit in Mähren (Peška 2006, 153; Bém 2005, 126; Říhovský 1982b, 59), in Böhmen (Sklenářová 2004, 479; Smejtek 2011, 63, 73), in der Westslowakei (Bartík 2003, 16; 2006, 33) und in Westungarn (Horváth u. Kol. 2003, 8; Ilon 2005, 141) auf eine große Ausdehnung der Siedlungsareale hinweisen. Die einzige Kategorie der identifizierten Objekte von der Fundstelle sind von Menschenhand in den Mutterboden eingetiefte Gebilde die sekundär durch sandig-lehmige Schüttung, zusammen mit Steinen und archäologischen Funden vermischt, verfüllt waren. Einen besonderen Charakter hat die Konzentration der Funde aus der Fundlage 3/2001. In die Bronzezeit (mit Funden die als MHK, VK oder Bronzezeit definiert sind) ordnen wir Objekte oder Konzentrationen mit Keramik– oder Metallfunden ein (44 von der Gesamtmenge von 511). Objekte aus der Bronzezeit teilen wir formal nach der Form der Mündung, der Tiefe und nach der angenommenen Funktion auf tiefe Gruben mit kreisförmiger oder ovaler Mündung, mit flachem Boden und dem Querschnitt in Form eines verkehrten Trichters (Taf. 32: 1, 33: 1, 35: 5) mit gleichzeitigem Volumen 1,2 und 2m³ ein. Weil die obersten Teile der Objekte nicht erhalten sind, könnte das ursprüngliche Volumen bis um 25% großer gewesen sein. Die angeführten Gruben die gewöhnlich in urgeschichtlichen und jüngeren Siedlungen vorkommen, werden mehrheitlich für Vorratsgruben für die Lagerung von Saatgut, bzw. auch verschiedener Lebensmittel gehalten (Bouzek/Koutecký 1964, 32; Říhovský 1982b, Obr.14; Točík 1964, 16). Seichte Gruben von kreisförmigem oder ovalem Grundriss mit flachem oder schüsselförmigem Boden (Taf. 29: 15, 7: 1) reichen in Lozorno nur 14-24 cm in den Mutterboden hinein. Teil der genannten Gruben stellt vielleicht das Relikt der tieferen Gruben der vorangegangenen Gruppe dar, die Mehrzahl diente wahrscheinlich zur Lehmförderung oder zu verschiedenen Wirtschaftszwecken. Geräumige Gruben von unregelmäßiger Form mit ungleichmäßig tiefem Boden der vorangehenden Gruppe werden zumeist als Plätze für Lehmförderung interpretiert. In Lozorno gelang es geräumige Lehmabbaugruben nicht zu untersuchen. Eine gewisse Andeutung in diese Richtung kann das Objekt 18 darstellen. Es reichte in eine Tiefe von 1-1,3 m von der heutigen Oberfläche (Abb. 6) und wurde nur durch einen 2,5 m breiten und 13 m langem Schnitt identifiziert. Von den charakteristischen Lehmgruben unterscheidet sich durch geringere Abmessungen das Objekt 203 auf der Fläche P1a (Taf. 17: 15). Ein Vorratsgefäß mit erhaltener Höhe von 54,5 cm, dass als Objekt 1b benannt ist (Taf. 31: 1, 3), wurde in senkrechter Lage freigelegt und nur minimal verschoben und deformiert. Es ist wahrscheinlich, das beim hineinlegen in die ausgegrabene Grube man dieses Gefäß mit sandiger Erde von gelbbrauner Farbe, die sich vom Mutterboden nicht unterschied, stabilisiert (zugeschüttet) hat. In ihrer oberen Partie und in Nähe der Mündung wurden Bruchstücke von einer größeren Schüssel mit geknickten Wänden (Taf. 31: 2) gefunden. Wir nehmen an das beide Gefäße einen Funktionskomplex bildeten. Die Mündung des in primärer Lage abgedeckten Vorratsgefäßes mit einem Volumen von etwa 50 l wurde ursprünglich durch eine Schüssel mit dem Boden nach oben zugedeckt. Ein weiteres Gefäß von großen Abmessungen (Objekt 9a) wurde am Rand der Siedlungsgrube 7a gefunden (Taf. 27: 1, 28: 6). Wir nehmen an, das die Siedlungsgrube uns das Vorratsgefäß mit einem Volumen von etwa 70 l eine gewisse Vorrichtung vom Wirtschaftscharakter bildeten. Die Aufbewahrung der geräumigen Vorratsgefäße in eingetieften Gruben, oder ihre Aufstellung in freiem Raum mit Zuschüttung der unteren Teile durch Erde war bei bronzezeitlichen Siedlungen wahrscheinlich eine geläufige Praxis. Manchmal war die Fixierung unvermeidbar, z. B. das große Gefäß vom Objekt 1/2001 (Taf. 33: 4) kann 72 sich Aufgrund des minimalen Gefäßbodendurchmesser nicht in senkrechter Richtung und nicht einmal auf festem Grund halten. Unzweifelhaft natürlichen Ursprungs ist die Vertiefung 3/2001 die am östlichen Rand der besiedelten Fläche festgestellt wurde, welche im Schnitt eine Breite von 18,5 m erreichte (Abb. 5, Taf. 38: 4). Ihre Tiefe kennen wir nicht. Im verfolgten Graben für die Kabellegung, welche nur 1,5 m tief war, wurde sie nicht festgestellt. Die Depression ohne irgendwelche Funde war durch dunkelgraue Erde gefüllt. Diese identifizieren wir mit dem Moor das auf der 1. und 2. Militärkartierung zu sehen ist und von dem der örtliche Wasserlauf ausströmte. Keramik aus der mittleren Bronzezeit (Taf. 36- 38) befand sich nur in ihrem Nordteil in dünner Schicht die vom Rand zum Boden sank. Die Lage der Keramikbruchstücke, wie auch der Zustand ihres Zerfalls erwecken den Eindruck, dass diese Scherben in die offene Eintiefung vom Rand heruntergeschüttet, bzw. weggeworfen wurden. Die im Graben untersuchte Situation deutet die Möglichkeit von der Existenz eines Abfallareals am Rande der Siedlung an. Die identifizierten Rinnen waren minimal in den Mutterboden eingetieft, daher ist wahrscheinlich, dass ein beträchtlicher Teil dem Tiefpflügen und dem mechanischen Humusabschieben zum Opfer fiel. Die Vierzahl von Rinnen (Objekt 66, 71,115, 116) mit einer Länge von 5,5-6,7 m hatte eine identische NW-SÖ Orientierung (Abb. 7). Die Rinnen waren ungefähr gleich breit und tief. Die Rinne 115 gehört der MHK und stört eine ältere Rinne 116. Die zeitliche Einordnung der restlichen drei Rinnen ist problematisch, weil aus ihnen keine Funde stammen. Die Zugehörigkeit der Rinne 116 in die mittlere und der Rinnen 66 und 71 in die mittlere oder jüngere Bronzezeit vermuten wir daher nur. Der Grund ist dieselbe Orientierung mit der Rinne 115, wie auch die umgekehrte Orientierung mit der neolithischen Rinne 48. Zur Datierung der Rinne 116 tragen auch die Siedlungsgruben 54, 111 a 118 von der Umgebung bei, die in die Bronzezeit gehören. Nur in der Erwägungsebene ist der Bestimmungsversuch der ursprünglichen Funktion von parallelen, seichten und schmalen Rinnen. In Anbetracht zum sandigen Mutterboden im Fundstellenbereich ist die Wasserableitung nicht wahrscheinlich. Der parallele Verlauf der länglichen Eintiefungen 66 und 71 mit standardmäßigem Abstand von 1,6 m deuten an, dass diese gleichzeitig sind und ursprünglich die Basis für ebenerdige Bauten gebildet haben könnten. Es ist schwer zu entscheiden ob mit diesen Bau auch vier undatierte Pfostenlöcher, die zwischen ihnen standen, zusammenhängen. Es könnte sich um einem Bau (Speicher, Objekt zum einstallen von Vieh) mit Pfosten- oder Fachwerkkonstruktion handeln, der sich von den Wohnobjekten unterschied. Eine Sonderstellung hat in Lozorno die Rinne 17a auf der Fläche P2b, die als Hausfundament interpretiert wird. Die zahlreichste Objektgruppe stellen in Lozorno Eintiefungen dar, die als Gruben für die Befestigung der senkrechten Pfosten interpretiert werden. Die identifizierten Teile der Pfostenlöcher wurden in den Mutterboden 3-80 cm eingetieft. Im anbetracht der abgeschobenen Ackerschicht (Ca. 35 cm) mussten diese minimal um ihre Stärke tiefer sein, wahrscheinlich aber noch in der Vergangenheit vermindert – einen unbekannten Teil der Oberfläche abgeackert. Auf der Fundstelle gelang es in den Pfostenlöchern keine dem Pfosten stabilisierende Steine zu identifizieren. Eine Sonderstellung hat die Grube 273 (Abb. 14: 273) die zum Bau D gehört. Von den anderen unterscheidet sie sich vor allem durch die Tiefe von 80 cm vom Mutterboden gesehen, also der eingetiefte Teil des Pfostens hat minimal 115 cm gemessen. Unüblich ist auch das Profil der Grube, in ihrer Mitte unterscheidet sich deutlich ein zylinderförmiges Gebilde mit dem Durchmesser von 20-30 cm von graubrauner, im Oberteil von schwarzer Erde. Gruben mit ähnlicher Tiefe und Profil sind wiederholt in den Siedlungen von Olomouc und Turnov vorgekommen, wobei die kontrastreichen Zylindergebilde in ihren Mitten nicht Überreste vom morschem Holz aber die Füllungen des Hohlraums sind, welcher nach dem herausziehen des Tragpfostens entstand (Bém 2005, 137; Sklenářová 2004, 496, 500). Der Durchmesser des Tragpfostens von der Pfostengrube 273 (20-30 cm), der zum Bau D gehörte, entspricht durch seine Dicke etwa dem identifizierten Pfostenresten mit dem Durchmesser 20-35 cm aus Lovčičky (Říhovský 1983, 12) und auch den behauenen Pfosten (mit dem Ausmaßen von 25x40 cm) vom Bau aus Dvorníky-Posádka (Bartík 2004, 76). Um etwas dünner (13-30 cm) sind die Pfosten des Hallenbaues aus der älteren Bronzezeit aus Šumice, dahingegen erreichte der Durchmesser von massiveren Tragpfosten des eingetieften Baues der Věteřov Kultur in Budkovice 30-40 cm (Stuchlík 2000, 232, 236). Im Laufe der Grabung in Lozorno konnten auf den Flächen P1a-b und auf der Fläche P2a Systeme von Pfostengruben und Rinnen untersucht werden von welchen wir annehmen, dass diese Bestandteile der ebenerdigen Wohn- oder Wirtschaftsbauten bildeten. Weil in keinem Fall in ihrer Nähe sich Böden und Feuerstellen erhalten hatten nehmen wir an, dass die ebenerdigen Bauten keine eingetieften Teile hatten und nach ihrem Untergang die Böden, die sich am Niveau des umliegendem Gelände befanden, durch Beackerung zerstört wurden. Ein Beleg 73 der Existenz von einer Feuerstelle oder Ofen ist das Bruchstück eines hart gebrannten Blocks von Lehmausschmierung, welcher nach dem Niedergang des Objekts in die Siedlungsgrube 2a kam. Die Rekonstruktion der Grundrisse der ursprünglichen Bauten ist ausschließlich dass Ergebnis vom Verbinden der Pfostengruben in mehr-weniger logische rechteckige und symmetrische Systeme. Wir sollten freilich nicht vergessen, dass in Folge der intensiven Beackerung seichtere Gruben verloren gingen und in Folge der wiederholten Besiedlung der Fundstelle die Existenz der zeitlich verschiedenen Pfostengruben im System ist. Wir sind uns bewusst, das die Vorgangsweise die nur an der „Verbindung“ der ausgewählten Pfostengruben durch eine Reihe von potenzialen Fehlern belastet ist und bei mehreren durch solchen Fortgang gewonnenem „Hausgrundrissen“ dass Ergebnis nicht eindeutig ist. Trotzdem halten wir es für nützlich einen Rekonstruktionsversuch zu machen, wobei das Kriterium nicht nur gerade Linien und die Symmetrie der Systeme sind, aber auch ungefähre Ausmaße der Pfostenlöchermündungen. Auf die Rekonstruktion weiterer potenzial möglichen, aber weniger regelmäßiger und unsymmetrischer Grundrisse resignierten wir. Auf der Fläche P1a-b war es möglich nur einen kleineren Teil der Pfostenlöcher in Baugrundrisse zusammenstellen (64 aus 411). Aus zwei Pfostenlöcherlinien gebildete Gruppierungen hatten wir durch Buchstaben A, E und F gekennzeichnet, komplizierter sind Gruppierungen D und C die durch mehrere Pfostenlöcherlinien gebildet sind (Abb. 11-14). Aus einigen Pfostengruben, wie Nr.232 die zum Bau E gehört, wie Nr.110 vom Bau A, Nr.264 vom Bau D und Nr.253 vom Bau C stammen archäologische Funde. Kleine Keramikbruchstücke die zeitlich in die Urgeschichte, bzw. in die Bronzezeit gehören kamen in die Pfostengruben zufällig vor und daher lösen diese Gruben die Datierung der rekonstruierten Grundrisse nicht zuverlässig. Die angenommene Zeiteinteilung der Baugrundrisse von Pfostengruben in die MHK, bzw. in die Bronzezeit basiert daher nur auf den Datierungen der Siedlungsgruben aus ihrer Umgebung und der Existenz ähnlicher Strukturen im Bereich anderer Siedlungen von der mittleren und jüngeren Bronzezeit. Gruppierungen von Pfostengruben A, E, und F (Abb. 12: A, E, 13: F) entsprechen durch ihre Konstruktion, die aus zwei Linien mit je drei bis vier Pfostengruben bestehen, der „Variante a“ der Häuser in der Siedlung der Velatice Kultur in Lovčičky (Říhovský 1982b, 13). Wir können nicht entscheiden, ob die Grube 51 von der Gruppierung A und die Grube 234 von der Gruppierung E, welche kein Paar in der parallelen Linie habem, zum Grundriss gehören und ihre symmetrisch platzierten Paare nicht bis in den Mutterboden eingetieft waren. Ein aus zwei Pfostengrubenlinien gebildeter übereinstimmender Bau kam schon auf der Siedlung aus der älteren Phase der MHK in Přítluky vor (Trňáčková 1954, Obr. 320, rechts). Sie fehlen auch auf der Fundstelle der Knovíz Kultur in Kněževes (Smejtek 2011, 89, obr.65: B2) und in der Siedlung der Lausitzer Kultur in Turnov nicht (Sklenářová 2004, 491). In Sachsen-Anhalt wurden auf der Fundstelle Zedau auf einer Fläche von 3,5 ha Grundrisse von 78 oberirdischen Bauten identifiziert. Von diesen bestehen 28 Bauten aus zwei Reihen je drei Pfostengruben ohne die Mittellinie die den Dachkamm trug (Horst 1985, Abb.38). In Süddeutschland kommen Bauten die aus zwei Linien bestehen vor, wobei diese Linien durch drei bis vier Pfostenlöcher gebildet werden. Diese Bauten kommen seit der mittleren Bronzezeit zum Vorschein und bestehen bis in die ältere Eisenzeit (Schefzik 2006, 154, Abb.12). In der Südslowakei sind diese Grundrisse in Bratislava-Rusovce und Zemianske Podhradie am zahlreichsten vertreten. In Zemianske Podhradie sind dank günstiger Naturbedingungen die Befundsituationen erhalten geblieben die als Reste von Herdstellen, Bodenbrettern und Wandspuren von Rahmenkonstruktion interpretiert werden, wo den Dachstuhl die äußere Pfostenreihe trug (Bartík 2004, 75; Veliačik/Romsauer 1998, 239). Der minimale Raum von 6 m² der durch acht Pfostenlöcher begrenzt ist gehört in Bratislava-Rusovce an die Wende der mittleren und jüngeren Bronzezeit (Bartík 2006, 35, Obr. 3) und deutet an, dass die Gruppierungen die aus zwei parallelen Pfostenlöcherlinien bestehen nicht nur Relikte von Stützpfosten der Wände vom Wohnhaus sein müssen, aber vermutlich auch kleinerer ebenerdiger Wirtschaftsanlagen. Gruppierung der Pfostengruben D und C (Abb. 11, 14) ist zweifelsfrei das Relikt eines ausgedehnten ebenerdigen Baues oder mehrerer Bauten die in NW-SÖ Richtung orientiert sind, von welchem der nordwestliche Teil außerhalb der untersuchten Fläche blieb. Die nordöstliche und südöstliche Wand der Pfostenlöchergruppierungen, die als D bezeichnet wird, charakterisiert eine große Anzahl von Pfostengruben mit minimalem Abstand voneinander, wie auch ein markantes Pfostenloch in der Mitte der südöstlichen Wand. Die Gesamtausmaße des abgedeckten Hausteils D erreichen nach unserer Meinung 14,7x9,5 m, also Ca. 140 m². In diese Situation bringt auch eine Menge von Pfostenlöchern und auch größerer Gruben Unklarheit, die ein Relikt der inneren Gliederung sein können oder die Stützpfosten die die Dachkonstruktion stützen, gerade so aber mit dem Bau überhaupt nicht zusammenhängen müssen. Die angenommene Breite des Baues D in Lozorno ist nicht ganz zuverlässig zu be74 stimmen weil der Verlauf der südwestlichen Wand nicht eindeutig ist, bei mehreren Alternativlösungen (von denen keine einzige optimal ist) erreicht diese um 9,5 m. Eine weitere markante 9,5 m lange Linie von sieben Pfostenlöchern (131-134, 249, 252-253), die parallel mit einem Abstand von 2,9-3,3 m von der angenommenen südwestlichen Wand verlauft, kann die Wand des Anbaues bilden. Es kann sich auch um eine Umzäunung, bzw. um einen abweichenden Bau, die auf dem Plan durch den Buchstaben C gekennzeichnet ist handeln (Abb. 14). Baugrundsrisse verwandter Konstruktion wurden im österreichischem Marchland untersucht, in Baumgarten an der March (Mayer/Egger 1996, 15, Abb.5), in Olomouc-Slavonín und in der Siedlung der Urnenfelderkultur im niederösterreichischen Schwechat-Rannersdorf (Bém 2005, 139; Sauer 2006, 47, 81). Systeme von Pfostengruben von der Wandaußenseite können aus den „Vorzimmern, Anbauten oder Überdachungen“ stammen, ähnlich wie es bei einigen Bauten in Olomouc-Slavonín (Bém 2001, 39, obr. 58; Bém 2005, 139, 141; Peška 2006, 154) angenommen wird. Eine 0,3-0,65 m breite und 0,2-0,3 m in den Mutterboden eingetiefte Rinne –Objekt 17a– bildet den Fundamentteil von einem rechteckigem Bau (Abb. 9, 13: 17a). Solange wir die Abmessungen der Schmalseite dank der 4,8 m langen nordöstlichen Seite kennen, ist die längere Seite unkomplett, es blieb nur der südöstliche, 12,7 m lange Teil erhalten. Aufgrund der Abmessungen vom Rinnenfundament konstatieren wir, dass die Fläche des Baues 61 m² überschritten hat. Ebenerdige Bauten, deren Fundament eine Rinne von Rechteckform abgrenzt, sind in Mitteleuropa schon in der fortgeschrittenen älteren Bronzezeit bekannt (Krenn-Leeb 2011, 16; Jiráň und Kol. 2008, 38), sie fehlen nicht einmal in der Zeit der Hügelgräberkulturen (Bém 2005, 126; Šabatová/Vitula 2002, 7, Obr.1; Šabatová 2007, 49; Peška 2006, 155; Bláhová-Sklenářová 2012, 108) und überleben bis in die älteren Urnenfelderkulturen (Říhovský 1982b, 24, Obr. 8). Die Fundsituation im Objekt 17a, das ausschließlich aus einer Rinne besteht, ermöglicht Überlegungen zur Konstruktion von oberirdischen Wandteilen nicht. Ihre Datierung kann sich an keinen Funden von der Schüttung stützen. Nach dem Schnitt C-D (Abb. 13: 17a) ist offensichtlich, das der verbreiterte südöstliche Rinnenteil durch eine seichte nicht nummerierte Grube gestört ist, aus dieser kommen allerdings keine Funde vor. Die Datierung vom Objekt 17a ans Ende der mittleren bis Anfang der jüngeren Bronzezeit kann man nach unserer Meinung relativ zuverlässig auf der Wirklichkeit gründen dass vom Objekt 7a-9a (Taf. 27: 1-14, 28: 1-7) wie auch vom Objekt 14a (Taf. 29: 2-5), die sich in ihrer Nähe befinden (Abb. 9), Keramik mit Elementen der frühen Stufe der Urnenfelderkultur stammt. Eine kleine Keramikgruppe der Hügelgräberkultur (Taf. 24: 1, 3, 12, 14) stammt aus der Ackerkrummeschicht űber dem Objekt 17a. Fünf Artefakte die als Objekt 13a bezeichnet werden: Keramiktopf, zwei Tassen, Fragment eines Henkels und ein Bronzedolch (Taf. 30: 3-8) wurden beim Verfolgen der Beseitigung der untersten Ackerschicht durch einen Bagger mit flachem Löffel im Raum mit Abmessungen von Ca. 0,37x0,3 m identifiziert. Die ursprüngliche Annahme des Grabungsleiters, dass es sich um ein Urnengrab handeln könnte, wurde nicht durch Menschenknochenreste belegt die man während der Schwämmung des Gefäßinhalts und der Umgebung zu finden glaubte. Es ist eine Tatsache, dass aus Siedlungsobjekten in Lozorno eine minimale Tierknochenmenge stammt und daher mussten auch die eventuellen gebrannten Menschenknochenreste nicht erhalten geblieben sein. Es ist offensichtlich, dass ein gewisser Teil des Objekts 13a durch den Bagger zerstört wurde und es blieb daher nur ein Teil des Inventars, ob schon eines Grabes oder einer Siedlungsgrube, erhalten. Die Antwort auf die Frage ob die vier Gegenstände vom Objekt 13a Rest einer Grabausstattung sind, oder diese von Boden einer Siedlungsgrube stammen, bleibt offen. In der Siedlungsgrube 1/2002 mit dem Keramikdepot lagen auf der Grubensohle drei Gefäße: ein Vorratsgefäß, eine Amphorenschüssel und eine Amphore mit schräger Fingertupfenverzierung des Unterteils. Diese Amphore enthielt weitere 5 Gefäße, wie auch eine Unterlage vom Kornquetscher aus Stein (Taf. 33: 1). Der Komplex von acht Gefäßen die für die MHK charakteristisch sind (Taf. 33: 3-5, 34: 1-4) entspricht durch ihre Zusammensetzung den Keramikhortfunden. Die Bezeichnung benennt die Gruppe von Ganzgefäßen die einmalig in der Erde deponiert wurden, und die sich durch die Auswahl der Formen und die Art ihrer Niederlegung von den Grab- und Siedlungskomplexen unterscheidet. Vom Verbreitungsgebiet der MHK sind Depotfunde in der Slowakei außer dem Grubeninhalt 1/2001 aus Lozorno, Zohor, Kopčany und Báhoň bekannt (Eisner 1940, 171; Pichlerová 1966, 67; Bartík/Hajnalová 2004, 9). Alle vier bisher bekannten Keramikdepots aus der Slowakei wurden bei Bauarbeiten zufällig entdeckt. Während in Zohor, Kopčany und Báhoň aus Objekten nur keramische Artefakte geborgen werden konnten, wurde in Lozorno absichtlich auch der Inhalt der Gefäße entnommen. Der Gefäßinhalt wurde von M. Hajnalová mit dem Ziel organische Pflanzenreste zu gewinnen analysiert. Im gewonnenem Komplex 75 von 244 verkohlten pflanzlichen Makroresten (Abb. 15) überwiegen Hirsensamen (Panicum miliaceum), von weisem Gänsefuß (Chenopodium album aggr.) und Holzkohle von Waldkiefer (Pinus silvestris). Wenig zahlreich waren Gerstesamen (Hordeum vulgare), Dorstenhirse (setaria italica), Feigenblätrigem Gänsefuß (Chenopodium ficifolium), das Nachtschatten (Solanum nigrum) und Holzkohle von der Eiche (Quercus sp.) und der Hainbuche (Carpinus betulus). Die Ergebnisse der paleobotanischen Analyse zeigten, dass die verkohlten Samen vor allem von der Verfüllung der Gefäße stammen und aus jenem Teil der Grubensohle, wo auf dem rot gebranntem Boden auch die große Amphore lag, die amphorenförmige Schüssel und die Unterlage vom Kornquetscher. Auch wenn man die Keramikgruppe in ein Objekt legte, welches nach ihrer Form ursprünglich als eine Speichergrube für Getreide dienen könnte, zeigt das Vorkommen der Pflanzenreste, das diese mit dem Keramikdepot zusammenhängen, nicht mit der eventuellen ursprünglichen Funktion der Grube. Vier von fünf kleineren Gefäßen die in der großen Amphore lagen beinhalteten verschiedene Konzentrationen von Gänsefuß und Hirse die mit Kohlenstücken vom Kiefer, Eiche und Hainbuche vermischt waren. Der Wirklichkeit, dass 5 kleinere Gefäße in einer großen Amphore lagen entspricht auch ihr Inhalt - 2 Gerstenkörner konnten von den Gefäßen in die leere Amphore fallen. Eine ähnliche Zusammensetzung des Inhalts wie die Verfüllung der kleinen Gefäße hatte auch der Inhalt des größten Gefäßes – eine Mischung von Gänsefuß und Gerste mit Holzkohlestücken von der Eiche und dem Kiefer. Von den anderen Gefäßen wich der Inhalt der amphorenförmigen Schüssel, diese enthielt nur Gerste ohne Beimischungen. Die Holzkohlengruppe von mehreren Holzarten bestehend hängt sicher mit den restlichen paleobotanischen Resten zusammen, weil diese in den Gefäßen zusammen mit den Samen lagen. Vielleicht kamen diese Holzkohlenstücke während des Zuschüttens vom Objekt 1/2001 in seine Verfüllung. Auf Grundlage der Befundumstände, der Zusammensetzung vom Keramikkomplex und der archäobotanischen Erkenntnisse nehmen wir an, das das Objekt 1/2001 von Lozorno Reste unblutiger landwirtschaftlicher Ritualpraktiken beinhaltet, in denen der Keramiksatz, die Saatgerste, weißer Gänsefuß, das Feuer, der aromatische Rauch und die Unterlage vom Kornquetscher eine Rolle spielten. Nach der Beendigung der Zeremonie wurden die angebrannten Reste des Getreides zusammen mit den Kohlenstücken in die Gefäße gekehrt und diese in die Grube 1/2001 gelegt (Bartík/Hajnalová 2004, 9). Funde aus der Bronzezeit Nach dem Material hatten wir die bronzezeitlichen Funde aus Lozorno-Široké diely auf folgende Artefakte eingeteilt: Bronzeindustrie, Keramik und Steinerzeugnisse. Eine Sondergruppe von Funden stellen einzelne Tierknochen und botanische Reste dar. Falls wir alle Artefakte von der Fundstelle als Abfall ansprechen, können wir nach der Fundsituation und der Fragmentierungsstufe ihre Einteilung in Kategorien versuchen (Neustupný 1996, 496). Wir nehmen an, das in der primären, durch Postdepositenprozesse minimal beeinflusster Position in den Mutterboden eingetiefte Vorratsgefäße (Objekte 1b und 9a) und der keramische Depotfund aus der Siedlungsgrube 1/2001 abgedeckt wurden. Die Erhaltungsstufe der großen Gefäßteile, oder der Ganzgefäße aus Objekten 19, 54, 115 und aus der Fundlage 3/2001 entspricht dem Abfall in sekundärer Lage, also sie wurden in die angeführten Eintiefungen in mehr-weniger beschädigtem Zustand weggeworfen. Für den tertiären, also mehrmals verschobenen Abfall können wir die Funde aus der Mehrheit der Siedlungsgruben und Pfostenlöchern halten. Vom Blickpunkt der Abfallkategorisierung ist die Stellung vom Objekt 13a, das im Verlauf der Grabung auch als Grab bezeichnet wurde, nicht evident. Von der Fundstelle stammen 28 Artefakte aus Metall die durch grüne Patina bedeckt sind, von diesen wurden 4 in der Verfüllung der bronzezeitlichen Objekte gefunden (18, 111, 152, 13a). Die Zugehörigkeit zur Besiedlung aus der mittleren und jüngeren Bronzezeit nehmen wir bei siebzehn Bronzegegenständen oder ihren Bruchstücken an: halbmondförmiger Anhänger (Taf. 4: 6), Dolch mit zungenförmigem Griff (Taf. 30:6), Fibelbruchstück (Taf. 4: 5), Lappenbeil (Taf. 3: 1), Tüllenmeißel (Taf. 3: 3), Tüllenbeil (Taf. 3: 5), Sichel (Taf.4: 4, 7, 8, 6: 2), Lanze mit glatten Blatt und profilierter Tülle (Taf.3: 2), Armringe (Taf.4: 3, 11) und Nadeln (Taf.1: 3, 5: 9, 14:7). In die Gruppe der keramischen Funde hatten wir Artefakte die aus Lehm modelliert und nachfolgend ausgebrannt wurden eingereiht. Zu diesen gehören vor allem Gefäße, welche wir nach der üblich verwendeten archäologischen Terminologie in Krüge, Tassen, Amphoren, Schüsseln, Töpfe und Vorratsgefäße unterteilen (Abb. 17, 18). Nicht alle Artefakte waren absichtlich ausgebrannt. Außer sekundär ausgebranntem Hüttenlehm aus dreizehn Siedlungsgruben wurde im Objekt 12a auch der Bodenteil eines geräumigen nicht absichtlich ausgebrannten Gefäßes, welches auch Teil einer Bratpfanne mit flachem Boden sein könnte, gefunden. Zwei Amphoren (Taf. 39: 76 1, 7) aus der Grube 1/2009 sind umgekehrt in solchem Maß durch Feuereinwirkung deformiert, das sie nur eine zeichnerische Rekonstruktion ermöglichen. Wir können nicht entscheiden, ob es zur Deformation während des Ausbrennens der Gefäße gekommen ist, oder sekundär. Im Hinblick zur Wirklichkeit, das der Großteil von Keramikartefakten aus der Grube nicht sekundär ausgebrannt ist nehmen wir nicht an, dass die Grube 1/2009 fürs Keramikbrennen gedient hat, auch wenn man so eine Tätigkeit am Rand des besiedelten Raumes annehmen könnte. Weitere sekundär gebrannte Gefäße stammen aus den Objekten 7a, 203, 218, 221, 264. Durch die Feuereinwirkung deformierte Gefäße kommen in Siedlungsobjekten der MHK üblich vor. Zu den Keramikartefakten gehören auch Erzeugnisse wie Siebgefäß, Räuchergefäß, Gewichte oder ein Rädchen das sekundär vom Gefäßkörper ausgeschliffen wurde (Abb. 18). Erzeugnisse aus Stein sind aus der Bronzezeit in Lozorno auch vertreten, dazu gehören Reibunterlagen aus den Objekten 1/2001 und 9a, Findlinge mit Spuren von Abschlägen (Taf. 32: 9) von Objekten 118 und 10a und ein Schleifstein vom Objekt 364. Das Gestein der Artefakte wurde nicht analysiert. Die Bedingungen für die Knochenerhaltung sind im Rahmen der Fundstelle nicht günstig. Nur aus zwei bronzezeitlichen Objekten 152 und 218 stammen kleinere Komplexe von Tierknochenbruchstücken die nicht analysiert wurden. Menschenüberreste konnten im Laufe der Grabungen nicht identifiziert werden. Zeitliche und kulturelle Klassifizierung der Besiedlung aus der Bronzezeit in Lozorno-Široké diely Die Fundstelle von Lozorno befindet sich im Süden von Záhorie-Gebiet, in der Nähe des österreichischen und mährischen Marchlands wie auch der Trnava-Lösstafel. Ihre Lage erlaubt uns sich auf die Ergebnisse zu stützen, die bei der Erforschung der kulturell nahen bis identischen Besiedlung von Südmähren, der Westslowakei und von Ostösterreich erreicht wurden. Die Definierung der vertikalen Stufen der relativen Chronologie während der mittleren Bronzezeit im Mitteldonaugebiet beruhen auf den Grundlagen die in den Arbeiten von P. Reinecke und K. Willvonseder (Reinecke 1924, 43; Willvonseder 1937, 231) gelegt wurden, und welche ihre Nachfolger ergänzt und modifiziert hatten. In der Arbeit neigen wir zur vierstufigen Aufteilung der Funde der MHK, in welchem die Zeitstufe zwischen der junghügelgräberzeitlichen Stufe und der hügelgräberzeit-velatice Übergangstufe in die Stufen Maisbirbaum-Zohor und Blučina aufgegliedert ist (Furmánek 1973, 127, 130; Stuchlík 1990, 469, 1993, 272). Für die Definierung der bronzezeitlichen Besiedlung auf der Fundstelle Lozorno-Široké diely kann man keramische Gefäße, wie auch Bronzeerzeugnisse nützen. Die analysierte, zahlenmäßig bescheidene Gruppe von beschädigten Bronzegeräten, von Waffen und Schmuck, die nicht zu Prestige- oder Luxuserzeugnissen gehören entspricht der vorausgesetzten Artefakte Zusammensetzung die normal in der Siedlung benützt wird. Wie ihre Analyse zeigte, haben Bronzeindustrietypen von der Fundstelle eine verschiedene Benützungszeit im Intervall zwischen der älteren MHK und der späten Stufe der Urnenfelderzeit. Solange die halbmondförmigen Anhänger und länglich rippenverzierte Armringe (Taf. 4: 6, 11) in dem Zeitabschnitt zwischen dem Anfang der Mittelbronzezeit und der älteren Stufe der Urnegräberfelderzeit benützt wurden, beginnt die Verwendung von Fibeln (Taf.4: 5), der zungenförmigen Sichelgriffe (Taf. 4: 8) und Lanzen mit glattem Blatt und profilierter Tülle (Taf. 3: 2) erst in der Anfangsstufe der Urnenfelderzeit. Nur für den Anfang der jüngeren Bronzezeit (in der Stufe BD) ist ein einziger Bronzeindustrietyp von der Fundstelle charakteristisch – der Dolch mit zungenförmigem Griff (Taf. 30: 6). In die fortgeschrittene jüngere oder späte Bronzezeit gehört der Tüllenbeil (Taf. 3: 5). Wir können zusammenfassen, dass der Komplex der datierbaren Bronzeartefakte sehr gut mit der festgestellten dominierenden Besiedlung von Lozorno-Široké diely in der jüngeren Stufe der MHK und in der hügelgräberzeit-urnenfelderzeit Übergangsstufe korrespondiert. Von den Keramikfunden aus Siedlungsgruben und der Siedlungsschicht, die in die „Bronzezeit“ gehören, kann man Komplexe ausgliedern die eine nähere kulturelle Klassifizierung und Datierung in die folgenden Stufen erlauben: 1) Objekte mit typischer Keramik der jüngeren Stufe der MHK (Maisbirbaum-Zohor) ohne die Vertretung von Gefäßen und ihrer Bruchstücke mit markanten Merkmalen die für die urnenfelderzeitliche Keramik charakteristisch sind. In die jüngere Stufe der MHK reihen wir vor allem Fundkomplexe aus Siedlungsgruben 1/2001 (Taf. 33: 2-5, 34: 1-5), 1/2009 (Taf. 39: 1-8) und dem kulturell einheitlichen Keramikkomplex vom Rand der Eintiefung 3/2001 (Taf. 36-38). 77 2) Objekte in denen vor allem Keramikformen mit Merkmalen der Urnenfelderzeit vertreten sind. Diese ordnen wir in die Übergansstufe der MHK und VK (Stufe Blučina) ein. Im Objekt 19 ist außer dem Schüsseloberteil der durch ein Kanelenbündel verziert ist (Taf. 7: 2) auch ein entwicklungs mäßig fortgeschrittener Schüsselrand (Taf. 7: 5) mit Analogien aus Blučina und Moravský Písek vertreten (Říhovský 1982a, Taf.45:7, 9, 46:5; Palátová/Salaš 2002, Tab.6B:1-12). Waagerecht ausladende Ränder trichterförmiger Hälse von großen Amphoren (Taf. 7: 3, 8) finden wir außer der Siedlungsgrube in Strachotín (Říhovský 1982a, Tab.33: 6) auch in den jüngsten Brandgräbern im Gräberfeld von Pitten. In keramischen Inhalt von Pitten sind auch Formen und Verzierungselemente vertreten, die für die ältere Stufe der Urnenfelderzeit charakteristisch sind (Benkovsky-Pivovarová 1991, Taf. 25: 2, Taf. 38: 9a; Hamp/Kerchler/Benkovsky-Pivovarová 1981, Taf. 214: 1, Taf. 222: 9,10). Das Objekt 7a/9a charakterisieren waagerecht ausladende Amphorenränder (Taf. 27: 10, 12), mehrere fazettiertkantige Ränder von großen Gefäßen (Taf. 27: 14, 28: 1, 2) wie auch das amphorenförmige Vorratsgefäß mit zylindrischem Hals und dachförmig kantigem Rand (Taf. 28: 6). Die zeitliche Einstufung vom Objekt 115 in die hügelgräberzeit-velatice Stufe basiert auf einer Schüssel, deren Bauchungsoberteil durch Kombination von Knubben die durch Kanelen und sechs senkrechte Kanelen begrenzt sind, verziert ist (Taf. 15: 7). In die Stufe Blučina kann man dank dem Dolch mit zungenförmigem Griff (Taf. 30: 6) zuverlässig den Komplex vom Objekt 13a mit zwei typologisch jungen Tassen (Taf. 30: 4, 5) einreihen. 3) Fortsetzung der Besiedlung der Fundstelle in der älteren Stufe der Urnenfelderzeit deutet ein Bruchstück einer schräg fazettiertgekanteten Ausbuchtung eines dünnwandigen Gefäßes (Taf. 1: 12) und auch ein Bruchstück eines dachförmig gekanteten Henkels an (Taf. 2: 5). 4) Der Besiedlung in der jüngeren bis späten Stufe der Urnenfelderzeit schreiben wir die Siedlungsgrube 2/2001 zu. Ihre Datierung basiert auf einem Amphorenbruchstück das am Oberteil der Ausbuchtung durch einen horizontalen Kanellenbündel verziert ist, wie auch auf einem Siebgefäß in Form einer hohen bauchigen Tasse (Taf. 35: 3, 4). Mit der Abschlusszeit der bronzezeitlichen Besiedlung der Fundstelle können wir auch einen Einzelfund eines Tüllenbeils verbinden (Taf. 3: 5). Nach der Fundanalyse, war die Fundstelle Lozorno-Široké diely während der Bronzezeit langfristig besiedelt. Die identifizierten vier Zeitabschnitte: 1) Jüngere Stufe der MHK, 2) Übergangsstufe der MHK-VK, 3) Ältere Stufe der Urnenfelderzeit, 4) Jüngere, bzw. späte Stufe der Urnenfelderzeit, können eine der Erklärungen der außerordentlich großen Ausdehnung der besiedelten Raumes (22 Ha) mit identifizierten Funden aus der Bronzezeit sein. Während die Besiedlung in den ersten zwei Zeitabschnitten wiederholt zuverlässig durch Fundkomplexe aus den Siedlungsgruben nachgewiesen ist, sind die zwei jüngeren Zeitabschnitte durch weniger repräsentative Funde vertreten. Besiedlung der Fundstelle während der Laténezeit Von der Fundstelle Lozorno-Široké diely stammen vereinzelte Scherben aus situla-förmigen Gefäßen mit verstärktem Rand (Taf. 30: 1, 2) und auch eine vergoldete Kupfermünze (gefütterte Münze), sog. glattes Regenbogenschüsselchen, ein subärater Stater der in den Zeitabschnitt LtC2/D1 gehört (Elschek/Kolníková/Vrablec 2006, 72). Sporadische keltische Lesefunde können wir rahmenhaft in die Stufen LtC1 bis LtD datieren, was der Datierung der bisher bekannten Besiedlung aus der Laténezeit im Nachbarkataster von Zohor entspricht, sowie im breiterem Bereich des Záhorie-Gebiets belegt ist (Zachar 1977, 35nn; Elschek/Marková 2000, Elschek/Vrablec 2001). Besiedlung der Fundstelle im Frühmittelalter Während der Oberflächebegehungen im Areal der Fundstelle wurden drei verzierte Scherben gefunden. Diese waren auf der Bauchung durch geritzte mehrmalige Wellenverzierungen, die durch einen Kamm realisiert wurden, verziert (Taf. 2: 9). Diese Funde belegen die Besiedlung der Fundstelle im 8.-9. Jahrhundert. Im anbetracht des Umfangs der untersuchten Fläche und einer minimalen Anzahl von Funden können wir die frühmittelalterliche Besiedlung als sporadisch bezeichnen. 78 79 Obrazová príloha Obr. 8 Lozorno-Široké diely, Stavba 2-3, Plochy P2a, P4. Lozorno-Široké diely, Bauten 2-3, Flächen P2a, P4. Obr. 9 Lozorno-Široké diely, Stavba 2-3, Plochy P2b, P3. Lozorno-Široké diely, Bauten 2-3, Flächen P2b, P3. 80 Obr. 10 Lozorno-Široké diely, Osídlenie kultúry s lineárnou keramikou (Objekt 48) a kultúry Kosihy-Čaka-Makó (Objekt 13, 25, 36, 45, 123, 500). Lozorno-Široké diely, Besiedlung der linearbandkeramischen Kultur (Objekt 48) und der Kosihy-Čaka-Makó Kultur (Objekt 13, 25, 36, 45, 123, 500). Obr. 11 Lozorno-Široké diely, Plochy P1a a P1b, predpokladané pôdorysy stavieb a datované objekty zvýraznené. Lozorno-Široké diely, Flächen P1a und P1b, vorausgesetzte Baugrundrisse und datierte Objekte verdeutlicht. 81 Obr. 12 Lozorno-Široké diely, Plocha P1a, pôdorysy stavieb A a E. Lozorno-Široké diely, Fläche P1a, Baugrundrisse A und E. 82 Obr. 13 Lozorno-Široké diely, Plocha P1a a P2b, pôdorysy stavieb F a 17a. Lozorno-Široké diely, Fläche P1a und P2b, Baugrundrisse F und 17a. 83 Obr. 14 Lozorno-Široké diely, Plocha P1a a P1b, pôdorysy stavieb C a D. Lozorno-Široké diely, Fläche P1a und P1b, Baugrundrisse C und D. 84 semien na liter / seeds per litre uhlíky spolu / total charcoal uhlíkov na liter / charcoal per litre zvyškov spolu / items total zvyškov na liter / items per litre 3 2 2 4 4 6 7 1 1 6 6 16 _ _ 14 16 _ 6 44 6 44 48 69 18 26 66 94 18 120 _ _ 18 120 4 _ _ _ 2 _ _ _ _ _ 1 5 5 _ _ _ _ _ _ _ 14 _ _ _ 6 _ _ _ _ _ 47 2 _ _ _ 18 _ _ 1 _ _ _ _ _ Carpinus betulus _ _ Pinus sp. _ Quercus sp. 2 cf. Bromus sp. Solanum nigrum _ Chenopodium ficifolium semená spolu / total seeds listnaté drevo / deciduous wood Chenopodium album aggr. 2 _ semená / seeds 100 cm nad dnom / 100 cm from the bottom _ _ Setaria italica Hordeum vulgare cf. Hordeum vulgare Panicum miliaceum - fragm. Panicum miliaceum cf. Panicum miliaceum plavený sediment (ml) / sediment floated (ml) z výplne jamy / fill of the pit uhlíky / charcoal 800 _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ 50 cm nad dnom / 50 cm from the bottom 900 1 _ _ _ _ _ 1 _ vchod - dno / bottom 1000 _ _ _ _ _ _ 5 _ z prepálenej časti dna / bottom-burned soil 900 4 _ 9 _ _ _ 1 uhíky zo zásypu jamy / charcoals 135 _ _ _ _ _ _ _ nádoba č. 1 / vessel no. 1 700 3 _ _ _ 1 nádoba č. 2 / vessel no. 2 150 5 _ _ 1 _ _ 10 _ nádoba č. 3 / vessel no. 3 450 nádoby č.4 a č. 5 / vessels no. 4 & 5 250 amfora č. 6 / vessel no. 6 (uncomplete fill) nádoba č. 7 / vessel no. 7 (uncomplete fill) nádoba č. 8 / vessel 8 (uncomplete fill) z nádob / fill of ceramic vassels spolu / total _ _ _ _ _ 5 _ _ 1 2 3 3 _ 6 12 8 16 14 28 3 _ _ _ _ _ _ _ _ _ _ p _ _ 3 10 _ _ 3 10 350 2 _ _ _ _ 1 _ _ _ _ _ _ _ _ 3 7 _ _ 3 7 400 33 30 14 _ _ _ 1 _ _ _ _ _ _ _ 78 195 _ _ 78 195 1200 2 14 12 14 12 28 23 _ _ _ _ _ 11 _ 7435 53 30 23 1 1 1 81 2 _ 1 3 11 _ _ 1 2 15 32 3 3 191 priemerná hodnota / averrage 53 25.69 Obr. 15 Lozorno-Široké diely, Objekt 1/2001, paleobotanická analýza, autor M.Hajnalová. Lozorno-Široké diely,Objekt 1/2001, paläobotanische Analyse, Autor M.Hajnalová. Obr. 16 Lozorno-Široké diely, Keramická náplň kultúry Kosihy-Čaka-Makó. Lozorno-Široké diely, Keramikinhalt der Kosihy-Čaka-Makó Kultur. 85 244 7.13 32.82 Obr. 17 Lozorno-Široké diely, Keramická náplň stredodunajskej mohylovej kultúry. Lozorno-Široké diely, Keramikinhalt der mitteldonauländischen Hügelgräberkultur. 86 Obr. 18 Lozorno-Široké diely, Keramická náplň stredodunajskej mohylovej kultúry a kultúry popolnicových polí. Lozorno-Široké diely, Keramikinhalt der mitteldonauländischen Hügelgräberkultur und Urnenfelderkultur. 87 Tab. 1. Lozorno-Široké diely, zber. Mierka a: 1-7, mierka b: 8-15 88 Tab. 2. Lozorno-Široké diely, zber. 89 Tab. 3. Lozorno-Široké diely, 1-2 zber, 3-5 súkromná zbierka 90 Tab. 4. Lozorno-Široké diely, zber. 91 Tab. 5. Lozorno-Široké diely, 1-3 Objekt 13; 4-5 Objekt 14; 6-8 Objekt 18. Mierka a: 1,4, mierka b: 2,6-8, mierka c: 5, mierka d: 3 92 Tab. 6. Lozorno-Široké diely, 1-14 zber; 15-16, 20 Objekt 20; 19, 21 Objekt 23; 17-18 Objekt 24. Mierka a: 17,20-21, mierka b: 1-16, 18-19 93 Tab. 7. Lozorno-Široké diely, Objekt 19. Mierka a: 1, mierka b: 2-8 94 Tab. 8. Lozorno-Široké diely, 1-2 Objekt 25; 3-4 Objekt 26; 10, 13, Objekt 34; 5-9, 11-12, 14-16 Objekt 36. Mierka a: 2,4,9,13, mierka b: 1,3,5-8, 10-12, 14-16 95 Tab. 9. Lozorno-Široké diely, Objekt 45. Mierka a: 1, mierka b: 2-11 96 Tab. 10. Lozorno-Široké diely, Objekt 45 97 Tab. 11. Lozorno-Široké diely, Objekt 45 98 Tab. 12. Lozorno-Široké diely, Objekt 48. Mierka a: 8, mierka b: 1-7, 9-10 99 Tab. 13. Lozorno-Široké diely, Objekt 54. Mierka a: 2, mierka b: 1, 3, 4 100 Tab. 14. Lozorno-Široké diely, 1-2 Objekt 62; 3-4 Objekt 97; 5-6 Objekt 110a; 7-11 Objekt 111. Mierka a: 2,4,6,11, mierka b: 1,3,5,7, 8-10 101 Tab. 15. Lozorno-Široké diely, Objekt 115. Mierka a: 8, mierka b: 1-7, 9 102 Tab. 16. Lozorno-Široké diely, 1-2 Objekt 118; 4,7,11 Objekt 123; 3, 5, 10, Objekt 145; 6, 8-9 Objekt 152. Mierka a: 2,3,6,11, mierka b: 1,4 mierka c: 5, 7-10, 103 Tab. 17. Lozorno-Široké diely, 1-2 Objekt 155; 3, 5, 6 Objekt 164; 4, 9 Objekt 178; 8, 10-16 Objekt 203. Mierka a: 1,3-4, mierka b: 15, mierka c: 2, 5-14,16 104 Tab. 18. Lozorno-Široké diely, Objekt 203 105 Tab. 19. Lozorno-Široké diely, 1, 3 Objekt 213; 2, 5, 7 Objekt 218; 4, 6 Objekt 221; 8-9 Objekt 232; 10-11 Objekt 222. Mierka a: 1-2,4-5,8, 10, mierka b: 7, mierka c: 3, 6, 9, 11 106 Tab. 20. Lozorno-Široké diely, 1-2 Objekt 242; 3, 6 Objekt 253; 4, 7 Objekt 279; 5, 8 Objekt 264; 9-10 Objekt 338. Mierka a: 1,4-6,9, mierka b: 2, mierka c: 3, 7, 10, mierka d: 8 107 Tab. 21. Lozorno-Široké diely, 1-2 Objekt 363; 3, 6 Objekt 364; 5 zber; 4, 8 Objekt 446; 7, 11 Objekt 500; 9-10 Objekt 483. Mierka a: 1,3,7, mierka b: 4,5,9, mierka c: 2, 6, mierka d: 8, 10-11 108 Tab. 22. Lozorno-Široké diely, 1-7 zber, plocha P2a; 8-11 Objekt 1a. Mierka a: 8, mierka b: 1-7, 9-11 109 Tab. 23. Lozorno-Široké diely, 1-2 Objekt 1a; 3-4 Objekt 2a. Mierka a: 4, mierka b: 1-2, mierka c: 3 110 Tab. 24. Lozorno-Široké diely, zber plocha P2b 111 Tab. 25. Lozorno-Široké diely, 1-4 Objekt 3a; 5-7 Objekt 4a; 8-9 Objekt 5a. Mierka a: 1,6, 8, mierka b: 2-5, 7, 9 112 Tab. 26. Lozorno-Široké diely, Objekt 6a. Mierka a: 1, mierka b: 2-8 113 Tab. 27. Lozorno-Široké diely, 1-7, 9-10, 14, Objekt 7a; 1, 8, 11-13 Objekt 9a. Mierka a: 1, mierka b: 2-14 114 Tab. 28. Lozorno-Široké diely, Objekt 9a. Mierka a: 1-2, 5-6, mierka b: 3-4,7 115 Tab. 29. Lozorno-Široké diely, 1-5 Objekt 14a; 6-8, 10 Objekt 15a; 9, 11-17 Objekt 12a. Mierka a: 1,10,15, mierka b: 2-9, 11-14, 16-17 116 Tab. 30. Lozorno-Široké diely, 1-2 zber; 3-8 Objekt 13a. Mierka a: 3, mierka b: 1-2, mierka c: 4-8 117 Tab. 31. Lozorno-Široké diely, Objekt 1b. Mierka a: 1, mierka b: 2-3 118 Tab. 32. Lozorno-Široké diely, 1-5 Objekt 371; 6-9, 11 Objekt 10a; 10, 12 Objekt 18a. Mierka a: 1, mierka b: 7, mierka c: 10, mierka d: 2-6, 8-9, 11-12 119 Tab. 33. Lozorno-Široké diely, Objekt 1/2001. Mierka a: 1, mierka b: 2, mierka c: 3-5 120 Tab. 34. Lozorno-Široké diely, Objekt 1/2001. 121 Tab. 35. Lozorno-Široké diely, Objekt 2/2001. Mierka a: 5, mierka b: 1, mierka c: 2-4, 6-7 122 Tab. 36. Lozorno-Široké diely, Poloha 3/2001 123 Tab. 37. Lozorno-Široké diely, Poloha 3/2001 124 Tab. 38. Lozorno-Široké diely, Poloha 3/2001. Mierka a: 1-3, 5-6, mierka b: 4 125 Tab. 39. Lozorno-Široké diely, Objekt 1/2009. Mierka a: 9, mierka b: 1-6, 8, mierka c: 7 126 127 Adresár autorov Juraj Bartík SNM-Archeologické múzeum Žižkova 12, POBOX 13 810 06 Bratislava [email protected] Radoslav Čambal SNM-Archeologické múzeum Žižkova 12, POBOX 13 810 06 Bratislava [email protected] Kristián Elschek Archeologický ústav SAV Akademická 2 949 21 Nitra [email protected] Zdeněk Farkaš SNM-Archeologické múzeum Žižkova 12, POBOX 13 810 06 Bratislava [email protected] Vladimír Varsik Archeologický ústav SAV Akademická 2 949 21 Nitra [email protected] 128